Višňovský:„Ocenenie od ľudí sa nedá kúpiť a ničím iným dosiahnuť než dlhodobou poctivou prácou.“

Na konte má vyše 900 zápasov v NHL, v ktorej raz vyhral produktivitu obrancov. Hral na desiatich svetových šampionátoch, odkiaľ si priniesol všetky tri cenné kovy. Bol na štyroch olympiádach a dvakrát na Svetovom pohári. Slovenskú extraligu ovládol so Slovanom trikrát. Jediný bek v dejinách Slovenska, ktorý zaútočil, ale do obrany sa vrátil prvý. Ľubomír Višnovský (40) za sebou rok od ukončenia kariéry a na veľkú životnú zmenu si pomaly zvyká: „Zožieral som sa, no už je to oveľa lepšie,“ priznáva vo veľkom rozhovore.

Prešli ste rukami najznámejšieho topoľčianskeho mládežníckeho trénera Jozefa Nemca?

Striedavo. Najprv ma viedol, potom nie a zase áno. Oveľa viac ma trénoval Ján Kišš.“

Ako vás ovplyvnil?

Dával nám úplne všetko. Učil nás, veľa sme trénovali, boli sme talentovaní, ale hlavne – chceli sme sa zlepšovať. Pomohlo mi, že som mal staršieho brata Tibora. Súťažili sme, kto spraví viac kľukov, drepov, zhybov či brušákov. V Topoľčanoch boli dva silné ročníky. V tom staršom môj brat, Miroslav Šatan, Radoslav Hecl. O rok nižšie ja s Ľubomírom Hurtajom. U nich bol koučom Jozef Nemec, u nás Ján Kišš. Hrali sme vyzývacie zápasy, a keď bolo treba, navzájom si pomohli, doplnili sa. Oni vyhrávali majstrovská Slovenska a nám sa to v ôsmej triede podarilo tiež. Odvtedy tam také silné triedy neboli.“

Prečo?

Nedávno som stretol spomínaných koučov a rozprávali sme sa o mládeži. Našli tréningové zošity a porovnali naše časy so súčasnými mladíkmi. Majú desaťminútové straty. Vtedajšie tréningové dávky dnešní hokejisti nevydržia. Je iná doba, deti majú oveľa viac času na televíziu, iPady. Môžu si vybrať, čo chcú robiť. Moji rodičia chodili na šiestu do práce, buď by som sa zamestnal ako oni, alebo som mohol ísť študovať. Nič viac neexistovalo. Odísť do zahraničia počas komunistického režimu bolo nemožné. Dal som sa na šport, bavilo ma to, s hokejom som zaspával i vstával.“

Dostať sa hrať do cudziny bola ohromná motivácia.

Na odchod za hranice som ani nepomyslel. Mojím snom bolo hrať československú ligu. NHL som vôbec nesledoval, a ani nebolo kde.“

Váš spoluhráč z topoľčianskych čias Radoslav Hecl sa o vás vyjadril, že všetko, čo ste v hokeji dosiahli, bolo vďaka dlhodobému individuálnemu tréningu. Súhlasíte?

Samozrejme. Letnú prípravu a všetko okolo nej budujete odmalička. Sval má pamäť. Ak netrénujete pravidelne od prípravky, stáva sa, že v štrnástich – pätnástich rokoch sa viete zlepšiť, ale oveľa jednoduchšie je, ak pracujete od mladosti. Potom je telo na záťaž navyknuté. Jasné, tréningy musia byť dávkované s mierou.“

Reprezentovali ste Slovensko vo všetkých juniorských tímoch a neskôr pravidelne aj v seniorských. Draft do národnej hokejovej ligy stále neprichádzal. Neboli ste sklamaný?

Spočiatku nie. Uvedomoval som si, že v tej dobe brali do zámoria veľkých, silných bekov, a to som ja nebol. Sústredil som sa na pôsobenie v Európe. Cez Slovan som sa dostal do Třinca (kontrakt sa nakoniec nenaplnil pre odchod do Los Angeles). Neskôr by možno prišlo Fínsko, Švédsko alebo Švajčiarsko. Veľmi mi pomohlo, že „belasí“ hrali európsku ligu, a v nej výborné partie s najlepšími mužstvami starého kontinentu. Pritom som pravidelne nastupoval v reprezentácii. Nad NHL som neuvažoval.“

Los Angeles Kings vás nakoniec draftovalo v dvadsiatich štyroch rokoch. Ich európskym skautom bol Václav Nedomanský. Bol s vami v kontakte z ich organizácie najviac?

Nevedel som, že ma sledujú. Až neskôr mi povedali, že ma intenzívne pozorovali dva roky. Viacerí ich skauti sa chodili pozerať a vymieňali si názory, či ma zoberú alebo nie. Chceli ma už rok predtým, ale boli zvedaví, či moja forma bude stúpať. Do kolotoča najlepšej ligy som naskočil v správnom čase. S Nedomanským mám dodnes vynikajúci vzťah.“

V polovici deväťdesiatych rokov sa hral v NHL tvrdý, agresívny hokej a väčšina tímov cielene vyhľadávala vysokých chlapov. Po roku 2000 sa hra začala meniť a postava už nebola prioritou. Bol to jeden z dôvodov, že ste sa v zámorí presadili?

Áno, začalo sa viac korčuľovať, hrať s pukom. Zrazu ten, kto vedel dobre rozohrať, mal aj gólové šance. Predo mnou sa presadili aj nižší hráči, ale všetko útočníci: Paul Kariya, Theoren Fleury, Cliff Ronning. Postupne sa niektorí nižší zadáci začali presadzovať, tak to vyskúšali. Mne v kempe (rok 2000) pomohlo to, že prišiel za trénerom Murrayom Luc Robitaille a povedal, že jedine odo mňa dostane presnú prihrávku na čepeľ. Nemusí puk zbierať pri mantineloch. To bolo veľké plus a kouči si to všimli.“

Vo vašom prvom ročníku za Los Angeles boli v defenzíve dve hviezdy – Rob Blake a Mathieu Schneider. Ďalších osem zadákov malo jednocestnú zmluvu, ale neboli to super hráči. Pomohlo to?

Určite, avšak nepríjemné bolo, že som do kempu prišiel s dvojcestným kontraktom. Ten som podľa pravidiel musel mať. Nováčik zmluvu len pre prvý mančaft nemôže mať. Z toho vyplynulo, že podľa poradia bolo deväť osôb predo mnou, pričom v zápase nastupujú šiesti. Ak by sa do úvahy bralo len to, automaticky by som išiel o súťaž nižšie. Musel som byť lepší a našťastie sa mi to podarilo. Bolo to tvrdé a mám z tej doby veľa zážitkov. Naplnilo sa, že ak nie ste stopercentne pripravený, nemáte šancu.“

Po vašom príchode hral klub dvakrát v play off, ale potom šesť rokov po sebe nie. Postupne poodchádzali kvalitní hráči ako Glen Murray, Adam Deadmarsh. Luc Robitaille bol vymenený a neskôr sa vrátil. Súvisel neúspech v kvalifikovaní sa do bojov o Stanleyho pohár s prestavbou mančaftu?

Áno, a zároveň výmeny a podpisy nových hráčov neboli šťastné. Zlepšilo sa to príchodom Pavla Demitru (rok 2005). Do olympijských hier v Turíne (2006) sme boli medzi tromi najlepšími tímami. Lenže Paľo dostal na OH strelu do oka a sezóna pre neho skončila. Ďalej sa na turnaji pod piatimi kruhmi zranil Rus Alexander Frolov a Švéd Mattias Norström. Spolu bolo zranených jedenásť ľudí a ku koncu základnej časti sme prehrali veľa duelov. Vyraďovačka nám ušla o jediný bod. Následne vymenili generálneho manažéra. Prišiel Dean Lombardi a úplne zmenil káder. Povedal, že nechce starú zostavu. Prvého vymenil Demitru a dva roky po ňom som išiel aj ja. Zostal iba Dustin Brown a v roku 2006 prišla do kabíny budúca opora, Anže Kopitar.“

Päť rokov bol vaším koučom v Kings Kanaďan Andy Murray. Ťažké srdce na neho majú v Čechách. Pri známej hromadnej bitke z MS 1997 požadoval od svojich zverencov zvýšenú agresivitu desať minút pred koncom stretnutia.

Dodnes máme veľmi pekný vzťah. Dal mi šancu a som mu zato vďačný. Slovákov mal rád. Veď okrem mňa bol v klube Žigmund Pálffy, Jozef Stümpel, Pavol Demitra, chvíľu Martin Štrbák a veľa Čechov. Problém s Európanmi nemal. Viedol tímy vo Švajčiarsku, Nemecku, mal skúsenosti s tunajším hokejom. Mal jednu chybu – nerád dával hráčom voľno. Do polovice súťaže sme boli hore a druhú časť sme padali, pretože prišli zranenia z únavy. Boli sme pretrénovaní. To bola jeho jediná neresť, ale už sa z toho poučil. Inak výborný šéf striedačky.“

Posledné dva roky v kalifornskom klube bol vaším nadriadeným Marc Crawford. S Coloradom vyhral v roku 1996 Stanleyho pohár.

Nekompromisný, tvrdý, prísny a vedel poriadne zatlačiť na hráčov. Stretli sme sa neskôr, keď nestál na ľade a bolo príjemne, ale na striedačke bol úplne iný.“

V sezóne 2006/2007 nastúpil v jedenástich zápasoch za Kings súčasný gólman Slovana Barry Brust. Spomínate si?

Nepamätám si to. Boli sme na spodku tabuľky a v šatni sa vystriedalo veľmi veľa hokejistov. Kuriozitou je, že štyri duely odchytal aj japonský brankárYutaka Fukufuji. Brust je výborný brankár, no jeho ego je vysoké a treba, aby s ním kouč citlivo pracoval. Vie pomôcť i uškodiť. Podstatné je, že ľudia na Slovensku ho milujú a on ich baví.“

Majiteľom Los Angeles je miliardár Philip Anschutz. Patrí medzi sto najbohatších ľudí sveta a okrem Kings vlastní aj Ontario Reign v AHL, švédsky Djurgårdens IF a nemecký Eisbären Berlín. Stretli ste sa?

Spoločne s celým tímom niekoľkokrát. Veľmi sa o šport nestaral, oveľa väčším fanúšikom bola jeho žena. Poznala hráčov a trochu okolo hokeja pracovala. On to mal vyslovene ako biznis. K ďalším obchodom sa dostal práve popri kluboch v spomínaných krajinách. Celkovo športu pomohol, čo je výborné. Veľmi nízky, ale šikovný pán.“

Po siedmich rokov v slnečnej Kalifornii ste na dva a pol roka prestúpili do mrazivého Edmontonu. V poslednej dobe hráči mesto z provincie Alberta nevyhľadávali. Okrem hokeja tam nie je veľa príležitostí na rozptýlenie.

Ak je možnosť podpísať zmluvu v Kalifornii, na Floride alebo do Chicaga, idete tam. Prvý rok sme boli v priebehu sezóny pomerne vysoko. Myslím, že v 52. zápase sezóny mi za bránou tak nešťastne vyskočilo rameno, že sa mi odtrhli všetky svaly. Neskôr sa zranili ďalší spoluhráči a play off nám ušlo o šesť bodov. Ale napríklad v roku 2006 hral Edmonton finále Stanleyho pohára (prehra s Carolinou).

Avšak následne desať rokov bez účasti vo vyraďovačke. Až teraz v novej aréne a s vychádzajúcou hviezdou McDavidom v nej sú.

Mali veľa jednotiek draftu a museli ich povymieňať. Bolo priveľa kohútov na smetisku.“

Bol to rodinný klub?

Kolektív jeden z najlepších, aký som v zámorí zažil. Keďže bolo zima, hráči trávili veľa času pohromade a často sa konali spoločné večere aj s rodinami.“

Viete o tom, že ste jediný Slovák, ktorý hral v Anaheime Ducks?

Nie.“

Anaheim je v počasí presný opak Edmontonu a takisto protiklad v postupoch do bojov o najcennejšiu trofej. Za poslednú dekádu v nich neboli len dvakrát.

Vrátil som sa do Kalifornie a priznávam, že to bolo pre mňa vykúpenie.“

Ak je hráč v chladnom počasí, môže sa viac sústrediť na hokej ako v zónach, kde sa po tréningu chodí v kraťasoch, a človek po trénovaní prichádza okamžite na iné myšlienky?

Nie je dôležité, či je teplo alebo zima. Aké je počasie, začína mať význam vtedy, keď máte rodinu. Je jednoduchšie žiť tam, kde máte každý deň slniečko. Na rozdiel od mrazu mínus tridsaťsedem, kedy s polročným bábom nemôžete ísť ani na prechádzku, lebo vám to doktor neodporučí. Je jednoduchšie dať dieťaťu tričko, trenky a ísť na pláž. Je rozdiel medzi tým, keď ho polhodinu obliekate, pociká sa, znova ho prebalíte a nakoniec po hodine vyjdete spotený von. Pri mojej práci to však na mňa nemalo vplyv a vedel som sa sústrediť na hokej všade.“

V Ducks bola mimoriadne silná kostra mančaftu. S hráčmi ako Scott Niedermayer, Teemu Selänne, Corey Perry, Bobby Ryan, Saku Koviu či Ryan Getzlaf. Akí boli títo chlapi?

Úžasný. Mám nádherné spomienky. Vyhral som bodovanie obrancov a Perry vyhral bodovanie celej ligy. Presilovky nám vychádzali neuveriteľne. Bol som na modrej s Niedermayerom, vpredu Perry, Selänne, Getzlaf. Radosť hrať. Každý vedel s pukom niečo vymyslieť a pretekali sme sa, kto bude zakončovať. Súperi mali veľký rešpekt.“

Vaším posledným klubom v slávnej lige bol New York Islanders. Aká to bola organizácia v porovnaní s predošlými tromi?

Tiež výborná, nemôžem na nich dopustiť. Už som chcel zostať v Slovane a hrať KHL, ale nakoniec som s nimi podpísal na dva roky.“

Nie je ich problémom veľká fluktuácia hráčov a na základe toho nevedia vytvoriť stálu os mužstva?

Už bol dobrý tím a išiel správnym smerom. Nepochopil som, prečo generálny manažér Garth Snow nepodpísal zmluvu s dvoma kľúčovými hokejistami Fransom Nielsenom a Kylom Okposom. To je výrazná strata. Počas sezóny vyhodili kouča Jacka Capuana a neviem, či to GM unesie. Uvidíme.“

V ročníku 2005/2006 ste nastúpili na 80 stretnutí základnej časti a nazbierali v nich 67 kanadských bodov. O sezónu neskôr ste hrali o 11 zápasov menej a získali 58 bodov. V prvom prípade ste skončili v produktivite obrancov sedemnásty a potom trinásty. Ale v ročníku 2010/2011 ste odohrali 81 duelov a so 68 bodmi súťaž medzi obrancami vyhrali. Kedy ste sa cítili najlepšie?

Vo všetkých výborne, ale druhá zo spomínaných sezón bola asi najlepšia. Boli sme najhorší tím v lige a vtedy dôjsť k toľkým bodom bolo mimoriadne náročné. Výborná skúsenosť.“

Mali ste niekoľko otrasov mozgu. Máte to spočítané?

Asi deväť.“

Niektoré boli zrejme slabšie, a iné silnejšie.

V mladosti som bol zranený, cítil som sa zle, no nevenoval som tomu pozornosť. Väčšie problémy začali po tridsiatke. I po slabšom otrase bolo náročné vrátiť sa na ľad. Pri jednom vážnom som vynechal tri mesiace. Myslel som si, že je s hokejom koniec. Úplne ma to zmenilo, bol som podráždený, nervózny, všetko ma otravovalo. Na plač alebo zapnutý vysávač som reagoval zúrivo. Nevedel som, čo so sebou. Manželka mi vravela, že to bolo pre ňu najhoršie obdobie života. Chodil som po doktoroch v celej Severnej Amerike a skúšali na mne všetko možné. Veľmi ťažký čas.“

Pri tomto type zranenia zrejme stále platí, že treba len čakať, pokiaľ sa človek neuzdraví.

Mne to ani nevyliečili. Pichli mi dve injekcie do zadnej časti hlavy a začali mi „frízovať“ nervy, aby som necítil bolesť. Dnes u mňa striedavé stavy pretrvávajú. Napríklad, keď sa zle vyspím. Obťažné je, že keď nefunguje hlava, nejde ani celé telo.“

Ďalšie problémy ste mali s chrbtom, lakťom a tŕpli vám prsty na ruke.

Mal som asi všetky možné zranenia a hromadili sa v staršom veku. Dostať sa naspäť do zápasového rytmu s pribúdajúcim vekom bolo mimoriadne ťažké. Kto to nezažije, ťažko pochopí. Spoluhráči sú v dennodennom tréningovom zaťažení, vy vypadnete na dva mesiace a máte sa vrátiť späť. Na konci mojich posledných sezón som mal vždy nejaké zlomeniny, ťažkosti s chrbátom alebo otrasy mozgu. Silno som zvažoval, či budem pokračovať.“

Môžete vykonávať všetky športy?

Behám veľmi ťažko. Plávanie bez problémov, bicyklovanie tiež ide. Kondíciu si udržiavam vo fitness centre. Celkovo so športom veľmi opatrne a obmedzene.“

Po skončení kariéry vám chýbala partia spoluhráčov, pravidelný pohyb a uznanie od ľudí. Cítite sa rok po zavŕšení aktívnej činnosti v tomto smere lepšie a prešli ste už na iné myšlienky?

Zásadne sa v mojom živote zmenili dve veci. Jednak nie som v hokejovom kolotoči, som pánom svojho času. Druhá vec je, že nežijem v USA, ale na Slovensku. To som začal pociťovať. Predtým som sem prišiel cez leto na tri mesiace a všetko podriaďoval tréningu na nový ročník.

Zmena je to obrovská, zrazu žijete niečo úplne iné. Robíte od šiestich rokov hokej – a čo teraz? Mám výhodu, že som vyrovnaný človek. Nepijem, nefajčím, nehrám hazardné hry, nie som závislý na žiadnych liekoch. Avšak možnosť vypotiť sa, predzápasový adrenalín, ďakovanie po zápase, to všetko mi veľmi chýbalo. Je to pocit, ktorý sa nedá kúpiť a nijako inak dosiahnuť než vlastnou poctivou prácou. Každému pohladí ego, keď vás fanúšikovia potľapkajú, aký ste dobrý a aký super zážitok som im pripravil. Bolo to veľmi príjemné a človek až keď z toho vypadne, pocíti, že už to nemá. Dá sa povedať, že to bola jemná droga a posledný rok som to nezažíval. Zožieral som sa, vnútorne trápil, ale už je to oveľa lepšie.“

Zaujímavé je, že máte menej voľného času ako počas kariéry.

Nechcel som byť doma a vstávať o jedenástej pred obedom. Začal som podnikať, pestoval som si koníčky a tým si vypĺňal čas. Nemal som úplné voľno. Navyše veľa ľudí sa chcelo so mnou stretnúť, spoznať ma, prípadne začať spoločný biznis. Dobré je, že som sa nikdy nenudil a nemal čas rozmýšľať nad hlúposťami.“

V akej fáze je výstavba vášho športového komplexu v Rači?

Čakáme na územný plán, a keď ho dostaneme, verím, že stavebné povolenie pôjde oveľa rýchlejšie. A začneme stavať po troch rokoch veľkej driny, námahy, kedy od nás chceli každý jeden detail. Keby okolo toho nepracovala firma, ktorá sa tým celým zaoberá, už dávno by som to zbalil. Sú to štósy papiera, niečo nepredstaviteľné. Bolo by vhodné, keby sa to dalo zjednodušiť, pretože toto nie je biznis. Človek na tom nikdy nezbohatne. Je to športovisko a my sa budeme snažiť, aby si zarobilo na seba. Treba si uvedomiť, že to robím pre ľudí a budúcnosť detí v mestskej časti, kde ihriská nie sú. Ja vlastne suplujem štát a potreboval by som väčšiu pomoc, ale – bohužiaľ…“

Súčasťou areálu je aj zimný štadión?

Áno, majú tam byť dve klziská. Jedno klasických rozmerov a druhé viac než polovičných.“

Dostali ste ponuku stať sa GM Slovana?

Áno, ale zatiaľ som ju neprijal, pretože chcem rozhodovať o svojom čase. Budúcnosť ukáže, kde zakotvím. Momentálne som odmietol, no Slovan zostáva mojou srdcovou záležitosťou. Budem ich sledovať a v prípade potreby im rád podám pomocnú ruku.“

Mali ste ambíciu byť zvolený do výkonného výboru Slovenského zväzu ľadového hokeja.

Rozhodovalo sa medzi mnou a Róbertom Švehlom. Vybrali si jeho, rešpektujem to a som aj celkom rád. Situáciu v hokeji môžem sledovať z nestrannej pozície.“

Pridaj komentár