„Višňovský bol špeciálny typ, ktorý miloval svoje autá a svoj hokej,“ spomína Hiller, bývalá dlhoročná brankárska jednotka Anaheimu

Jonas Hiller (37 r.) nastúpil v Národnej hokejovej lige do 437 duelov, čo je jasne najviac spomedzi švajčiarskych gólmanov. Druhý je Martin Gerber s 241 štartmi a tretí David Aebischer s 227 zápasmi. Prevažnú časť kariéry v zámorí zažil Hiller v Anaheime Ducks, kde za sedem sezón odchytal každoročne v priemere 50 duelov. Rodnú krajinu reprezentoval na šiestich veľkých podujatiach. V roku 2016 sa vrátil do domácej ligy, a s tímom Biel/Bienne chce nadviazať na to, čo sa mu dvakrát podarilo pred odchodom do Severnej Ameriky s Davosom. Zdvihnúť nad hlavu víťaznú trofej.

 

Medzi profesionálmi ste mali snový začiatok kariéry. S Davosom ste v priebehu troch sezón dvakrát vyhrali ligu a raz ste skončili druhý.

„Medzi mužmi som začínal rok predtým v Lausanne. Ale ako jednotka v bránkovisku som prvýkrát dostal šancu v Davose v sezóne 2004/2005. Vtedy sa NHL nehrala pre štrajk, mali sme vynikajúci tím a vyhrali titul. To bolo tak trochu neuveriteľné, prišlo to nečakane rýchlo. Druhý rok sme hrali finále a na tretí sme znova NLA opanovali. Ja som sa snažil najprv presadiť a zlepšiť vo Švajčiarsku. Po tomto čase som cítil, že potrebujem skúsiť niečo nové a podpísal som kontrakt s Anaheimom.“

Tri úspešné ročníky vám nepochybne pomohli k odchodu do NHL.

„Už po premiérovej sezóne v Davose sa na mňa pýtali skauti. NLA bola podrobnejšie sledovaná ako obvykle, pretože v NHL mali zatvorené štadióny. Na konte som mal dva tituly z domácej ligy, dobre som chytal na Spengler Cupe i na MS 2007. Následne prišlo niekoľko ponúk. Veľmi mi pomohlo, že som bol voľný hráč (nikým nedraftovaný) a mohol som jednať s ktorýmkoľvek klubom NHL. To je výhoda hlavne pre gólmana, pretože vidí, kto má akých brankárov, a aké sú jeho šance nato, aby sa presadil. V Anaheime vtedy nemali na mojom poste veľa hráčov. To bol pre mňa kľúčový faktor, aby som sa čo najrýchlejšie presadil v Severnej Amerike.“

V Davose ste začínali pri úspešnom koučovi Arno Del Curtovi, ktorý s tímom vyhral šesť titulov vo švajčiarskej najvyššej súťaži.

„Jediný pokyn, ktorý som od neho počul, bol, aby som chytil puk. Žiadne iné rady mi nedával. Ale dal mi šancu stať sa jednotkou vo veľmi mladom veku a to by veľa trénerov neurobilo. Za to som mu vďačný. To isté neskôr predviedol s dvojicou mladých brankárov Leonardom Genonim a Retom Berrom. Vtedy som sa veľa naučil od trénera gólmanov Marcela Kulla. On mi pomohol dostať sa na vyššiu úroveň.“

V Davose ste boli spoluhráčom českého útočníka Josefa Marhu, ktorý niekoľko rokov pred vami nastupoval za Anaheim.

„On je v Davose takmer legenda, pretože tam pôsobil mnoho rokov. Výborný človek a kvalitný obojsmerný útočník. Občas si na neho spomeniem, niečo som sa od neho priučil. Bolo trochu komické, že ja som podpísal s Ducks, a on tam hral pred mnou. V útrobách haly som videl jeho fotky. O organizácii mi veľa nerozprával, ale pamätám sa, že spomínal, že je tam teplé podnebie, a takmer celý rok sa dá chodiť v šortkách.“

Akých bolo vašich sedem sezón v Anaheime Ducks, ktorý štyri mesiace pred vaším príchodom vyhral Stanley Cup?

„Postupne som sa vypracoval z pozície dvojky na pozíciu jednotky. Boli to pekné časy, ale koniec nebol taký, ako som si predstavoval. Stratil som dôveru kouča Bruca Boudreaua, prestal mi veriť. To bolo trochu smutné, ale inak mám krásne spomienky.“

Za deväť rokov v Národnej hokejovej lige pred vami nastupoval jediný Slovák. Aký bol Ľubomír Višňovský?

„Špeciálny typ, ktorý miloval svoj hokej a takisto svoje autá. Ľubo bol schopný ofenzívny zadák s tvrdou strelou a ako spoluhráč vás podržal, keď bolo treba. Potrebovali sme niekoho, kto bude strieľať góly na presilovke od modrej čiary a to on robil. Nebol to bek na oslabenia, no každý vedel, kde sú jeho silné stánky, a takisto on to vedel veľmi dobre.“

V ročníku 2011/12 ste odchytali v základnej časti za Ducks obdivuhodných 73 zápasov. V historických štatistikách ste na 25. mieste (prvý je Grant Fuhr, ktorý v ročníku 1995/96 nastúpil do 79 duelov, pozn. red.). Cítil ste na konci ročníka únavu?

„To bolo naozaj množstvo zápasov a sotva som mohol trénovať. Ale starali sa o mňa, nemusel som s mužstvom absolvovať každý tréning. Vtedy sme sa „našťastie“ nedostali do play off. Zápasy v nadstavbovej časti tým pádom odpadli a sezóna sa pre mňa skončila. Mohol som sa v pokoji zregenerovať.“

Dve sezóny v Calgary Flames?

„Zmena na ľade i mimo neho. Prvý rok bol vynikajúci, dostali sme sa do druhého kola play off. Mali sme úspech napriek tomu, že očakávania neboli vysoké. Postupne som sa však prestal v mužstve cítiť dobre. V druhom roku sme nehrali dobre, a tým pádom to bolo pre mňa ťažšie a ťažšie. Ku koncu som bol na jednej strane rád, že tam už viac nemusím byť. Na druhej strane som bol sklamaný, že som nedostal novú zmluvu v NHL. Avšak, naskytla sa možnosť vrátiť sa do domácej ligy, ktorá je taktiež kvalitná. Spokojná je aj moja rodina a hokej si stále užívam.“

Hrali ste trikrát na MS a trikrát na ZOH. Váš najlepší turnaj v drese helvétskeho kríža?

„Vancouver 2010. Hrali sme výborne a vo štvrťfinále prehrali s USA tesne 0:2. Olympiáda v Kanade bol vydarený turnaj po všetkých stránkach. Tamojší ľudia hokeju rozumejú a milujú ho. Vtedy som dostal šancu chytať proti najlepším gólmanom sveta a veľmi mi to pomohlo do budúcna – nadobudol som potrebné sebavedomie.“

Po konci v zámorí (rok 2016) ste mali určite množstvo ponúk z celej Európy. Prečo ste prijali tú z Bielu/Bienne?

„Rozhodol fakt, že v Berne máme postavený dom a cesta do Bielu trvá autom tridsať minút. S rodinou tu plánujeme svoju budúcnosť, a nikde inde. V okolí Bernu je niekoľko kvalitných tímov. Biel mi dal zaujímavú ponuku, majú krásny nový štadión a cítim, že klub chce niečo vybudovať. Každým rokom sa zlepšujeme. V sezóne 2016/17 sme hrali štvrťfinále a v minulom play off sme sa prebojovali dokonca do semifinále. Chcem byť súčasťou napredovania klubu. Nie je to len o tom prísť a zarobiť peniaze.“

 

Pridaj komentár