„Vedeli sme o tom, že Slováci majú na domácom svetovom šampionáte problémy vo vnútri mužstva. Nehľadiac nato sme však vzájomný duel chceli vyhrať,“ spomína nemecký útočník Marcel Müller

Nie je typický nemecký hokejista. Je veľký, má šikovné ruky a vysokú hernú inteligenciu. „Mohol hrať bez problémov dlhodobo v NHL,“ povedal o ňom bývalý kouč. Nakoniec Marcel Müller (30 r.) zvládol za Toronto Maple Leafs len tri duely. „Dnes by som niektoré veci urobil inak. Asi by som zostal v zámorí dlhšie, no človek sa učí časom.“ V súčasnej sezóne neodohral útočník Kölnu Haie pre dlhodobé zranenie ani jeden duel. „Akonáhle nastúpim, chcem znova zabojovať o reprezentačný dres. Blížiace sa majstrovstvá sveta by som rád zažil. Naposledy bola atmosféra vo vašej krajine neuveriteľná,“ ubezpečuje.

 

Vyrastali ste v Berlíne v tamojšom klube Preussen. Prečo ste ako 15-ročný prestúpili ku veľkému rivalovi do Mannheimu a nešli ste do Eisbärenu, ktorý je v hlavnom meste Nemecka klubom číslo jedna?

„Mannheim ponúkal v tom čase najlepší program pre mladých hráčov. Mali o mňa mimoriadny záujem. Preto som sa rozhodol odísť z materského tímu.“

Ale po dvoch rokoch ste do Eisbärenu predsa len prešli. Vo vašej prvej sezóne medzi seniormi ste za áčko odohrali 24 duelov, klub trénoval známy internacionál Pierre Pagé.

„Bol to pre mňa výnimočný rok. Začal som v tretej lige za Eisbären Berlin Juniors a nepočítal som s tým, že ako sedemnásťročný dostanem šancu. Ale kouč Pagé na mňa vsadil. V tíme boli nemecké legendy ako Sven Felski či Stefan Ustorf a mnoho iných vynikajúcich hokejistov zo zámoria. Od nich som sa veľa naučil a veľmi mi to pomohlo v budúcnosti.

Následné tri roky ste strávili v ďalšom špičkovom nemeckom klube Kölner Haie. V prvom roku ste sa dostali až do záverečnej série play off a v nej ste prehrali práve s Eisbärenom Berlín.

„Mali sme kvalitný mančaft a dobre sme hrali počas celej sezóny. Finále resp. celé play off je o tom, kto lepšie vyladí formu a má viac športového šťastia. Vtedy súper zaslúžene vyhral.“

Vo vašom prvom a treťom roku za Haie ste hrali so Slovákom Ivanom Čiernikom. V treťom ročníku do tímu prišiel ďalší slovenský útočník Martin Bartek.

„S Čiernikom som hral v útoku, a hoci sa mužstvu nedarilo (prehra v predkole play off), mne sa darilo a tréneri mi poskytli veľa času na ľade. Ako mladík som sa od Čiernika veľa naučil, čo-to som odpozoroval. Ivan bol podobný typ hokejistu ako som ja a mal silný vplyv na moju budúcu kariéru. Na Barteka nemám z ľadovej plochy veľa spomienok, pretože sme nikdy nehrali v jednej formácii .Ale aj on bol vtedy dôležitou súčasťou nášho mančaftu.“

V lete 2010 sa vám v kariére otvorili úplne nové perspektívy. Podpísali ste dvojcestný dvojročný kontakt s Torontom Maple Laafs. Pre organizáciu vyhľadával talenty Slovák Peter Ihnačák. Komunikovali ste spolu?

„V tom čase nie. S ním som bol v kontakte niekoľko rokov predtým, keď som začínal v Eisbärene. Neskôr už nie. Ono leto o mňa prejavilo záujem viacero klubov. Generálny manažér Toronta Brian Burke za mnou osobne prišiel do Nemecka a vtedy som sa rozhodol prijať ich ponuku. Toronto je krásno mesto, no mne sa žiaľ podarilo odohrať za prvý tím len tri duely. Viac sa mi darilo v AHL, kde sme sa v druhom roku prebojovali do finále ligy.“

Na vašej pozícii pravého krídla boli v Maple Leafs mená ako Phil Kessel, Colby Armstrong, Joffrey Lupul. Navyše, Nikolai Kuljomin s Kris Versteegom tiež mohli nastúpiť na tomto poste. Toto bol dôvod prečo ste nedostali viac šancí?

„Presný dôvod neviem. Avšak prechod hráčov z Európy do Severnej Ameriky je vždy veľmi náročný a musí sa všetko spojiť. Treba byť v správnom čase na správnom mieste. Sú hráči, ktorí tam boli, a nemajú na konte ani jeden odohraný duel v NHL.. Ja som hrdý nato, že som nastúpil aspoň v troch stretnutiach. Neskôr som si uvedomil, že som sa dopustil niekoľkých chýb a zopár vecí som mohol urobiť inak. Človek je však múdry až neskôr.“

Keď ste hrali v Kölne na zápasy do Lanxess Arény chodilo v prvom ročníku cez dvanásťtisíc ľudí a potom v ďalších dvoch vždy nad desaťtisíc divákov. V Toronte Marlies chodilo zhruba päťtisíc priaznivcov. Z tohto pohľadu to nebol krok späť?

„Keď sa do arény (kapacita 7800 miest) nahrnuli ľudia, vedeli vytvoriť výobrnú atmosféru. Bolo to odlišné ako v Nemecku, no v žiadnom prípade krok späť.“

V prvom roku v American Hockey League ste boli piaty v bodovaní Marlies a v druhom ste dokonca skončili tretí v internom bodovaní. Keď sa vám skončila dvojročná zmluva, nerozmýšľali ste nad možnosťou zabojovať o NHL v inom klube?

„Počas angažmánu za Maple Leafs alebo Marlies som sa snažil hrať čo najlepšie a na nič iné som sa nesústredil. Po skončení zmluvy som si uvedomil, že bola chyba, že som nezostal v zámorí o jednu či dve sezóny dlhšie. Rozhodol som sa, že odídem do Švédska a vtedy som to vnímal ako správne rozhodnutie.“

V Toronto Marlies nastupoval v obrane Slovák Juraj Mikuš. Trávil ste s ním voľný čas?

„Aj s ním. Dodnes sa snažím sledovať jeho kariéru. Viem, že patrí do slovenskej reprezentácie. Poteším sa, keď ho znova niekde stretnem.“

Aký bol váš jeden rok vo švédskom MODO?

„Čo sa týka výsledkov tímu, tak v poriadku. Vo štvrťfinále sme prehrali s favorizovaným Färjestadom v piatich zápasoch. Z osobného hľadiska bolo tiež príjemne, mesto bolo pekné a rád sa tam spomienkami vraciam.“

V mužstve boli dvaja Slováci – Ladislav Nagy a Richard Stehlík. Ako ste ich vnímali?

„Nagy hral dlhodobo v NHL a dodnes v pokročilom veku hrá na najvyššej úrovni. To bol špičkový hokejista. Stehlík bol veľký, silný, ale keďže švédska liga je veľmi náročná korčuliarsky, to mu robilo problémy. Asi po troch mesiacoch prestúpil inam. Ale keď som hral proti nemu v národnom tíme, bolo to vždy veľmi náročné.“

Po jednom roku v Škandinávii ste sa po druhýkrát vrátili do Kölnu. A znova ste sa dostali do finále, kde ste nestačili na Ingolstadt. To bolo nečakané, lebo pred začiatkom série ste boli favoritom.

„Áno, tak to vidím aj ja. To bolo sklamanie. Dokonca siedmy rozhodujúci zápas sme hrali pred vlastným publikom a ten sme stratili. Už si to ani nechcem pripomínať, tento rok máme šancu na reparát.“

Potom nasledoval, čo sa týka klubov, trochu veľtoč vo vašom pracovnom životopise. Najprv Krefeld, potom Hamburg, znova Krefeld, krátko Linköping, naspäť do Krefeldu, nakrátko do švédskeho druholigového Leksandsu. A dnes ste opäť – kde inde – v Kölne.

„Dosť som pocestoval, pretože s Krefeldom sme sa dvakrát za sebou nedostali do play off. Vo Švédsku si všimli, že sa mi darí a preto som nakoniec sezóny posilnil Linköping. To isté sa zopakovalo o rok neskôr s druholigovým Leksandsom. Bola to dobrá skúsenosť a spoznal som veľa milých ľudí. Momentálne sa už sústredím nemeckú ligu a teším sa, kedy budem môcť po zranení opäť nastúpiť.“

Ako to vyzerá s vaším kolenom, ktoré vám operovali minulý rok v máji?

„Pomaly sa to zlepšuje, je to však veľmi vážne zranenie. Išlo o hlboký zásah do kolena. Ale som na dobrej ceste späť (M.M. by sa mal vrátiť na ľad vo februári, poz.red).“

V reprezentačnom drese Nemecka ste absolvovali tri významné turnaje. Zimné olympijské hry vo Vancouveri 2010 a potom dva svetové šampionáty. V Nemecku 2010 a rok neskôr na Slovensku.

„To boli krásne časy. Bol som veľmi rád, že som sa konečne dostal na MS, pretože predtým sa mi dvakrát stalo, že som pre zranenie musel turnaj vynechať. To ma veľmi mrzelo. Mojím cieľom je dostať sa čo najrýchlejšie do formy a skúsiť zabojovať o miesto v nominácii na MS na Slovensku. Keď som bol na vašom šampionáte naposledy, bol to výborný trunaj.“

Na jar 2011 prehralo Slovensko s Nemeckom v základnej skupine veľmi dôležitý zápas 3:4. Spomínate si?

„Veľmi dobre, pretože jeden gól súpera som strelili ja. V tom období bola v nemeckej kabíne výborná atmosféra, pretože už na domácom MS sme hrali o tretie miesto. A na Slovensku sme sa prebojovali do štvrťfinále. V tom konkrétnom stretnutí bola neuveriteľná atmosféra. Viedli sme o štyri góly, ale domácim sa podarilo desať minút pred koncom znížiť na rozdiel jediného gólu. V tej chvíli, sme mali pocit, že odletí strecha. Krásny zápas.“

Slováci mali v tíme problémy. Napríklad Zedník od tímu pre nespokojnosť so svojou pozíciou odišiel, no o chvíľu bol naspať. Vedeli ste o tom, že usporiadateľská krajina nie je úplne v pohode?

„Áno, tieto veci sa k nám dostali, ale my sme chceli vyhrať bez ohľadu nato, ča sa deje v tíme súpera, a to sa nám aj podarilo a boli sme veľmi radi.“

Akým smerom sa uberá nemecká hokejová liga DEL?

„Je lepšia, ako keď som začínal v roku 2005. Rozdiel je v tom, že viac domácich hráčov sa stáva lídrami vo svojich tímoch. Pokrok súťaže je možné vidieť aj na príklade Red Bull Mníchov, ktorý postúpil až do finále Ligy majstrov proti Frölunde. Myslím si, že KHL a švédska súťaž sú výkonnostne lepšie. Potom nasleduje nemecká, švajčiarska, česká, slovenská a fínska liga, ktoré bojujú o tretie miesto v Európe. DEL ide dobrý smerom.“

V roku 2009 označili vašu odpoveď po jednom zápase za vetu roka. Na otázku, ako by ste popísali váš presný zásah v oslabení, ste odvetili: „Napodobňoval som Martina Barteka. On strieľal vždy také hov… a puk sa vkĺzol brankárovi dovnútra medzi betóny.

„Strelil som presne taký istý gól, ako dával väčšinou na tréningoch Bartek. Keď puk letel plocho a prešiel brankárovi medzi betóny, dali sme tomu názov gól Martina Barteka. Veľa sme sa na tom v kabíne smiali a v rozhovore som to spomenul.“

 

Pridaj komentár