Peter Šťastný si užíva dôchodok, ale zo Slovana mu krváca srdce

Prišiel energickou chôdzou. Bývalá hviezda NHL, neskôr generálny manažér hokejovej reprezentácie a europoslanec Peter Šťastný (58) vášnivo rozprával nielen o krvácajúcom srdci zo Slovana Bratislava, o rozhodnutí NHL nezobrať Slovensko na Svetový pohár či o predajnosti jeho knihy roka. A lúčil sa slovami: „Nepochybujte o tom, že som najšťastnejší človek na svete.“

Ako sa vstáva čoskoro šesťdesiatnikovi, ktorý odohral v NHL vyše 1000 zápasov, k tomu pridal ďalšie stovky v československej lige a reprezentácii?
„Veľmi dobre. Som v druhom dôchodku, povinností je menej. Všetko záleží na tom, kedy si idem ľahnúť. Mám ešte zaužívané zvyky z hráčskej kariéry, kedy som večeru mával o polnoci. Neskoro som chodil spať a neskoro som vstával. Ak vstávam 8.00 – 8.30 je to preto, že idem do postele o polnoci či neskôr. Dobré je to, že mám vlastný program a som vo vlastnej réžii. Užívam si to.“
Telo Vás nebolí?
„Manželka mi vraví, že keď sa ráno zobudím, chodím ako starý dedo. Ja oponujem, že to isté mi vravela, keď som mal dvadsaťpäť rokov. Najťažšie sa vstávalo po ťažkých zápasoch. Človek bol zbitý, stuhnutý a chvíľu trvalo, kým sa rozhýbal. Niečo podobné je teraz v staršom veku, svalstvo tuhne. Ale na môj vek, možno aj tým, že si zašportujem, sa cítim v poriadku. Keď som v USA, trikrát do týždňa hrám hokej s partiou hráčov St. Louis Blues Alumni.“
Čomu sa po skončení práce europoslanca venujete?
„Všetkému. Vždy som bol veľmi vyvážený človek a veľa vecí ma zaujímalo. Hlavne mám veľa záležitostí týkajúcich sa rodiny. K tomu mám založené dlhoročné investície a spoločnosti, ktorým sa treba venovať. Najmä keď sa blíži čas odovzdania daňových priznaní, je toho dosť.“
Koľko času trávite na Slovensku a koľko v USA?
„Ešte sa to len začína. Ale zhruba to bude pol na pol, tak som to aj plánoval. Na Slovensku som doma, ale skoro celá rodina je v USA.“ (dve dcéry pracujú v USA, syn Paul hrá za St. Louis Blues, iba starší syn Yan hrá v druhej švédskej lige za tím Mora IK – pozn. red.)
Ako ste zareagovali, keď Slovensko nezobrali na Svetový pohár 2016?
„Úplne tomu rozumiem. Svetový pohár je záležitosť športová, ale aj komerčná. Ak tam majú byť dve mužstvá, ktoré budú citeľne slabšie, tak to uberie na príťažlivosti. Výber Európy bude mať potenciál zasiahnuť aj do medailových pozícií. Pre silné, bohaté krajiny ako je Nemecko, Švajčiarsko, Francúzsko, Nórsko či Dánsko, kde hokej nemá taký status ako na Slovensku či Lotyšsku, bude možnosť vidieť svojich hráčov vo výbere veľmi atraktívna. Z hľadiska rastu popularity môjho športu to vidím pozitívne. Pre Slovensko nie, ale pre hokej áno. Je mi to trochu ľúto. Vždy ma urážalo, keď sa vravelo o silnej šestke. Keď som začal pracovať pri reprezentácii, zrazu to bola silná sedmička. Dnes je to znova bez Slovenska.“
Keby ste boli generálny manažér, skúsili by ste viac lobovať za Slovensko ako samostatný tím na Svetovom pohári?
„To sú hypotézy. Nedá sa to vytrhnúť z kontextu. Niekto narušil kontinuitu. Slovensko nie je krajina ako Kanada či Rusko. Nemáme toľko talentu na ľade a ani vo vedení, aby sa ním mohlo plytvať. Reprezentácia mala, má a bude mať na to, aby sa postavilo jedno mužstvo schopné konkurencie. Treba to ale dať do rúk tým najlepším a najpovolanejším. Sila kolektívu sa tvorí zo všetkých, čo sú pri tom a z pokynov, ktoré udáva vrchné velenie a lídri na ľade. Potom ako som odišiel, nastalo obdobie veľkého vákua a medzier. Jednota kolektívu už nebola a nie je. Občas sa Slovensku niečo vydarí podobne ako Švajčiarom, Lotyšom či Nemcom. Keď som po olympijskych hrách v Turíne končil pri reprezentácii, boli sme tretí v rebríčku medzinárodnej IIHF (dnes sme ôsmi, pozn. red.). Počas mojej éry sme získali tri medaily za šesť rokov. Za posledných desať rokov reprezentácia vybojovala jednu.“
V čase, keď sme získali medaily, boli špičkoví hráči ako Pálffy, Bondra, Šatan na vrchole síl a voľní pre MS.
„Výhovoriek sa nájde vždy dosť. My sme nikdy nemali všetkých hráčov. Nie každý má zlatú či striebornú medailu, vždy sme využili len niektorých. Mnohí neboli k dispozícii. Máme stále dosť kvalitných, svetových hráčov a určitý systém, ktorý je daný tradíciou. Kolektívne by hráči mali vedieť vytvoriť takú skupinu, ktorá bude kedykoľvek konkurencieschopná.“
V článku zo SME z roku 2006 s nadpisom Ani Šťastný nebol doma prorokom –
Peter Šťastný skočí do reči: „To je historická múdrosť, ktorá platila a platí. Doma nie je nikto prorokom.“
– je veta: Konfrontačné vyhlásenie trénera Hossu o neprípustnosti vstupu Šťastného do kabíny pred zápasmi nebolo vykopaním vojnovej sekery z jeho vlastnej hlavy, ale prenosom želania skupiny hráčov.
„To boli klamstvá. Ja som za hráčmi prišiel a kapitán Pavol Demitra mi vraví: „Peter, to sme nemysleli na Teba, to na tých darmožráčov.“ A toto slovo je dodnes predmetom súdu s Jurajom Širokým. Boli to prípravy vedené bývalým eštebákom Širokým nato, aby ma mohli po olympiáde vyhodiť. Mal som vždy iné hodnotové zmýšľanie ako oni a zavadzal som im. A ľudia ako tréner Hossa sa radi prispôsobili, pretože im to vyhovovalo. Majú tam byť bezúhonní ľudia, ktorí musia byť príkladom pre mladšie generácie. Nemôže tam byť Široký, Nemeček alebo Sýkora. Tí zdevastovali slovenský hokej a tancujú tak, ako im bývalí eštebáci pískajú.“
V tom istom článku sa píše: Rovnako sa všeobecne uznáva, že hodnota Petra Šťastného a jeho autority je pre slovenský hokej nenahraditeľná.
„Niečo som v živote dosiahol, pretože som počúval, sledoval ľudí, ktorí boli úspešní, presadili sa a boli príkladom. Od takýchto sa dá veľa naučiť. Čo sa naučíte od Širokého a rovnako tak od ľudí, ktorí vládnu nielen v hokeji, ale aj vo futbale a celej spoločnosti. Vidia v prvom rade seba a svoje zisky. Nedbajú o krajinu a reputáciu. Oni by to chceli, keby nato prišlo, ale ich priority sú úplne inde a týmto veciam ani nerozumejú.“
V akom stave sú Vaše súdne spory s Jurajom Širokým?
„Všetky súdne spory som vyhral okrem jediného a ten sa týka toho slova „darmožráč“. Je to v odvolaní a nepochybujem, že to vyhrám. Ostatné žaloby na mňa stiahol, čo ma mrzelo, pretože každý súdny proces mi dával možnosť stretnúť aspoň zopár novinárov a verejnosť sa mohla niečo dozvedieť. Tým že prehral, musel platiť súdne trovy, mojich i jeho právnikov. Stálo ho to niekoľko desiatok tisíc eur.“
Váš materský klub Slovan Bratislava končí tretiu sezónu v KHL. Prvá mu vyšla, druhá nie, tretia je katastrofálna.
„Srdce mi krváca, keď môj rodný klub, s ktorým je celý môj život prepojený, je v rukách živlov ako je bývalý eštebácky dôstojník (mal na mysli majiteľa klubu Juraja Širokého, pozn. red.). Generálny manažér (Maroš Krajči, pozn. red.) je človiečik, ktorý o hokeji vôbec nič nevie, ale tvári sa ako hokejový almanach. Je to smutné a nehodné ďalšieho komentára. Verím, že sa raz časy zmenia. Božie mlyny i tie nespravodlivosti melú pomaly, ale isto.“
Problémy má aj medzinárodná KHL.
„Ideál i myšlienka úžasná aj hokejovo vynikajúca, ale je umelo postavená na financovaní od niekoľkých ruských oligarchov, s ktorými pretrváva interakcia. Kúpia klub a rozhodujú o všetkom. Kontrakt je zdrap papiera a to zanecháva zlé stopy v reputácii. Zaostáva aj hokejová kultúra, a tá sa buduje desaťročia. Mnohí sa zlepšujú, videl som, čo spravil Sláva Fetisov v CSKA Moskva. Veľa tých chlapcov pôsobilo v zámorí a prinášajú na ľad i mimo neho veľa dobrého. Hokeju veľmi pomohla profesionálna WHA (kanadsko-americká liga, vznikla v roku 1972 a zanikla 1979, pozn. red.). Išli takýmto istým spôsobom – vytvoriť protiváhu NHL. Veľmi to pomohlo rozvoju hokeja globálne. A KHL bola takýmto projektom. Bol by som rád, keby to začalo fungovať prirodzene ako v zámorí, kde sú vypredané zimáky, pretože hlavne v Moskve je divácky záujem minimálny. Teraz sa ukazujú slabiny, keď olej spadne na polovicu, a zrazu nie sú peniaze. Momentálne je u nich veľká kríza a budúcnosť neveští nič dobré.“
V NHL majú problémy s návštevnosťou len dva kluby. Florida a Arizona. Komisár Gary Battman všal chce tieto kluby z juhu USA v súťaži silou-mocou udržať.
„NHL chce byť globálny šport a chce konkurovať. Aj zimný šport môže byť v teplejších zónach. Ak chce osloviť ľudí z celého sveta, musí byť geograficky vyvážený. Niekde sa šport chytí, inde nie. Niekedy to „nasilu“ nestojí zato. Kedysi každý túžil, aby sa liga presadila v Kalifornii, pretože tam sú ľudia, priemysel, ekonomická sila a komerční sponzori. A to hokeju iba prospieva. Každý šport a biznis potrebuje kapitál. Na severe je záujem, ale nie sú sponzori. Z toho dôvodu kedysi skončil Quebec a Winnipeg. Dnes je Winnipeg naspäť a verím, že Quebec bude čoskoro. Možno na úkor Floridy či Arizony alebo formou rozširovania. Celkovo liga neskutočne prosperuje, za posledných 20 – 30 rokov je rast raketový.“
Na jeseň roku 2016 sa má Quebec Nordiques vrátiť späť do NHL. Viete si predstaviť seba vo funkcii v klube, kde ste prežili desať najlepších rokov hokejovej kariéry?
„Nezaoberám sa tým. Angažujem sa vždy len tam, kde je záujem, tak to bolo aj pri slovenskej reprezentácii. Robím ale už roky všetko pre to, aby sa tam hokej vrátil. Quebec má veľmi silný vplyv na frankofónny svet a môže zasiahnuť do oblastí, kde iné kluby nie. Zhodou okolností som desať rokov pracoval v Bruseli a Štrasburgu, čo sú tiež v prvom rade frankofónne mestá. Pri pracovnej ceste som v Afrike našiel fanúšikov Nordiques. Počas mojej kariéry bol štadión stále vypredaný, sila a intenzita, ktorú vedeli ľudia vyvolať, bola obrovská. Preto by si zaslúžili comeback. Hokej mi dal všetko, cítim sa byť jeho ambasádorom a urobím všetko, aby rástol na popularite a robil ľuďom radosť na celom svete.“
Mali ste v poslednom čase hokejové pracovné ponuky?
„Žiadne nehľadám, nejaké som dostal, ale nič také, čo by ma oslovilo. Uvidím, čo prinesie budúcnosť. Som vyvážený, spokojný starší pán, ktorý sa veľmi teší na nový deň a zajtrajšok. Mám toho niekedy až príliš, ale všetko je pod mojou kontrolou, a tak sa mi to páči. Celý život som mal šťastie, že bol o mňa záujem. Ak mi niečo vyvolá radosť, zimomriavky a pocítim nové výzvy, tak sa do toho pustím. Tak to bolo pri ponuke dotiahnuť Slovensko prvýkrát do Európskej únie. Nechal som sa presvedčiť, dal som do toho svoje meno, bavilo ma to – a dobre som spravil. Bolo to krásnych desať rokov.“
Vaša autobiografia Hokej na dvoch kontinentoch bola knihou roka 1997. Koľko sa jej nakoniec predalo kusov?
„Bol to splnený sľub, ktorý som dal, a zároveň jeden zo životných zázrakov, niečo neuveriteľné. Nikdy predtým sa nepredalo na Slovensku zo športového žánru viac ako tritisíc publikácií. Intuitívne som sa rozhodol pre tridsaťtisíc výtlačkov s tým, že ak ich do piatich rokov nepredám, rozdám ich medzi ľudí. Za týždeň sa všetko vypredalo. Opakujem – za týždeň! Dali sme dotlačiť ďalších desaťtisíc kusov aj tie sa vypredali. Kde predáte trinásťnásobok dovtedy najpredávanejšej knihy? Robil som propagačnú túru po Slovensku a niečo podobné som dovtedy nezažil. Všade davy ľudí. Napríklad košický Prior: tri podlažia rad odhora až dole, dlhý asi sto metrov. Podpisoval som tri hodiny doobeda a poobede som prešiel do iného mesta a znova to isté. Takto som prešiel asi desiatimi mestami. Všímam si dosť tieto veci, keď hviezdy niekam prídu, skoro nikto tam nie je. Toto však bolo v pravý čas na pravom mieste. V mojom príbehu je to možno symbolika prechodu z totality do demokracie. A hokej hral pri tom významnú úlohu.“

Pridaj komentár