„Výnimočnosť Gretzkého spočívala vo výnimočnosti Edmontonu,“ spomína Pouzar, trojnásobný víťaz Stanlyeho pohára

Hral na šiestich majstrovstvách sveta a vždy skončil na stupni víťazov. Dvakrát sa zúčastnil zimných olympijských hier a v Innsbrucku 1976 vybojoval s československým výberom striebro. Bol na dvoch Kanadských pohároch. Po úspechoch na medzinárodnej scéne zažil mimoriadny čas aj v zámorskej NHL. Za štyri sezóny získal s najlepším mužstvom hokejovej histórie Edmontonom Oilers trikrát slávny Stanleyho pohár. V mužstve kraľoval Wayne Gretzky, ktorý sa svojím kúskami dotýkal hokejových nebies. Po návrate na starý kontinent dobil s Rosenheimom nemeckú ligu. Jediné, čo mu v bohatej zbierke chýba, je titul z československej ligy. „Raz sme boli triumfu veľmi blízko, no prehrali sme si ho sami. Chýbal nám jediný bod.“ Napriek všetkým úspechom svoj najväčší životný zápas vyhral Jaroslav Pouzar (67 r.) pred pätnástimi rokmi. Po diagnostikovaní leukémie úspešne absolvoval náročnú transplantáciu kostnej drene.„Mám problémy s rovnováhou a sluchom, ale inak sa cítim dobre,“ hovorí vyrovnane najlepší strelec federálnej ligy zo sezóny 1977/78.
Za desať sezón v drese Českých Budějovíc ste strelili úctyhodných 231 gólov. Najväčší tímový úspech ste zaknihovali v ročníku 1980/81, kedy ste skončili druhí za Vítkovicami. Aká bola prvá časť vašej hokejovej kariéry na juhu Čiech?
„V čase, keď sme bojovali o prvé miesto v lige, sme mali vynikajúce mužstvo. O titul sme prišli vlastnou nedisciplinovanosťou. Na Sparte sme vyhrávali po prvej tretine 4:0. Lenže v priebehu zápasu si spoluhráči mysleli, že všetko je v suchu, a každý chcel dať gól. Nakoniec sme prehrali 6:5 a práve tieto dva body nám chýbali. V konečnej tabuľke získali Vítkovice o bod viac. Toto je jediný titul, ktorý mi chýba. Som majster sveta, trikrát som vyhral Stanley Cup, triumfoval som v nemeckej lige. Keby som na vojne v Jihlave, ktorá v tom čase v súťaži kraľovala, zostal dlhšie ako šesť mesiacov (J.P. si ju odkrútil v lete), zlato by som vo vitríne určite mal. Trochu ma to mrzí, ale taký je život.“

V sezóne 1977/78 ste sa stali kráľom strelcov československej ligy. V 43 stretnutiach ste vsietili 42 gólov. Z osobného hľadiska najúspešnejší rok?

„Áno. Ku koncu ročníka mi spoluhráči veľa prihrávali, chceli, aby som súťaž kanonierov vyhral. Túžil som predbehnúť najlepšieho strelca doby Milana Nového, a to sa mi aj podarilo. Ale netýkalo sa to iba mňa. Mali sme výbornú presilovku, na konci ktorej som bol predovšetkým ja, lebo súhru pätorky som vedel zakončiť. Vyhrať súťaž strelcov z pozície brániaceho ľavého krídla bol veľký úspech. Žiadne iné ľavé krídlo predtým a ani potom nevsietilo toľko gólov, koľko sa podarilo mne.“

Osem rokov v Českých Budějoviciach a šesť v národnom tíme Československa ste hrali s výborným obrancom Miroslavom Dvořákom. Dokonca ste v tom istom roku zamierili do NHL. Váš osudový životný spoluhráč?

„Určite. My sme hrali neustále spolu a presne sme vedeli, čo jeden z nás na ľade urobí. Pri sústredeniach sme vždy bývali v spoločnej izbe. Boli sme veľkí kamaráti, trávili  sme spolu veľa času a naše rodiny sa dobre poznali. Jeho životná púť sa skončila priskoro (56-ročný), a to mi bolo veľmi ľúto. Mirek dostal rakovinu hrtana a už jedenásť rokov je mŕtvy. Bolo to o to ťažšie, že ja som práve v tom čase prekonal leukémiu, a necítil som sa dobre. Na jeho pohrebe som mal ochrnutú tvár, bol som plešatý a ľudia si mysleli, že sa čoskoro poberiem za ním. Mne sa môj boj podarilo vyhrať, ale môj najväčší parťák odišiel…“

Peter Šťastný o Dvořákovi povedal, že to bol jediný obranca vo federálnej lige, ktorého nikdy neobišiel z vonkajšej strany ihriska. Korčuľovanie bola jeho najväčšia prednosť?
„Bol silný na krátke vzdialenosti, mal výborné štarty. Preto sa na ľadovej ploche cítil taký istý. Jeho najväčšou prednosťou bola pozičná hra. Preto nepotreboval zbytočne plytvať so silami.“

Hrali ste na šiestich MS a z každého podujatia máte medailu, pričom dvakrát ste skončili úplne na vrchole. Hrali ste dvakrát na ZOH, odkiaľ máte jedno striebro. Boli ste na dvoch Kanadských pohároch, pričom ten úplne prvý z roku 1976 patrí k vrcholom histórie hokeja. Ktoré z týchto podujatí a úspechov je u vás na prvom mieste?

„Som chlapec z Československa a mojím snom bolo prebojovať sa na svetový šampionát a vyhrať ho. To pre mňa znamenalo najviac. Národnú hokejovú ligu sme vôbec nepoznali. Nejaké správy sa síce objavili, ale nebolo to ani zďaleka tak ako dnes, keď ľudia vedia o NHL viac ako o českej extralige. Keď som vyhral titul majstra sveta v Katoviciach 1976, mal som husiu kožu na tele a zimomriavky. Bol to najvyšší vrchol môjho snaženia. Niekoľko mesiacov predtým som sa mohol stať olympijským víťazom, no nezvládli sme záverečný duel proti Rusom, v ktorom sme dlho viedli.“

Ale doba sa zmenila.

„Dnes to ľudia vidia úplne inak. Do popredia stavajú NHL, lebo ide o veľké peniaze. Takmer všetci rodičia dávajú deti na hokej len preto, aby zarobili veľa dolárov a zabezpečili rodinu na tri generácie. Neprihlásia ich na šport preto, aby z neho mali radosť. Tlak rodičov na deti je úplne šialený. Vediem v Budějoviciach hokejový klub a všetkým rodičom hovorím jedno. Keď vám v osemnástich rokoch vrátim vaše dieťa a nebude piť, drogovať a hrať na automatoch, vyhrali ste. To je základná a prvá časť športového života. Ak sa jeden zo sto dostane do českej extraligy, prípadne do NHL, tak je to len čerešňa na torte.“

Od svetového šampionátu vo Viedni 1976 až do MS v Československu 1978 ste v národnom tíme nastupovali v útoku s hviezdami Slovana Bratislava Petrom a Mariánom Šťastným. Ako sa vám s nimi spolupracovalo?

„Mne sa s nimi hralo dobre. Len niekedy ma mrzelo, keď som pri medzištátnom zápas strelil gól, a oni dvaja ešte nie, tak boli trochu nahnevaní. Inak som s nimi nemal žiadny problém. Rovnako tak s ďalšími Slovákmi, s ktorými som hral vlastne neustále. Nastupoval som s Dušanom Pašekom, krátko s Dáriusom Rusnákom a taktiež s Václavom Nedomanským, ktorý je vlastne naturalizovaný Slovák, lebo hral v Slovane. Trochu ma mrzel nacionalizmus, ktorý v sebe stále nosíte. Také národné cítenie. My sme Slováci a kto je viac? Ale zase až také hrozné to nebolo.“

Je pravda, že na reprezentačných zrazoch to občas zaiskrilo medzi Mariánom Šťastným a Oldřich Machačom?

„Nič také som nespozoroval, takže to neviem potvrdiť, ale možné to je. Olda bol svojský a mazák. Marián bol takisto svoj, robil všetko podľa seba. Takže je možné, že si niekedy vošli do vlasov.“

V roku 1982 ste ako tridsaťročný odišli legálne do NHL. Po dovŕšení tejto vekovej hranice dovolil režim športovcom odchod do zahraničia cez firmu Pragosport. Bratia Šťastní emigrovali dva roky pred vami a všetci traja boli terčom útokov domácich hráčov, ktorí ich brali ako nežiaducich. Vás kabína Edmontonu prijali s otvorenou náručou. Ale ako vás prijala liga?

„Bratia Šťastní to mali ťažšie. Boli traja, hrali v jednom útoku, tak to na nich skúšali. Ale keď hral Edmonton proti Quebecku, tak som nezaznamenal, že by si ich nevážili. Naopak. Petra si cenili veľmi, hokej jednoducho vedel. Všetci traja si postupne urobili meno, no počas prvého roka museli prejsť ohňom a ukázať, že nie sú padavky. Niečo podobné som zažil aj ja. Hral som v útoku s Waynom Gretzkým, a tiež ma chceli zastrašiť. Veľa bitiek som však nezúčastnil, nebil som sa päsťami, ale použil som „kravatu“ (chytil súpera pod krk a praštil ho zem). V NHL som použil päste len raz proti Al Secordovi z Chicaga. Chalani mi vzápätí povedali, aby som si na neho dával pozor, že to je magor, ktorý ma môže dokaličiť hokejkou. Toto všetko som musel prekonať.“

Ste jediný Čechoslovák, ktorý nastupoval vedľa famózneho Wayna Gretzkého v jeho najlepších rokoch. V troch sezónach, ktoré ste odohrali po jeho boku, sa jeho bodové konto dostalo do galaktických sfér. Získal 196, 205 a 208 kanadských bodov. V čom bola jeho výnimočnosť?

„Výnimočné bolo celé mužstvo. V tom období hrali Kanaďania i Američania na MS i v NHL jediný systém. Nastrelili puk na zadný mantinel a leteli za ním. Tam sa v jednej chvíli zišlo niekoľko výrazných individualít. Gretzky, Mark Messier, Jari Kurri, Kevin Lowe, Paul Coffey, Glenn Anderson. Všetci boli vynikajúci korčuliari, a tým že začali hrať kombinačne, úplne zmenili štýl hokeja. Jediný ozajstný bitkár v tíme bol Dave Semenko. Ak si niekto vyšliapol na Gretzkého, zobral ho do parády. O Messiera sa nikto starať nemusel, to bol silný chlap, na ktorého si málokto trúfol. Inak kvôli tejto výnimočnej partii zmenili pravidlá. Pri vzájomnom vylúčení sa prestalo hrať štyria proti štyrom, ale pokračovalo sa v hre piati proti piatim. Keď sa hralo o jedného hráča menej na každej strane, oni dávali neustále góly. A ešte jeden fakt bol rozhodujúci, všetci boli mladí, mali okolo dvadsať rokov. V tom momente sa celá NHL začala zbavovať starých hráčov, pretože chceli kopírovať Edmonton. Ale to nešlo, taká zostava za zíde raz za sto rokov. Sami vidíte, že odvtedy je to s tímom z provincii Alberta ako na hojdačke, raz v play off sú a potom zase nie.“

Po troch sezónach ste v najlepšej lige sveta skončili (na jedno víťazné play off sa Pouzar ešte do NHL vrátil) a prestúpili ste do nemeckého Iserlohnu, ktorý má deväťdesiattisíc obyvateľov. Do Edmontonu ste sa nemohli vrátiť, pretože štátnici nariadili, že vaša dcéra musí chodiť do školy v Československu.

„Manažment Oilers mi povedal, aby som emigroval, že sa o mňa postarajú. Ja som však nebol typ človeka, ktorý by to spravil. Doma som mal rodičov. Iste, keby som vedel, že nastane revolúcia, tak by som určite zostal. Vôbec som nevedel, ako sa ľudia z Iserlohnu ku mne dostali. Oni zavolali na Pragosport, tí im povedali, že sa vraciam z Kanady. Dali im 4000 dolárov, ja som sa zbalili a odišiel na západ Nemecka.“

Výsledky Iserlohnu mali zostupnú trajektóriu. Najprv ste skončil štvrtí, potom ste stroskotali vo štvrťfinále a nakoniec klub vyhlásil bankrot.

„Majiteľ klubu nebol zlý človek pre hokej, ale bol veľmi nečitateľný pre finančný úrad. Predstavte si, že na hokej prišlo šesť až osemtisíc ľudí a on napísal, že ich tam bolo tritisíc. Takto podvádzal úrady. Nakoniec na štadión i do bytov hráčov prišiel finančák spolu s policajtom a hľadali, či niekde nie sú zmluvy na čierno. Dokonca som si musel najať právnika, aby som od polície získal svoje osobné veci naspäť. O pár dní mi zavolali z Rosenheimu.“

Na juhu Nemecka to bolo úplne o niečom inom. Skončili ste druhý, prvý, druhý.

„Tam to bolo slušné. S Gordon Shervenom sme boli dvaja cudzinci a v bránke bol výborný Karl Friesen. Tesne pred prvým finále som si zlomil tri rebrá a do záverečnej série som nezasiahol. Vtedy sme neuspeli. Ale nasledujúcu sezónu si klub všetko vynahradil, vo finále sme zdolali Düsseldorf a ja som v rozhodujúcom stretnutí strelil dva góly. Mal som tridsaťosem rokov a v Rosenheime mi dali na starosť celú mládež. S tým, že keď sa zranil jeden legionár, naskočil som do prvej ligy. Potom mi zavolal Jozef Čapla z Augsburgu. Chceli postúpiť do prvej ligy, nasľuboval mi, že nebudem musieť korčuľovať, že mi dá do útoku dve mladé krídla. Nechal som sa prehovoriť. Skoro sme postúpili, ale o tom, že by som nekorčuľoval, nemohlo byť ani reči. Makal som ako debil (smiech). Ťahal som celé mužstvo a následne som radšej skončil. Kamaráti mi vraveli, že keď budem ako 41-ročný lepší ako zvyšok ligy, sú schopní ma prizabiť.“

Po ukončení kariéry ste v Českých Budějoviciach postavili posilňovňu. Ale po čase ste sa dostali do dlhu 25 miliónov českých korún.

„Bol bývalý obchodný partner, s ktorým som sa nepohodol, a on mi zanechal tento dlh. Tesne predtým, ako som išiel na transplantáciu kostnej drene (rok 2004), som ho celý splatil. Projekt funguje dodnes, je to naša rodinná firma.“

Dekádu ste pôsobili v rôznych funkciách v českobudějovickom hokeji? Prvému mužstvu sa už dlhšie nedarí postúpiť medzi štrnásť najlepších klubov krajiny.

„Bol by som rád, keby sa tu hrala extraliga. Už šesť rokov hrajú o poschodie nižšie. V nadchádzajúcej sezóne je väčšia možnosť ísť hore, lebo víťaz prvej ligy postupuje priamo do najvyššej súťaže. Cez baráž (ešte minulú sezónu ju hrali štyri tímy o dve miesta) by sa im to zrejme nepodarilo. V organizácii nemám žiadnu funkciu, situáciu pozorujem z diaľky. Ekonomicky klub funguje dobre, keďže na prvú ligu chodí šesťtisíc fanúšikov.“

Ako sa cítite zdravotne?

„Mám sa celkom dobre. Problém mám s rovnováhou, ktorá sa mi narušila. Nemôžem jazdiť na bicykli, hrať futbal, tenis a ani hokej. A horšie počujem, takže musím používať slúchadla. Inak žiadne veľké problémy nemám. “

 

Pridaj komentár