Zagrapan: „Na NHL som nedosiahol, ale svedomie mám čisté.

Marek Zagrapan (31) mal strhujúci začiatok hokejovej kariéry. V štrnástich prestúpil z Prešova do Zlína. O sezónu neskôr prefrčal v priebehu štyroch mesiacov dorastom, juniorkou a zastavil sa až v šatni áčka, za ktoré odohral 13 stretnutí. Vo veku 16 rokov a 72 dní strelil gól ako tretí najmladší hráč dejín českej extraligy. Buffalo Sabres ho draftoval z 13. miesta, no šancu v ich drese nedostal v ani jednom zápase. „Keďže som mal vynikajúce mládežnícke sezóny okolie odo mňa veľmi veľa očakávalo,“ vysvetľuje. Po troch sezónach v nižšej zámorskej AHL sa presunul do Európy, kde hral KHL, českú extraligu, fínsku Liigu či medzinárodnú EBEL. V súčasnom ročníku nastupuje za Poprad.

 

Ste rodák z Prešova, ale pred prestupom do Zlína ste podľa niektorých údajov hrali za Košice. Je táto informácia správna?

„Nie. Zúčastnil som sa len výberových turnajov pod ich hlavičkou, ale oficiálne som za oceliarov nikdy nenastúpil.“

Ako štrnásťročný chlapec ste sa presunuli z východu Slovenska na východ Moravy. Prečo ste v takom mladom veku opustili rodný klub a prestúpili do 350 kilometrov vzdialeného mesta?

„Môj otec je pôvodom z Čiech a naskytla sa možnosť ísť tam na skúšku. To bolo po ôsmom ročníku, strávil som tam niekoľko týždňov. Upútal som ich a dostal som ponuku, že od deviatej triedy tam môžem ísť študovať a zároveň sa začleniť do ich hokejového programu. Ako deviatak som hral tamojšiu dorasteneckú extraligu, čo bolo výborné.“

Celý prestup ste zvládli bez problémov, alebo ste si v internáte aj poplakali?

„Stretol som v škole aj na hokeji dobrú partiu ľudí, takže dá sa povedať, že to bolo bez väčších ťažkostí. Ja som v škole nikdy nemal problémy a hokej ma tam nesmierne bavil. Keďže prechodom do dorasteneckej kategórie som bol časovo vyťažený, na nejaké ponuré nálady ani nebol čas. Zároveň som vedel, že keď sa skončí školský rok, pôjdem domov na prázdniny. Samozrejme, rodina a kamaráti mi trochu chýbali, ale vážnu krízu som nemal.“

V prvom roku ste nastupovali len za dorastenecký tím, ale nasledujúci bol úchvatný. Začali ste ho v doraste, zanedlho vás posunuli do juniorky a od decembra ste už sedeli v šatni prvého tímu. Navyše, na konci sezóny sa konali v Rusku MS do 18 rokov a vy ste v nominácii Slovenska nechýbali.

„To bolo zaujímavé. Prvý rok v Zlíne som sa len zoznamoval s prostredím. Následne som absolvoval kvalitnú letnú prípravu. Keby som si mal lepšie zrežírovať dej, asi by sa to ani nedalo. Po dvoch mesiacoch ma preradili do juniorky a po ďalších dvoch mi dal po Vianociach šancu medzi dospelými tréner Zdeněk Venera. Mal som čerstvých šestnásť rokov a pomohlo mi, že v klube pochopili, že o titul sa hrať nebude. Dali šancu viacerým mladým hráčom.“

Najmladším strelcom histórie českej ligy je Rostislav Olesz. Pri premiérovom góle mal 16 rokov a 11 dní. Pred niekoľkými dňami strelila za Litvínov gól vychádzajúca hviezda českého hokeja Jan Myšák. Pri presnom zásahu mal 16 rokov a 89 dní. Viete, koľko ste mali presne rokov a dní pri prvej presnej trefe?

„Narodeniny mám v decembri a pamätám si, že strelecky som sa presadil v mojom ôsmom zápase. Ale neviem presne, či to bol január alebo február. (Marek Zagrapan je tretí najmladší strelec českej extraligy. V zápase 47. kola sezóny 2002/2003 sa presadil za Zlín pri výhre nad Litvínovom 6:1. Mal 16 rokov a 72 dní, pozn. red.).

Pri vašej poslednej sezóne na Morave prišiel do áčka kouč Ernest Bokroš a doprial vám menej stretnutí v najvyššej súťaži ako jeho predchodca. Navyše, Zlín mal veľmi silný tím a vyhral titul. To bol rozhodujúci impulz, že na ďalší ročník ste prestúpili do kanadskej juniorky?

„V lete 2004 sa v schyľovalo v NHL k štrajku a s mojimi agentmi (Petrom Svobodom pre zámorie a Pavlom Maršounom, ktorý manažoval veci pre Európu) sme sa rozhodli pre odchod. Bolo nám jasné, že zo zámoria prídu do Európy a takisto do Zlína viacerí kvalitní hokejisti, a miesta v kádri bude ešte menej. Vedel som, že Zlín bude hrať o najvyššie priečky a že pre mňa bude lepšie odísť. Nakoniec to hodnotím ako dobrý krok, pretože barani sa dostali do finále a je otázne, koľko šancí by som dostal. V Chicoutimi Saguenéens som si dostatočne zahral a privykol si na ich spôsob hry.“

S dorasteneckým výberom Slovenska ste na MS 2003 v Rusku získali strieborné medaily. V mužstve ste boli suverénne najmladší. Z ročníka 1986 bol v zostave len Boris Valábik, Ladislav Ščurko a vy. Druhý menovaný je o nejakých osem mesiacov starší ako vy. Ako ste sa cítili v mančafte?

„Chýbalo mi asi dvadsať dní a bol by som ročník narodenia 1987. To znamenalo, že by som bol o dve vekové kategórie mladší ako väčšina spoluhráčov a protihráčov. Po hokejovej stránke som problém nemal, lebo v Čechách som fungoval medzi mužmi. Vedel som, že slovenská zostava je silná, s dobrou partiou. Bol som rád, že mi prišla pozvánka. Hrali sme finále proti Kanade a to sa ani zďaleka nestáva každý deň. Mám pekné spomienky.“

Dve sezóny ste hrali kanadskú Québec Major Junior Hockey League. V meste Chicoutimi, v ktorom sa viac hovorí po francúzsky ako po anglicky. Museli ste sa učiť dva nové jazyky naraz?

„Nie. Mal som to šťastie, že v tíme boli hráči z celej Kanady, nielen francúzski Kanaďania. V tíme síce prevládala francúzština, no stále bolo v kabíne dostatočne veľa anglicky hovoriacich spoluhráčov. Preto som sa do francúzštiny nepúšťal, ale snažil som sa najprv naučiť po anglicky. Prvé dva-tri mesiace boli ťažšie, ale potom som bol schopný dohovoriť sa. Francúzsky som sa plynule nenaučil, no ku koncu som rozumel, o čom sa rozpráva. So Stanom Laščekom sme mali šťastie na dobrú rodinu, ktorá sa nám snažila čo najviac pomáhať. Od klubu bolo milé, že dvoch cudzincov nechali bývať spolu. Mal som sa s kým porozprávať v rodnej reči a trávili sme spolu veľa voľného času. Lašček bol v klube o rok skôr. Poznal ľudí, mesto a v tomto smere mi to celé dosť uľahčil.“

Dva roky viedli štatistiky Saguenéens tí istí štyria hokejisti. Vy, Stano Lačšek, David Desharnais a Maxime Boisclair Hrali ste s prvými dvoma menovanými v útoku?

„Veľmi sa to obmieňalo, ale Stano hral s Desharnaisom už rok predtým, a preto ich útok ostával pohromade. Nastupovali sme spolu jedine pri presilovkách.“

V roku 2005 sa konal draft NHL, ktorý sa týkal aj vás. Jednotkou sa stal Sidney Crosby, dvojkou Bobby Ryan, pätorkou brankár Corey Price, dvanástkou Anže Kopitar. Z trinástej pozície si vytiahli vás a posledným v prvom kole bol Vladimír Mihálik, váš kamarát a spoluhráč z Prešova.

„Keďže Národná hokejová liga sa nehrala, pozvali osobne len prvých desať hokejistov. My s Vladom sme sa osobne draftu nezúčastnili, ako to býva bežné. Ja som v tom čase ešte trénoval v zámorí a v televízii som pozeral priamy prenos. Pamätám si, že akonáhle Vlada vybrali, telefonoval som mu domov na Slovensko a dodnes sa o tom spolu sem-tam porozprávame. Samozrejme, je zvláštnosť, aby boli v prvom kole vybraní dvaja chlapci z rovnakého mesta. Neviem, či sa to ešte niekedy prihodilo. (Stalo sa to ešte v roku 2000, keď boli vybraní Trenčania – Marián Gáborík a Marcel Hossa, pozn. red.).“

Na jeseň roku 2006 ste naplno prešli pod krídla organizácie Buffalo Sabres. Odohrali ste za ňu tri sezóny v American Hockey League. Dve za Rochester Americans a jednu za Portland Pirates. Všetky boli z hľadiska kanadského bodovania solídne (okolo 40 až 50 bodov v základnej časti). V sezónach 2005/2006 a 2006/2007 hrali Sabres dvakrát po sebe finále konferencie a hierarchia prvých štyroch centrov bola jasne daná. V poradí Chris Drury, Daniel Briere, Derek Roy, Paul Gaustad a dokonca piatym stredným útočníkom bol Čech Jiří Novotný. Tam priestor na presadenia sa asi nebol. Ale v lete 2007 odišli z klubu Drury s Brierom a na ich miesto prišiel len Tim Connoly. Prečo ste vtedy nedostali šancu?

„Každý chlapec si chce zahrať NHL a ja som nebol výnimka, inak by som klamal. V AHL som sa snažil robiť svoju prácu najlepšie ako som vedel. To, že som sa do najlepšej ligy nepresadil, ma mrzí a mrzelo ma to aj vtedy. Opakujem však, že bol som nastavený tak, že budem hrať najlepšie tam, kde som bol nominovaný. Mal som tri dobré sezóny v rezervnom tíme a niekoľkokrát som bol veľmi blízko k tomu, aby ma zavolali do prvého tímu. To som počul od trénera i generálneho manažéra. Možno, jedinú chybu som spravil v tom, že som nevydržal v zámorí dlhšie. Treba si však uvedomiť, že každoročne prichádza do tejto súťaže množstvo mladých šikovných hokejistov, a celé podhubie ligy nie je veľké. Mne sa to nepodarilo, ale viem, že som spravil všetko, čo bolo v mojich silách.“

Rochester pôsobil dva roky ako spoločný rezervný tím Buffala i Floridy a až vo vašom treťom ročníku sa prezentoval ako samostatný, záložný tím Sabres. Mohlo to uškodiť pri vašom presadení sa do zostavy?

„Ťažko povedať. Iné tímy posielali hráčov hore z jedného tímu, v našom prípade to boli dva mančafty. Bolo nás tam dvakrát toľko, čo síce navodilo atmosféru zdravej konkurencie, na strane druhej, hádam by som dostal viac priestoru na ľade. Mali sme výborné mužstvo, ktoré hralo na špici AHL, a mnohí chalani ešte dodnes hrajú NHL. Toto všetko však boli záležitosti, ktoré som nedokázal kontrolovať, a preto som sa nimi ani nezaoberal.“

Koučom Buffala bol za vašej éry Lindy Ruff, ktorý je dlhoročný šéf striedačky Sabres. GM bol takisto dlhodobo Darcy Regier. Komunikovali ste s nimi?

„Ja som absolvoval štyri alebo päť prípravných kempov a dva- či trikrát sa mi stalo, že ma poslali dole medzi úplne poslednými. Stretávali sme sa, pretože hlavne v septembri som fungoval s prvým tímom, hoci nás tam bolo veľmi veľa. Mal som možnosť vidieť, ako funguje zázemie organizácie. S Ruffom som sa rozprával niekoľkokrát. No oveľa viac som komunikoval s Regierom, s ktorým som absolvoval vstupné a výstupné mítingy. Neboli sme priatelia, ale mali sme korektný vzťah.“

V Americans vás dva roky trénoval Randy Cunneyworth. Bývalé ľavé krídlo odohralo v NHL takmer 1000 duelov. V Pirates vás viedlo pre zmenu bývalé pravé krídlo Kevin Dineen, ktorý má na konte vyše 1200 súbojov v elitnej lige. Akí to boli tréneri?

„Randy aj Kevin boli bývalí kapitáni NHL tímov a mali za sebou úctyhodné kariéry. Boli to mimoriadne silné, rešpektované osobnosti. Všetci vedeli, že rozumejú hokeju, no navyše boli veľmi ľudskí, čo som si cenil. Výborne vychádzali s ľudmi a hráči ich mali radi. Veľa som sa od nich po hokejovej i ľudskej stránke naučil. Robili veci, ktoré by z ich pozície vôbec nemuseli robiť. Boli to veľkí profesionáli, a čo je dôležitejšie, ešte lepší ľudia.“

Po troch rokoch v AHL ste vraj mali dosť hokeja v nižšej lige a rozhodli ste sa pre návrat na starý kontinent. Nebola v hre možnosť výmeny v rámci NHL?

„Buffalo mi dalo ponuku na predĺženie spolupráce o jeden rok. Trejd som neriešil, rozhodoval som sa medzi záujmom Sabres a ponukami z Ruska. Vtedy sa druhý rok rozbiehala kontinentálna liga. Rozhodol som sa pre odchod a mal som možnosť zažiť inú kvalitnú ligu. Dnes je veľmi ťažké rozmýšľať o tom, čo by sa stalo, keby som v organizácii zostal.“

Agentúra Canadiens Press o vás po odchode z organizácie napísala, že sa vám nepodarilo rozvinúť hráčsky potenciál. Súhlasíte alebo nie?

„Určite som mal aj ja iné očakávania a predstavoval som si, že budem hrať vyššie. Nestalo sa, no ja som sa vždy snažil robiť všetko najlepšie, ako som vedel. Zrejme tým, že som hral výborne na juniorskej úrovni, tak boli očakávania okolia veľmi vysoké. Mal som v AHL dobré štatistiky, prezentoval som sa dobrým hokejom, avšak šancu v prvom tíme som nedostal. To je realita.“

So Severstaľom Čerepovec ste podpísali kontrakt na jeden rok s opciou. Prečo sa neuplatnila?

„Zmluvu som podpisoval s manažmentom, ktorý po sezóne odvolali, a ešte počas ročníka som sa s nimi dohodol na uplatnení opcie. Avšak prišlo nové vedenie a to malo iné plány. Dostal som sa na MS 2010 do Nemecka, a po nich mi prišla na stôl ponuka z Jugry Chanty-Mansijsk.“

V Čerepovci bol vašim spoluhráčom Vadim Šipačov. Ako sa prejavoval?

„Veľmi šikovný chlapec. Bol o niekoľko rokov mladší odo mňa a nedostával priveľa príležitostí. Keď ju však dostal, hral výborne. Jeho výkonnosť išla neustále nahor a nikdy nespomaľoval. Začal ročník vo štvrtej pätorke a končil ho v prvej. Nasledujúcu sezónu vyhral bodovanie mužstva a potom prestúpil do Petrohradu. Obdivoval som ho, s akou ľahkosťou korčuľuje a aký mal prehľad v hre. Bolo vidno, že má veľký potenciál.“

Po pol sezóne v Jugre Chanty-Mansijsk, ste na druhý polrok prestúpili do Třinca a hneď ste sa stali šampiónom českej extraligy. So spoluhráčmi, ako Ladislav Kohn, Václav Varaďa, Radek Bonk či Martin Růžička

„Po Vianociach som sa rozhodoval, či zostanem v Rusku, alebo sa vrátim do Čiech. Dostal som konkrétnu ponuku od oceliarov. Ten tím od začiatku ročníka šliapal a podľa mien som vedel, že nastupujem do rozbehnutého vlaku. Tak to mali nastavené celú sezónu. Zlatá medaila mi samozrejme robí radosť.“

Po titule s Třincom ste v priebehu posledných siedmich rokov hrali v piatich rôznych ligách. Na Slovensku, v Čechách, vo Fínsku, medzinárodnú EBEL a švajčiarsku NLB. Môžete ich porovnať?

„Veľmi nerád to robím. Každá liga má niečo do seba. Hokej je v podstate všade rovnaký, ale každý ho robí trochu inak. Je veľmi zložité porovnávať. Som rád, že som mal možnosť vidieť, ako sa pracuje vo viacerých krajinách. Na Slovensku sa hýbeme vpred, len možno pomalšie ako inde. Napríklad v EBEL je veľmi dobré finančné zázemie a sú schopní zaplatiť aj 12 cudzincov, k tomu trénerov a manažérov. Preto ide ich liga hore. No v žiadnom prípade nechcem znevažovať či podceňovať domácu súťaž. V Poprade sa urobilo veľa dobrej práce, máme vytvorené kvalitné podmienky a som spokojný. Určite nevidím veci tak negatívne, ako sa niekde predkladajú.“

 

Pridaj komentár