„V Tampe vymenili celý manažment a stal som sa vychovávateľom talentov. Preto som sa vrátil do Európy.“

Dvanásť slovenských hokejistov bolo draftovaných v prvom kole do NHL. Z toho traja hráči mali viac ako dva metre. Boris Valábik zvládol v najťažšej lige sveta 80 duelov, Kristián Kudroč 26 a Vladimír Mihálik 15. Odchovanca Prešova si vybrala Tampa Bay, ktorá rok predtým vyhrala Stanleyho pohár. Po štyroch sezónach prevažne v rezervnom Norfolku sa rozhodol súčasný hráč Banskej Bystrice pre návrat na starý kontinent. „Pochopil som, že prvý mančaft už budujú bezo mňa,“ tvrdí 31-ročný zadák.

V priebehu dvoch rokoch ste v rodnom Prešove prešli tromi vekovými kategóriami. Podľa štatistík vyzerá váš prechod z dorastu do juniorky a potom k mužom veľmi plynulo. Bolo to naozaj tak?

„Nebolo to jednoduché, pretože hoci som bol vyrastený, nemal som dostatočne vyvinuté svalstvo. Keďže som bol vysoký, a mal predpoklady, preskočil som juniorku a prešiel priamo k mužom do prvej ligy. Dokonca som mal prestúpiť do extraligového Popradu, ale vtedajší šéf klubu Miroslav Cina prestup zablokoval. Povedal mi, že bude pre mňa lepšie, keď budem nastupovať v druhej najvyššej súťaži. Hral som pravidelne za áčko i juniorku, tá však nepostúpila do play off. Na záver mi preto vybavili „omladenie“ a ročník som dohral za dorast, s ktorým sme sa najprv dostali do baráže a nakoniec vybojovali postup do extraligy.“

V roku 2005 si vás v juniorskom drafte vybral Red Deer Rebels, v seniorskom v prvom kole Tampa Bay Lightning. Mali ste indície, že by ste mohli byť vybraný tak vysoko?

„O ničom som nevedel, pretože Národná hokejová liga sa vtedy pre štrajk nehrala. Skauti ma síce videli na MS 18 v Česku, ale ani jeden z nich mi nenaznačil, že by som mohol byť vytiahnutý tak vysoko. Nečakal som to. Chcel som sa hlavne dostať na draft a byť niekým vybraný.“

Svoju púť v zámorí ste začali v tíme Red Deer, ktorý v roku 2001 vyhral Western Hockey League. Nasledujúce dva roky hrali Rebels vo finále, potom v semifinále, štvrťfinále a v ročníku, kedy ste boli súčasťou ich organizácie, sa klub nedostal do play off. S čím to súviselo?

Nastala veľká obmena hráčov. Lídri, ktorí ťahali mančaft niekoľko sezón, už nespĺňali vekový limit, a museli odísť. Rok pred mojím príchodom hral v tíme napríklad Dion Phanuef (kanadský bek, bol pred tromi dňami súčasťou výmeny za Mariána Gáboríka z Ottawy do Los Angeles a v NHL už má na konte vyše 1000 stretnutí, pozn. red.).“

Trénerom, generálnym manažérom, a dokonca aj majiteľom Rebels bol a stále je Brent Sutter. Ako ste vychádzali s človekom, ktorý mal v klube neobmedzenú moc?

„Ani dobre a ani zle. Prvý polrok som veľmi slabo rozumel po anglicky a ešte som sa hľadal. Nevedel som, čo sa okolo mňa deje a prechod bol veľmi náročný. Vstúpil som rovnými nohami do úplne neznámeho prostredia. V druhom roku som už vedel, ako veci fungujú, kde sa mám pohybovať, a ako vyjadrovať. Bolo to oveľa ľahšie.“

Kouč Sutter mal v tíme syna Brandona, ktorý dnes už desiaty rok nastupuje v elitnej lige. Bol naozaj talent alebo ťažil z toho, že jeho otec je šéfom klubu?

Bol šikovný, ale mal aj dosť veľké výhody vyplývajúce z postavenia jeho otca. A hlavne, rodina Sutterovcov, to sú všetko známi hokejisti, štyria či piati z nich hrali v NHL a pokorili aj niektoré rekordy. Tým pádom mal Brandon otvorené dvere do najkvalitnejšej súťaže planéty.“

Po jednom ročníku ste Red Deer opustili a prestúpili ste do Prince George Cougars. Mala výmena súvis s tým, že ste nepostúpili do vyraďovačky?

Ani nie, oni boli nespokojní s celým mužstvom. Vytrejdovali takmer všetkých chalanov a mňa to potešilo. Rodina, v ktorej som býval, sa v priebehu sezóny odsťahovala z mesta a ku koncu som sa premiestňoval z jednej rodiny do druhej. Nemal som z toho dobrý pocit. Keď som sa v lete dozvedel, že ma poslali do Cougars, a pozrel som si, aká zostava sa tam dáva dohromady, bol som rád.“

V Prince George ste mali troch hlavných trénerov. Ako spomínate na turbulencie v podaní vašich nadriadených?

„Z tohto hľadiska to bol búrlivý rok. Vedeli sme, že máme kvalitný mančaft, ktorý sa formoval priebežne. Nastali však komplikácie. Jeden z trénerov mal zdravotné problémy, musel skončiť. Druhý bol na striedačku dosadený len dočasne, pretože pracoval ako GM. Po ňom priviedli ďalšieho kouča.“

Každý hráč ktorý prešiel juniorskou Western Hockey League, má špeciálne zážitky s cestovaním, pretože kluby musia zvládať mimoriadne vzdialenosti. Máte aj vy nejaké osobitné spomienky na presuny autobusom?

„Nie som výnimkou. Prince George leží na severe Britskej Kolumbie. To znamená, že už len pri dueloch v našej divízii sme museli prechádzať cez známe Rocky Mountains, a to znamená minimálne šesť až osem hodín na ceste pri každej jednej šnúre na ihriskách súperov. A nikdy nezabudnem, keď sme išli z Vancovueru do Brandonu. Prešli sme polovicu Kanady a cesta trvala 26 hodín!“

Máte podobný hokejový osud ako nitriansky odchovanec Boris Valábik. Tiež dvojmetrový bek odišiel rok pred vami do Ontario Hockey League a pri spomienkach na svoje začiatky zdôrazňuje, že prišiel ako robustný obranca z Európy, a každý domáci hráč sa chcel na neho pri bitke vytiahnuť. Jeho trestné minúty sa ročne pohybovali okolo čísla 250. Váš čas na trestnej lavici v juniorke, a vlastne počas celého pôsobenia v Severnej Amerike, bol takmer vždy pod hranicou 100 trestných minút. Nemuseli ste sa toľko brániť päsťami ako on?

„Musel som sa obracať, ale nie v každom dueli. Mal som protivníkov, ktorí vedeli, čo viem a čo dokážem. Keď bolo treba, tak som sa pobil, ale šarvátky som nevyhľadával.“

Po dvoch rokoch v juniorke nasledovali štyri profesionálne sezóny prevažne v rezervnom tíme Tampy Bay v Norfolku Admirals. Mesto leží v štáte Virgínia úplne pri Atlantickom oceáne. Aké tam bolo podnebie?

Veľmi príjemné. V zime neklesla ortuť teplomera pod nulu, no počasie sa dokázalo zmeniť z hodiny na hodinu. Pršalo, o chvíľu začalo snežiť, a keď tam padla snehová vločka, okamžite zatvárali školy, obchody. Inak sme bývali na pláži a dokonca, keď Tampa Bay draftovala Richarda Pánika, a ku koncu sezóny prišiel do Norflolku, býval u mňa.“

Počas prvého roka vás manažment Lightning ani raz nepovolal do prvého mužstva, v druhom to bolo jedenásťkrát, v treťom štyrikrát a vo štvrtom znova ani jedenkrát. Väčšinou to býva tak, že s pribúdajúcimi rokmi sa stupňuje počet súbojov. Prečo to nebolo tak vo vašom prípade?

„Vymenilo sa celé vedenie, navyše bývalý majiteľ predával klub. V druhom roku ma ľudia, ktorí si ma vyhliadli aj stavali, a všetko bolo v najlepšom poriadku. V treťom a štvrtom roku prišli výmeny na čele organizácie a noví kouči si priviedli svojich hráčov.“

V ročníku 2008/09 boli v defenzíve Tampy Bay najlepší hráči Steve Eminger, Lukáš Krajíčeka a Andrej Meszároš. O rok neskôr obranu viedli Andrej Meszároš s Kurtisom Fosterom a začínal Viktor Hedman. Vo vašej poslednej sezóne boli top zadákmi Brett Clark s Pavlom Kubinom a, samozrejme, Hedman. Nebola celkovo väčšia šanca na presadenie sa ako v 15 stretnutiach, keďže Lightning sa trikrát zo štyroch možností nedostali do bojov o slávny pohár?

Asi áno, ale vtedy to naozaj manažment zobral veľmi zhurta. V štvrtom roku mi povedali, že ak mi vyjde kemp, môžem sa dostať do prvého tímu. Povedal som si, dobre, idem to ešte raz skúsiť. Nakoniec, keď som podpísal dvojcestný jednoročný kontrakt, do týždňa si zmluvne podchytili dvoch či troch zadákov na jednocestnú zmluvu. Neskôr som pochopil, že oni už mali poskladaný tím, a mňa potrebovali jedine do Norfolku.“

Keď sa na situáciu pozeráte spätne, odišli ste zo zámoria v správnom čase?

„Prichádzali stále noví, mladí chalani a ja som skôr fungoval ako človek, ktorý im v začiatkoch pomáha, stará sa o nich – a to som robil veľmi nezištne. Ich však postupne povolávali hore a ja som bol síce líder, ale len v American Hockey League. Viac šancí mi už nedopriali.“

V posledom roku za Admirals vás viedol Jon Cooper, ktorý je dnes šiesty rok šéfom striedačky Lightning. Ako ste ho vnímali?

Na ľade prísny, s vecami jasne usporiadanými. Mimo ľadu skvelý človek, s ktorým sa dalo výborne porozprávať. Bol priamy a to mu vraj zostalo dodnes, čo mi potvrdzujú chalani, ktorí pod ním nastupujú v súčasnosti. Nedávno som bol na svadbe Radka Gudasa a hovoril mi, že Coopera majú všetci radi. A ku mne sa tiež správal veľmi slušne. Zaujímavé je, že on nemal v mladosti s hokejom nič spoločné. Je to vyštudovaný právnik, ktorého hokej začal baviť. Začínal s trénovaním na univerzite, potom prišiel do Norfolku, a až neskôr ho vytiahli do áčka, pretože sprvu nevedeli, čo od neho môžu očakávať.“

Prvú sezónu po návrate na starý kontinent ste začali v Lev Poprad a dohrali ste ju vo švédskej najvyššej súťaži, v Timre IK. Klubu ste pomohli udržať príslušnosť v SHL. Aké boli dva mesiace na severe Európy?

Všetko prebiehalo na najvyššej úrovni a perfektne sa o nás starali. Keď som odchádzal z Popradu, oni už vedeli, že budú hrať baráž. Potrebovali obrancu pred bránu, ktorý bude čistiť priestor, a vybrali si mňa. Všetko bolo pripravené nato, že budeme hrať o záchranu, a to sa nám aj podarilo na rozdiel od Djurgårdens IF, ktorý do bojov o prežitie spadol po posledom kole základnej časti, a na baráž nebol vôbec nachystaný.“

Nechceli ste zostať v Škandinávii dlhšie?

V tom čase som už bol dohodnutý so Slovanom a Timrå by len veľmi ťažko prebila ich ponuku.“

S Banskou Bystricou ste v minulom ročníku vyhrali zlaté medaily. Predtým sa vám so Slovanom dvakrát podarilo postúpiť do vyraďovačky Kontinentálnej hokejovej ligy. Čo bolo náročnejšie?

Je to neporovnateľné. Dostať sa do play off KHL je veľmi ťažké, cestovanie výrazne sťažuje podmienky a všetky mančafty sú veľmi dobre pripravené. Rozhodujú maličkosti. V domácej extralige sme išli spanilú jazdu. Káder sme mali zostavený pre titul a cieľ jasne určený. Bolo na nás, ako úlohy zvládneme.“

Hráte druhý rok slovenskú najvyššiu súťaž. Kde sa výkonnostne nachádza?

Posunula sa dopredu. Tón začala udávať minulý rok Banská Bystrica a ďalších päť-šesť klubov sa v tejto sezóne chce k nastavenej latke priblížiť. Nepamätám si, že by tabuľka bola taká nadupaná, ako je dnes. Každé mužstvo sa zlepšilo a v lige nie je mančaft, ktorý by nevedel dobre zahrať.“

 

Pridaj komentár