„Vedel som zhodiť rukavice, ale za slovenského bitkára v NHL sa nepovažujem“, hovorí Ronald Petrovický.

Ronald Petrovický (41) je o štyri roky mladší ako jeho brat Róbert. Šesť sezón mu trvalo, než sa cez nižšie súťaže v zámorí presadil do NHL. „Veril som, že jedného dňa sa mi to podarí, pretože som vždy tvrdo pracoval.“ V mladom veku ukončil aktívnu činnosť a otec troch detí dnes pracuje v Kanade ako projektový manažér. „Som šťastný, celý život som chcel robiť niečo podobné,“ hovorí v obsiahlom interview.

 

Do ôsmej triedy ste hokejovo vyrastali v Žiline. Potom ste na tri sezóny prestúpili do dorastu Trenčína. Prečo ste v sedemnástich rokoch odišli z Dukly do amerického tímu Tri-City Americans?

„Žilina sa nedohodla s Trenčínom na odstupnom. Môj materský klub zrejme v tej chvíli potreboval peniaze, no Dukla za mladého hokejistu platiť nechcela. Pred letnou prípravou mi kouč povedal, že sa mám zbaliť a ísť preč. Poradil som sa s otcom a agent brata Róberta mi pomohol, aby ma draftoval Tri-City do juniorskej WHL. Pôvodne som chcel v Trenčíne zostať a dokončiť si maturitu. Navyše, v staršom doraste sme mali kvalitný mančaft. Skutočnosti ma však donútili odísť. Hokej v Žiline vtedy nebol na takej úrovni ako je dnes, hrali prvú slovenskú ligu.“

Po pol roku v Americans ste prestúpili do Prince George Cougars, ktorý bol nováčikom súťaže.

„Nastal trejd, podobný tým, ktoré sa dejú v NHL. Zastúpenie v ňom mal Brandon, Tri City a Prince George. Vymenili asi pätnásť hráčov a ja som bol medzi nimi. Išlo o biznis, a musel som to rešpektovať. Organizácia Cougars predtým nastupovala vo Victorii a následne sa presťahovala do Prince George.“

Vo vašej tretej sezóne za Cougars prišiel do tímu vtedy neznámy slovenský obor Zdeno Chára. Ako spomínate na svoj spoločný ročník za oceánom?

„Dopočul som sa, že majú o neho záujem. My sme spolu v Trenčíne sem-tam nastupovali, ale jemu sa v Dukle nedarilo a dokonca išiel hosťovať do Piešťan. Vtedy sme sa moc nezblížili. Oveľa viac sme sa skamarátili až v Kanade a dodnes si občas zatelefonujme.“

Aký bol vtedy Chára hokejista?

„Všetci boli nadšení z jeho výšky (205 cm). Sezóna v zámorí mu veľmi pomohla, pretože sa dostal do povedomia skautov a to naštartovalo jeho kariéru. Niekoľkokrát sa dobre pobil, obľúbili si ho a už vyše dvadsať rokov patrí medzi najlepších bekov NHL. Všetko si zaslúži, pretože poctivo trénoval.“

Prince George leží v strede provincie Britská Kolumbia. Asi ste v juniorke dosť cestovali.

„Keď som ja hrával, rozpis súťaže bol taký, že najkratšia cesta k súperovi do Kamloops trvala šesť hodín. Ďalej nasledovala Kelowna a zopár tímov v USA. Mali sme špeciálne upravený autobus, kde prvých desať radov tvorili sedačky, a potom boli postele. Starší hráči mali privilégium, že sa mohli natiahnuť. Hoci sme toho veľa nenaspali, cesta aspoň trochu rýchlejšie ubehla.“

Vo vašom treťom ročníku v zámorí sa váš počet trestných minút prvýkrát dostal na trojciferné číslo (119). Toto sa neskôr zopakovalo ešte štyrikrát (168,114,131 a 123). Z čoho to vyplynulo?

„Bol som ostrieľanejší a vedel som viac o tamojšej hre. Nastupoval som v pätorkách, v ktorých bolo nutné sa zastať určitých spoluhráčov. Keď som sa občas pobil, počet minút na lavici hanby pribúdal, pretože vždy hráte okolo sedemdesiat stretnutí za sezónu. Nebol som doslovne bitkár, ale vedel som sa zastať kolegov a takisto samého seba.“

Nálepku jediného slovenského hokejistu-bitkára v NHL neprijímate?

„Ani nie. Mám 182 centimetrov a zlý muži v mojej dobe mali 190 centimetrov a viac. To boli vyložene bitkári. Ja som chcel byť čo najnepríjemnejší voči súperovi, a preto vznikali potýčky. Keď ma niekto vyzval na pästný súboj, nikdy som nepovedal nie. Patrí to k hre a človek to musel občas podstúpiť. Za čistokrvného bitkára sa však nepovažujem.“

Do najlepšej ligy sveta sta sa presadli až na siedmy rok strávený v zámorí (štyri roky WHL a dva AHL). Nestrácali ste trpezlivosť a nerozmýšľali nad návratom do Európy?

„Nie, ja som veril, že jedného dňa sa mi to podarí, pretože som vždy tvrdo pracoval. Počas štyroch rokov vo Western Hockey League som sa perfektne naučil jazyk a pochopil psychológiu hry. Po drafte ma Calgary poslalo na dve sezóny do AHL, no mal som kontrakt ešte na jeden ročník, a veril som, že ak sa v kempe ukážem, do prvého tímu sa presadím. To sa aj naplnilo. Odvtedy som hral sedem rokov v Národnej hokejovej lige.“

V Saint John ste boli spoluhráčom Martina St-Louisa, v Calgary ste hrali po boku Jarome Iginlu, v New Yorku Rangers boli vašimi parťákmi Brian Leetch, Pavel Bure, Mark Messier, Eric Lindros, v Atlante budúce opory klubu Dany Heatley, Iľja Kovalčuk, a v Pittsburghu vychádzajúce hviezdy Jevgenij Malkin a Sidney Crosby. Zblížili ste sa s niekým z nich?

„V každom mužstve ligy sú nejaké superhviezdy. Hral som v súťaži sedem rokov a počas tohto obdobia som spoznal veľa osobností. Hlavne v New Yorku to bolo vyšperkované. Vtedy neexistoval platový strop a majiteľ klubu si kúpil, koho chcel. Myslím, že len na platy vtedy použil 80 miliónov dolárov. Keď som prišiel do kabíny, mal som pocit, že hrám All Stars Game. Tam to bolo neuveriteľné. Mám množstvo krásnych spomienok a keď sa niekedy s chalanmi stretnem, máme na čo spomínať. Musím však priznať, že sedem rokov utieklo mimoriadne rýchlo.“

Najlepšiu sezónu z osobného hľadiska ste zažili v Atlante pri koučovi Bobovi Hartleyovi, ktorý je dnes šéfom striedačky Lotyšska. Pripísali ste si 15 gólov a 16 asistencií. Čím to bolo, že vám práve táto sezóna takto vyšla?

„Hartley bol typom trénera, ktorý bol veľmi tvrdý na určitých hráčov a ja a som bol jedným z nich. Donútil ma pracovať čo najtvrdšie na tréningoch aj v zápasoch. Hral som v kvalitnom útoku, poskytol mi dostatočne veľa minút na ľade a viac som si dovolil. Ako človek trénuje, tak aj hrá, a to sa odzrkadlilo na mojej produktivite.“

Vo vašich prvých troch organizáciach NHL, v Calgary, New Yorku Rangers a v Atlante ste nepostúpili do bojov o Stanleyho pohár. Až vo vašom poslednom klube – v Pittsburghu Penguins sa vám to pošťastilo. Aké boli 3 duely vo vyraďovacej fáze v porovnaní s predošlými 342, ktoré ste zaknihovali v hlavnej časti?

„Niečo neuveriteľné, nastala úplne iná atmosféra. Prehrali sme síce prvom kole s Ottawou, no napriek tomu mám krásne spomienky, a som rád, že som si mohol aspoň jedenkrát o slávnu trofej zahrať. Športovec sa dokáže ešte viac vyburcovať a nasadenie v play off je na hrane fyziologických možností.“

Po sezóne 2005/06, ktorú ste odohrali v Atlante, ste v nasledujúcich štyroch ročníkoch odohrali spolu už „len“ 101 stretnutí. Prečo nie viac?

„Veľkú chybu som urobil po sezóne v Pittsburghu (2006/07). Mal som ísť do kempu Chicaga, ale z nejakého zvláštneho dôvodu som to zamietol. Chcel som počkať, že mi zavolá niekto iný, no bol to veľký omyl, pretože som bol kondične výborne pripravený. Celý september a polovicu októbra som strávil v Trenčíne bez zápasovej praxe. To ma vykoľajilo, a hoci som odišiel do švédskeho MODO, štýl hokeja na aký som bol navyknutý zo zámoria mi už na starom kontinente nesedel. Prešiel som do švajčiarskeho Zugu a na ďalší rok do lotyšskej Rigy, lenže od legionára sa vyžadujú body, a tie som svojím spôsobom hokeja nevedel ponúknuť. Išlo to dole vodou. Potom som absolvoval prípravný kemp Vancouvru, no tam som si zranil koleno a pol roka som pauzoval. Ešte som skúsil ísť do Springfieldu Falcons v AHL, avšak tam to už tiež nebolo ono. Posledné dve-tri sezóny som začal mať problémy s bedrovým kĺbmi, herne som sa trápil. Navyše, rodina bola v Prince George, a ja som sa túlal po svete. Cítil som, že koniec kariéry sa blíži.“

V najcennejšom drese ste odohrali dva duely na svetovom šampionáte v Rusku 2000 a všetkých deväť na MS v Českej republike v roku 2004. O jeden a pol roka neskôr ste boli súčasťou výberu na ZOH v Turíne. Ako spomínate na svoje tri reprezentačné podujatia?

„To sú moje najkrajšie hokejové spomienky. Moja generácia a tá pred ňou bola najsilnejšia vôbec. Mali sme vždy vysoké ciele a to sa v Prahe a aj v Turíne odzrkadlilo. Škoda štvrťfinále na olympiáde. Mali sme vynikajúci tím a rovnako dobre sme hrali. Len ma mrzí, že to celé veľmi rýchlo prebehlo. Napríklad v Taliansku sme okamžite po prílete išli hrať, na nič ostatné nebol čas. Rovnako tak na konci. Až v lietadle som si uvedomil, že je po turnaji.“

Odohrali ste nejaký oficiálny zápas v spoločnom tíme s bratom Róbertom?

„Jediný, v Liptovskom Mikuláši proti Lotyšku v príprave na MS do Nemecka 2001. Ale zápas, v ktorom by išlo o niečo dôležité, sme, žiaľ, spolu neodohrali. Škoda, veľmi rád by som to zažil. Robo mal šancu ísť na MS do Prahy 2004, ale do konečnej nominácie sa neprebojoval.“

Vašou súčasnou pozíciou je práca projektového manažéra. Keď je treba nemáte problémy zobrať pracovné náradie do rúk aj sám?

„Už počas kariéry som rozmýšľal, že by som chcel niečo takéto robiť. Nejaké domy som zreparoval a potom som sám postavil dom pre našu rodinu. Reparoval som kuchyne, kúpeľne a mal som mnoho projektov. Pri jednej práci som si však veľmi vážne poranil ruku, a preto som nástroje musel viac- menej odložiť. Našťastie kamarát má stavebnú firmu a oslovil ma, či by som mu nechcel pomôcť ako projektový manažér, aby veci fungovali a pracovníci mali všetko, čo potrebujú. O nič iné ako o prácu sa nemusia starať. Robím aj finančné odhady, v týchto veciach som doma. Veľmi ma to baví, mám k tomu silný vzťah a som spokojný.“

Trénovali ste svojho syna, ktorý však medzičasom s hokejom skončil, avšak ľadovému športu privoňala vaša dcéra. Stále je to tak?

„Už aj ona zavesila korčule na klinec. Má dvanásť rokov a robí gymnastiku. Druhá devätnásťročná dcéra robila plávanie a teraz študuje na univerzite. Šestnásťročný syn, ktorý meria 190 centimetrov začal hrať basketbal a napĺňa ho to. Deti nie sú pri hokeji, ale robia to, čo ich baví. Prajem im, aby zostali zdravé, to je podstatné.“

Pridaj komentár