V reprezentácii som poriadnu šancu nedostal, a to ma mrzí dodnes

V šestnástich rokoch odišiel za snom do USA. Zo slovenských hokejistov len Róbert Döme opustil rodnú krajinu v takom mladom veku. Bývalý hráč Montrealu, New Yorku Rangers a Vancouveru Jozef Balej (35) odohral v najlepšej lige sveta osemnásť zápasov. Pred dekádou si zvolil návrat do Európy a s Plzňou sa radoval z titulu v českej extralige. Pred tromi rokmi sa mu narodila dcéra Vanesska a rodinnú pohodu si nevie vynachváliť. „Cítim sa výborne po všetkých stránkach, získal som novú motiváciu.“ V minulej sezóne hráč druholigového švajčiarskeho tímu Red Ice aj na základe toho odvážne tvrdí: „Kariéru by som si chcel predĺžiť do štyridsiatky.“

Do štrnástich rokov ste hrali za Skalicu, ale potom ste prestúpili do dorastu Dukly Trenčín. Prečo zmena pôsobiska v tínedžerskom veku?

Dôvod bol jednoznačný. Trenčín bol v tej dobe najlepší hokejový klub na Slovensku. Prejavili záujem, čo presvedčilo mňa i rodičov. Zaistili mi ubytovanie, školu, celkovo mi poskytli veľmi dobré podmienky na rozvoj. A mal som tých najlepších možných spoluhráčov, ktorých som poznal zo žiackych súťaží: Mariána Gáboríka, Marcela Hossu či Tomáša Kopeckého. Byť v TOP tíme s TOP spoluhráčmi bolo pre mňa ideálne. V mojom druhom roku sme vyhrali titul dorasteneckého majstra Slovenska.“

V Trenčíne ste vydržali iba dve sezóny a následne ako šestnásťročný ste prestúpili do americkej juniorskej ligy USHL. Prečo ste v Dukle nezostali dlhšie?

Vo veku 15 -16 rokov sa láme chleba. Funguje to tak, že hráč buď vystrelí, alebo skončí s hokejom. Mám veľa kamarátov, ktorí v tomto období ukončili kariéru. Bol som v reprezentácii do šestnásť rokov a začínali sa okolo nás pohybovať hráčski agenti. Jednou možnosťou bolo dostať sa do áčka Dukly, ako sa to v šestnástich podarilo Gáboríkovi. Druhým variantom bolo odísť do neznáma a skúsiť tvrdšiu cestu. Určite to bolo ťažšie ako zostať doma, kde človek rozumie jazyku a má vybudovanú určitú pozíciu. Odísť do USA bolo pre mňa správnym riešením.“

Deväťdesiat percent Slovákov však odchádza do Severnej Ameriky buď ako sedemnásťročný, kedy je možné začať pôsobiť v kanadskej juniorke, alebo ešte o rok neskôr po maturite. Nechceli ste ešte jeden rok počkať?

Lákalo ma už tú sezónu odohrať v zámorí. Celý hokejový život som hrával buď so seberovnými, alebo staršími hokejistami. To mi dávalo viac. Na mojom rozhodnutí mi imponovalo, že budem nastupovať proti dvadsaťročným protihráčom. Maturitu som si dorobil až neskôr v pokročilejšom veku.“

Niečo podobné sa mohlo stať aj na Slovensku. Ako šestnásťročný by ste hrali za starší dorast Dukly proti devätnásťročným protivníkom.

Mňa odmalička priťahovala Severná Amerika. To máte v sebe alebo nie. Vždy som obdivoval zahraničných hráčov, ako bol Wayne Gretzky, Mario Lemieux či Pavel Bure. Viac som bol naklonený k zámoriu ako rodnej vlasti.“

Prvý rok v USHL sa vám strelecky nedarilo. V Thunder Bay Flyers ste strelili osem gólov a v Rochesteri Mustangs dokonca ani jeden. Čím to bolo?

Zrejme adaptáciou. Bol obrovský skok z lídra mančaftu na priebojníka medzi staršími spoluhráčmi. A hral sa úplne iný hokej. Dnes už je USHL asi trochu iná liga, no ja si pamätám, že v úplne prvom zápase všetci stiahli rukavice, začali sa biť a ja som dostal poriadnu nakladačku. Vravel som si: „Pane Bože, kam som to prišiel?“ Bol som poriadne prepvapený. Na také niečo som z domova nebol zvyknutý. Tu sa hral technický hokej, bez bitiek a tvrdých bodyčekov. Jeden rok mi trvalo navykanie na tamojší štýl. Možno preto strelecký útlm.“

Prečo došlo v polovici sezóny k prestupu do Rochesteru?

V Thunder Bay vznikol problém, že som nastupoval menej. Bol som v tretej, štvrtej pätorke a dostával málo času na ľade. S agentom sme požiadali o výmenu. Vytrejdovali ma, a bolo to to isté (smiech). Takže som sezónu nejako dobojoval. Následne si ma v juniorskom drafte vybral Portland a tam to už bolo niečo iné.“

Mali ste počas premiérovej sezóny myšlienky na predčasný návrat?

Občas áno. Prišiel som do rodiny, uvidel izbu trikrát tri metre, bola tam len posteľ a škatule. Našťastie, vtedy som nebol náročný. Až dnes si hovorím, ako som mohol medzi kartónmi vydržať dvanásť mesiacov. K tomu v Thunder Bay bolo v zime mínus 40 stupňov. Našťastie bol so mnou Čech Libor Ustrnul a vzájomne sme si pomohli. Ostali mi na neho výborné spomienky.“

Ustrnul bol kulturista na ľade.

Monštrum. 195 cm, 110 kg. Kariéru ukončil pomerne mladý, mal ťažší osobný život. No, čo som s ním naposledy hovoril, trénuje v Chicagu malé deti, má dobrú priateľku a je šťastný.“

Okrem neho bol v Thunder Bay vaším spoluhráčom Patrick Sharp. Trojnásobný víťaz Stanleyho pohára s Chicagom. Spomienky?

Výborné. Pozitívny chalan a myslím, že sa nezmenil. Párkrát sme sa stretli v AHL a smiali sme sa, aký je hokejový svet malý. Je neuveriteľné, že dvaja hráči z USHL z klubu, ktorý už dnes neexistuje, sa stretnú v profesionálnom hokeji. Herným prejavom to nebol typický Kanaďan, prezentoval sa viac technickým hokejom.“

Po roku v USHL nasledovali tri v kanadsko-americkej juniorke Western Hockey Leauge za Portland Winter Hawks. Prvý rok ste sa nedostali do play off, ale hneď potom ste hrali finále.

V Portlande sú dve veľké haly vedľa seba. Rose Garden s kapacitou 18 000 fanúšikov bola postavená v polovici deväťdesiatych rokov za účelom NBA. Druhá jeVeterans Memorial Coliseum s kapacitou pre 10 000 divákov. Zápasy v nich sa striedali tak pol na pol. Na súboje chodilo osem až desaťtisíc ľudí, čo je na juniorský hokej fantastické. Navyše mesto bolo krásne, s najnižšou kriminalitou v USA, čo je tiež výhoda. Rodičia mali väčšiu istotu, ako keby som bol napríklad v Binghamtone, kde vás môžu zastreliť. Dostal som vynikajúcu rodinu, bol som ako ich syn a dali mi aj veľa do života. Dve sezóny sme boli spolu s Marcelom Hossom a poslednú s Čechom Jakubom Klepišom. S Marcelom boli naše cesty záhadným spôsobom prepletené. Nastupovali sme bok po boku v Trenčíne, Portlande, Hamiltone, Montreale a do Rangers prišiel rok po mne. V rovnakej rodine sme nebývali, on žil na úplne inej strane mesta. V mančafte som sa stal lídrom, zodpovednosť ležala na mojich pleciach. Kouč mi dával voľnosť a veľkú dôveru. Darilo sa mi herne i bodovo, všetko spolu dokonale sadlo.“

Prvý rok v profesionálnom hokeji ste odohrali v AHL za Hamilton Buldogs. Bol to spoločný rezervný tím pre Canadiens i Edmonton Oilers. Prvú polovicu ročníka trénoval mančaft Claude Julien, ktorý v priebehu ročníka prevzal práve Montreal, ktorý vás v roku 2000 draftoval.

Jeden tím podriadený dvom rôznym klubom NHL vytváral nadmerný pretlak hráčov. Prvý rok som hral málo. Julien bol výborný tréner. Dodnes využívam veci, ktoré mi hovoril.Vedel situácie detailne rozpracovať a potom dosadiť do celku. Nesnažil sa meniť hráčov. Vravel mi, že väčšina koučov sa snaží korigovať nedostatky, ale prečo to robiť, keď sa dajú zdokonaliť prednosti. Keď je niekto rýchly, nech je ešte viac, a ak je niekto strelec, nech dáva viacej gólov. V hlave to mal úplne inak usporiadané ako ostatní. Aj keď mi neskôr v Montreale veľa šancí nedal, nemám na neho zlé spomienky.“

Canadiens mali v útoku silnú zostavu. Boli v nej Jan Bulis, Saku Koivu, Yanic Perreault, Mike Riberio, Michael Ryder, Richard Zedník. K nim sa z Hamiltonu do prvého tímu tlačili Tomáš Plekanec a Chris Higgins.

Ťažká konkurencia a prišlo mi vhod, že ma poslali do Rangers. Šanca na presadenie bola malá. Spomínaní hráči boli silní a hrali dobre. V sezóne, keď ma vymenili (2003/2004) som mal v AHL jeden kanadský bod na zápas. Montreal mi dal šancu v štyroch stretnutiach, potom ma poslali dole, aby ma iní mohli vidieť a následne sa ma vzdali. Zrejme to bola stratégia. Pre mňa to bolo výborné, pretože v Rangers som dostal šancu okamžite. Odmenili ma za tvrdú celosezónnu prácu a povedali, že budem v prvom tíme do konca ročníka.“

Pričom v Rangers nebola menšia konkurencia v útoku ako v Canadiens. Skôr naopak. Vpredu boli persóny ako Jaromír Jágr, Mark Messier, Petr Nedvěd,Bobby Holík, Eric Lindros, Jan Hlaváč alebo Martin Ručinský.

Áno, vlastne to bolo isté, ale koncept mali trochu iný. Chceli mi dať šancu, aby som ukázal, či som naozaj taký hráč, ako som sa prezentoval v Hamiltone. Sledovali ma dlhšie, mali vážny záujem. Spomínaných starších hráčov už poznali a v čase, keď som tam prišiel, už nemali šancu postúpiť do play off. Ešte dnes si spomínam, ako som prvýkrát prišiel do kabíny v tréningovej hale, a zrazu boli okolo mňa hráči, o ktorých som v mladosti sníval.“

Mark Messier bol kapitánom Rangers dlhých desať rokov.

Spomínam v dobrom. Dokonca požiadal kouča Toma Rennyho, že by ma chcel k sebe do útoku. Niečo vo mne videl. Zhodou okolností som mu prihral na jeho posledný gól v kariére, ktorý vsietil v domácej aréne Madison Sqaure Garden. Dodnes mám z tejto udalosti podpísanú jeho hokejku, čo si veľmi cením.“

Jaromír Jágr prišiel do organizácie v priebehu ročníka po nevydarenej epizóde vo Washingtone.

Zábavný a tak trochu malé dieťa. Dnes je s pribúdajúcim vekom určite iný. Býval neďaleko mňa v centre mesta a niekedy sme spolu cestovali na tréning. Pri presunoch lietadlom sme hrávali šachy a zažili veľa srandy. Bez stresu.“

Eric Lindros?

On v čase môjho príchodu v tíme končil. Keď som ho prvýkrát uvidel, bol som prekvapený, aký velikánsky chlap to je. Asi som nikdy v živote väčšieho nevidel. Nešlo mi do hlavy, že je to hokejista. Mám zaujímavú spomienku. Robili sme test na stacionárnom bicykli, kde sa muselo 500 wattov šliapať na 90 otáčok. Kto koľko vydrží. Všetci chalani zvládli minútu, minútu a pol, až prišiel na rad veľký Eric. Vydržal osemnásť minút! Dokonca ho museli zastaviť. Nechápali sme a ešte dlho sme sa na tom smiali. Inak, už bolo na ňom vidno, že prešiel niekoľkými otrasmi mozgu a koordinácia na ľade nebola primeraná. Trénoval viac-menej individuálne. Musel to byť vynikajúci hráč, ale niekedy kariéra hokejistu môže dopadnúť aj zle.“

Generálnym manažérom bol Glen Sather, ktorý v osemdesiatych rokoch zo spojenej pozície kouča a manažéra vyhral s Edmontonom štyri Stanleyho poháre.

Príjemný, ale vedel aj pritlačiť a hlavne – mal ohromný rešpekt. Po kabíne sa prechádzal zväčša s cigarou a v župane. Dokonca som jeden od neho dostal. Býval som ďalej od mesta a chcel som sa presťahovať viac k centru. Vtedy mi všetko hradil klub, lebo po výmene existujú pravidlá, že podobné výdavky platí organizácia. Išiel som za ním a spýtal som sa, či sa môžem presídliť do Manhattanu. On zareagoval: “Máš rád župany?“ Povedal som prekvapene: “Nemám žiadny.“ Odvetil: „Otvor si vzadu v office skriňu a jeden si zober.“ Tam ich mal poskladané. Nakoniec mi povedal, že ak budem hrať dobre, tak sa môžem presťahovať. Samozrejme, na druhý deň prišli ľudia z klubu a všetko dobre dopadlo.“

Rangers sa vám chystali poskytnúť poriadnu šancu, ale národná hokejová liga sa v roku 2004/2005 pre štrajk nehrala. Zamknuté štadióny uškodili mnohým Slovákom. Je to aj váš prípad?

Určite a tak to vidím stále. Keby nenastalo prerušenie súťaže, možno som v nej dodnes. Na druhej strane, ak by som tam bol, asi by som nemal takú vynikajúcu rodinu. Človek sám si môže prebrať, čo je viac. Zrejme to tak malo byť. Štrajk ma zastavil v období rozbehu do NHL, keď som mal v AHL za sebou zavreté dvere. Takto ma vnímali po vydarenom konci roka v Rangers. Povedali mi, že so mnou počítajú do prvého tímu. Nakoniec z toho nič nebolo.“

Prečo došlo po znovuobnovení ligy k trejdu do Vancouveru Canucks?

Sezóna v Hartforde Wolf Pack bola priemerná, ale vedenie vyjadrilo spokojnosť. Pred ročníkom 2005/2006 prišli do kempu noví hráči a Peter Prúcha mi zobral miesto. Nič proti nemu nemám, boli sme kamaráti a me nimi dúfam aj dnes, hoci on už nehrá (Prúcha ukončil kariéru predčasne vo veku 30 rokov pre opakované otrasy mozgu. Pozn. red.). Obidvaja sme urobili maximum, Petr vyhral a klub sa rozhodol pred sezónou vymeniť ma do Canucks.“

Canucks mali v porovnaní s Montrealom i Rangers najnižšiu silu v útoku. Okrem bratov Sedinovcov, Markusa Näslunda a Todda Bertuzziho iné hviezdy nemali. Neočakávali ste viac príležitostí ako jediný zápas?

Samozrejme. Išiel som tam s tým, že nie automaticky, ale postupne šancu v prvom tíme dostanem. No hneď ma poslali dole, čo ma znechutilo. Povedal som si však, že budem bojovať od nuly. Mal som dobré výsledky, ale neviem, z akého dôvodu som šancu nedostal.“

V prvom roku v Manitobe Moose ste sa nepríjemne zranili. Došlo k poškodeniu obličky. Čo sa stalo?

Zrazili sme sa z protihráčom a hokejka ma pichla do brucha. Bolo to vážne poranenie a vznikli úvahy o konci kariéry. Mal som veľké šťastie, že sa úraz stal pri dueli v Hamiltone, kde bola špecializovaná klinika na podobné prípady. Doktor prišiel a na druhý deň povedal, že budem môcť pokračovať v kariére.“

Po roku v Manitobe ste odišli na rok do švajčiarskeho Fribourgu a následne ste sa ešte na jeden rok do rovnakého tímu vrátili.

Chcel som zmeniť prostredie, nižšia zámorská liga ma už nudila. Išiel som do NLA a veril som, že by ma to mohlo znova doviesť do NHL. Žiaľ nasledoval ten istý scenár.“

V poslednom roku v zámorí ste si v decembri vážne zranili koleno. Čo sa prihodilo? Boli to spolu s natrhnutou obličkou jediné dve vážne zranenia?

Našťastie áno. V tomto prípade trošku náhoda. Zrazil ma hráč zboku, ktorého som nevidel, otvorili sa dvere na striedačke, preletel som cez ňu a roztrhol som si krížny väz.“

V vašom prvom roku za Moose bol šéfom striedačky Alain Vigneault. Neskorší kouč práve Canucks a dnes úspešný lodivod New Yorku Rangers.

Výborný. Tvrdý, ale férový, niečo podobné ako Claude Julien. Neviem, či to bolo tým, že obaja sú francúzski Kanaďania. Veľký psychológ, vedel z hráča dostať maximum. Z niektorých priemerných hráčov urobil platných hokejistov pre NHL. Napríklad Alex Burrows bol útočník, ktorého nikto nepoznal, a on z neho spravil kvalitného útočníka. Je dôležité, či tréner v hráčovi niečo vidí, vie sa dostať do jeho hlavy a vytiahnuť, čo sa dá. V tomto bol naozaj dobrý.“

V roku 2008 ste definitívne opustili zámorie a v Európe ste hrali predovšetkým v českej extralige. Na ktoré pôsobiská spomínate najradšej?

Prvá sezóna v Třinci bola dobrá. Hralo sa ešte v starej Werk Aréne, čo mi vôbec neprekážalo. Zišli sa kvalitní spoluhráči, solídni ľudia i podmienky. Takisto dva roky v Komete Brno boli pekné. Bol som vlastne doma a išli sme až do finále, kde sme prehrali s Pardubicami. A samozrejme, sezóna zakončená titulom s Plzňou v roku 2013 bola nádherná.“

V roku 2009 ste podpísali dvojročnú zmluvu so Slovanom Bratislava. Anabáza sa však skrátila len na šesť mesiacov. Prečo?

Známy príbeh. Neprichádzali financie. Dostal som prvú výplatu a potom som peniaze pol roka nevidel. Každý rozumný hráč nemôže zostať v organizácii, ktorá hráčov neplatí. Bohužiaľ. Chápem chalanov, že sa boja o tom rozprávať, aby neporušili zmluvu, ale mne je proti srsti byť ticho.“

Ako prebiehali debaty s vedením o neplnení ich záväzkov?

Stále tie isté reči. Peniaze budú, príď na budúci týždeň. Len sa to všetko predlžovalo a v poslednej fáze som sa už len z toho snažil dostať von. Akonáhle sa naskytla možnosť vrátiť sa do Brna, snažil som sa kontrakt čo najrýchlejšie ukončiť. Nakoniec im trvalo takmer rok, kým všetko splatili. Smutné…“

S manželkou máte trojročnú dcéru. Ako sa prenieslo založenie rodiny do hokejového života?

Zmena je to vždy a mne prospela. Každý hráč prechádza nejakým vývinom. Raz je vyššie, potom krivka klesne dole, to je úplne bežné aj v normálom zamestnaní. Pri pôsobení v českej extralige u mňa nastal trochu útlm. Jeden rok bol dobrý, potom zlý, následne titul a následne zase niečo negatívne. Založenie rodiny ma znova nakoplo. Som zdravý, fyzicky sa cítim lepšie ako pred desiatimi rokmi. A na ľade sa mi začalo znova dariť. Môj hokejový život sa ustálil. Som vyrovnanejší, skromnejší, múdrejší. Rodina zostáva na prvom mieste, ale mne v hokejovom vývoji pomohla.“

Je výhoda, že vaša manželka Miška je bývalá profesionálna volejbalistka?

Určite, pretože hokej je špecifický. Veľa sa cestuje, žijete na dvoch miestach. Manželka musí byť určitý typ osobnosti, aby tieto záležitosti zvládala. Musí vedieť, kedy manžela podporiť a kedy vyhrešiť. Ona takáto je, a to sa mi na nej páči. Hrala profesionálne v Holandsku, Nemecku, vie, čo takýto život prináša. Vytvára mi ideálne prostredie. Hokej už dnes hrám viac preto, aby mohla byť na nás pyšná dcéra Vanesska.“

Aká je druhá švajčiarska liga NLB?

Hneď po príchode som pochopil, že to nebudú jednoduché. Je lepšia ako slovenská extraliga. Oni sú iní typologicky. Bojovní, pracovití, až našliapaní. V jednom mužstve môžu byť len dvaja cudzinci, čo dáva veľký priestor domácim hráčom. Celá liga je profesionálna a v zázemí tímov je väčšia stabilita ako na Slovensku.“

Hokej prešiel za posledných dvadsať rokov dynamickým vývojom. Zmenila sa za toto časové obdobie vaša letná príprava?

Áno. Snažím sa spojiť staré metódy s modernými. Na základe toho sa mi vyhýbajú zranenia, cítim sa zdravší, silnejší. Pred návratom do Brna som žil a trénoval v Arizone, v stredisku, kam chodil hokejisti a hráči amerického futbalu. To, čo sa dnes robí v Čechách alebo na Slovensku, sme tam realizovali pred desiatimi rokmi. Našiel som vlastný tréningový ideál. Menej, kvalitne a s rozumom.“

Ako sa vyrovnávate s faktom, že v reprezentácii ste nikdy poriadnu šancu nedostali?

Viem, z akého to je dôvodu. Je to história, ktorá sa so mnou vezie. Z nejakej príčiny som niekomu nesedel, a preto som tam nebol. Priznávam, že ma to dosť mrzí. Chcel som reprezentovať, a aj keď som mal dobré sezóny, férovú príležitosť som nedostal. Len raz na Nemeckom pohári a to som celý turnaj odsedel. Hovoril som si: „Načo som sem prišiel? Veď sa nemôžem ani ukázať.“ Svojou prítomnosťou som mohol minimálne zvýšiť konkurenciu. Aj to sa robí. Niekoho prizvú, aby sa ostatní viacej snažili. Dodnes som z toho sklamaný.“

Pridaj komentár