„Vo Švédsku je športom číslo jeden futbal. Dokonca ja sám si ho pozriem v televízii radšej než hokej,“ priznáva obranca Fransson

Bol pri tom, keď sa švédska juniorská reprezentácia pred pätnástimi rokmi zachraňovala v elitnej kategórii MS. Odvtedy prešla táto severská krajina obdivuhodnou cestou a dnes v európskom hokeji dominuje. „V prvej, druhej a dokonca aj tretej lige máme množstvo talentovaných mladíkov,“ hovorí bek Servette Ženeva Johan Frannson (33 r.). Majster sveta z roku 2013 hral pred príchodom do Švajčiarska vo švédskej najvyššej súťaži s niekoľkými Slovákmi a má na nich len pozitívne spomienky. „Všetci boli na vysokej úrovni. Keď prídete ako posila z cudziny do Švédska, nemôžete nebyť charakterovo a výkonnostne TOP.“

 

Vyrastali ste v mestečku Kalix. Ako ste sa ocitli v špičkovom tíme Luleå HF?

„Je to veľmi blízko môjho rodiska. Odišiel som tam s mojím veľmi dobrým kamarátom, s ktorým sme hrali v jednom mužstve od mojich šiestich rokov. Považujem to za veľmi dobré rozhodnutie, pretože výchova mladých hráčov je v tomto klube znamenitá.“

Po dvoch sezónach na úplnom severe Švédska ste prestúpili do Linköpingu a dvakrát ste sa dostali do finále švédskej najvyššej súťaže SHL.

„Áno, tam som zažil dve vydarené sezóny. Žiaľ, titul sme nezískali. V tamojšej organizácii taktiež veľmi dobre pracujú na komplexnom rozvoji jednotlivca. Linköping je rovnako ako Luleå veľmi dobré miesto na hokej.“

Ešte na jeden ročník ste sa vrátili do Luley a potom vycestovali na prvý zahraničný angažmán. A nie hocikam. Do najbohatšieho klubu Európy, do SKA Petrohrad. Aký bol váš jeden ročník v Kontinentálnej hokejovej lige?

„Z hľadiska hokeja na jednotku. Liga je výborná, hrá v nej mnoho špičkových hráčov. Problémom bolo, že rok pred odchodom do Ruska som s Luelou podpísal päťročný kontrakt. Z tohto dôvodu sa celá moja anabáza veľmi skomplikovala. Petrohrad musel za ročné hosťovanie zaplatiť veľa peňazí a keby som chcel pokračovať, museli by platiť vysoké čiastky znova. Na tomto to celé stroskotalo. Ináč by som v KHL zostal určite oveľa dlhšie.“

SKA sa sezóne 2010/11 príliš nedarilo. Skončilo v semifinále konferencie (štvrťfinále ligy).

„V tom období to ešte bolo, čo sa týka výsledkov, raz hore a potom dole. Až neskôr sa Petrohrad stal dominantným tímom súťaže a jedným z najlepších mančaftov sveta.“

Po návrate z Ruska ste dodržali zostávajúci trojročný kontrakt s Luleou (znova jedno neúspešné finále SHL) a potom ste už ako švédsky reprezentant prestúpili do Švajčiarska. Čo vás presvedčilo, aby ste odišli do jednej z najbohatších krajín Európy?

„Počkal som na ukončenie pracovného vzťahu s Luleou a prijal som ponuku Jony-Rapperswil. Tímu sa síce nedarilo, ale mne áno, a súťaž sa mi zapáčila. Pred štyrmi sezónami som prestúpil do Ženevy. Musím povedať, že samotná organizácia a tiež fanúšikovia sú neuveriteľní. Milujem zápasy vo vlastnej aréne a takisto tunajší spôsob hry, kedykoľvek sa na ľade niečo deje.“

Ktoré veci sú z hokejového hľadiska lepšie vo Švajčiarsku ako vo Švédsku a naopak?

„Skúsim porovnať obidve súťaže. V mojej rodnej krajine sa veľmi dbá na štruktúru hry a dodržiavanie taktiky. Vo Švajčiarsku sa počas zápasu častejšie stane, že hra sa otvorí a útoky sa prelievajú z jednej strany na druhú.“

V roku 2004 ste boli súčasťou reprezentácie do dvadsať rokov, ktorá sa zachraňovala v elitnej kategórii. Od tej chvíle prešiel hokej vo vašej krajine mimoriadne úspešným vývojom. V základnej skupine najvyššej kategórie Švédsko neprehralo 48-krát po sebe. Čo sa zmenilo vnútri vášho športu?

„Dvakrát som bol na juniorskom šampionáte, raz sme skončili siedmi a druhýkrát ôsmi. Chvíľu trvalo, než sa výsledky stabilizovali, a potom nastalo výrazné zlepšenie. Základ je v tom, že prvá, druhá a dokonca aj tretia najvyššia hokejová súťaž výborne pripravuje mladíkov na profesionálny hokej. Máme veľkú zásobáreň talentov, s ktorými sa efektívne pracuje už od detstva. Budúcnosť vyzerá pre našu krajinu veľmi optimisticky.“

Rodnú vlasť ste reprezentovali na štyroch veľkých seniorských podujatiach. Z troch MS máte jedno zlato a jeden bronz.

„Hrať za národný tím je cenná skúsenosť a veľká česť. Mal som možnosť byť pri tom, keď sme na domácom svetovom šampionáte vyhrali zlato. To bolo niečo úžasné. A vďační sme boli aj za tretie miesto, hoci vždy keď odchádzame na vrcholový turnaj chceme hrať o zlato a poraziť každého.“

Na ZOH 2018 v Pjongčangu ste nečakane skončili už vo štvrťfinále. Čo sa dialo vo vašej krajine po prehre s Nemeckom?

„Byť na olympiáde, to je najviac, čo môžete ako športovec dosiahnuť. Žiaľ, prehrali sme v boji o semifinále s Nemeckom. A to bola jedna z najťažších prehier odkedy hrám hokej. Treba však priznať, že sme nastúpili proti pripravenému súperovi. Nemci zahrali v tom dueli veľmi dobre.“

V roku 2004 vás draftoval Dallas Stars v druhom kole. Prečo ste nikdy nehrali v Severnej Amerike?

„Mal som niekoľkokrát možnosť odísť, no nakoniec som to nikdy neurobil. Ako dvadsaťročnému sa nám narodila dcéra a to ovplyvnilo moje budúce rozhodnutia. Dvakrát som bol blízko odchodu, ale vždy len na jeden ročník. Iné by bolo, keby som rozhodol odísť do zámoria na dva-tri roky a pokúsil sa výraznejšie presadiť.“

Ktorý šport je vo Švédsku číslom jeden? Futbal alebo hokej?

„Musím úprimne povedať, že futbal. Keď mám voľno, tak ho veľmi často pozerám v televízii, je to moja vášeň. Dokonca rád uprednostním sledovanie futbalu pred hokejom. Keď sa minulé leto hrali majstrovstvá sveta vo futbale v Rusku, v našej krajine sa akoby zastavil čas. Futbal má väčší vplyv na obyvateľov ako hokej.“

Vo švédskej lige SHL ste hrali s niekoľkými Slovákmi. Spomeniem Obšuta, Bartečka, Országha, Ivana Majeského či Staňu. Máte na niekoho z nich osobitné spomienky?

„Možno trochu viac do popredia by som dal Tomáša Surového, s ktorým som hral v Linköpingu. Ale inak všetci slovenskí hráči boli naozaj výborní po hernej stránke a takisto po ľudskej.“

 

Pridaj komentár