„V Liptovskom Mikuláši sa musíme prikrývať takou perinou, na akú máme.“

V juniorských reprezentačných výberoch Československa bol zo Slovákov jediný pravidelne nominovaný obranca na súpiske výberov. Neskôr si v Chicagu zahral po boku slávneho Chrisa Cheliosa. Ivan Droppa (45) má dnes  vo svojom materskom klube najväčšie slovo. V Liptovskom Mikuláši uprednostňujú v extraligovom mančafte vlastných odchovancov, čo považuje za správne pre slovenský hokej.

Na ME osemnásťročných v roku 1990 ste boli v obrane Československa spolu s Patrikom Lužom jedinými Slovákmi. O rok neskôr ste boli zo Slovákov vo výbere dvadsaťročných na MS  dokonca sám. Nasledujúcu sezónu bol s vami v národnom tíme znova Luža a Michal Chromčo.  Slovákom sa do reprezentácie dostávalo ťažšie ako federálnym partnerom?

Nad tým som sa nikdy nezamýšľal. Až keď ste mi povedali tieto fakty, tak to zrejme náročnejšie bolo. No treba povedať, že v Čechách bolo viac hokejistov a väčšia možnosť výberu. A predsa na spomínaných ME bol hlavným koučom Slovák Pavol Siroťák a na MS v roku 1992 Július Šupler. Boli sme jedna krajina a tieto záležitosti sme tak nevnímali.“

Na základe spomínaných skutočností vychádza, že ste boli vo svojom ročníku medzi obrancami na Slovensku asi najväčší talent. Vnímali ste to?

Nie, to som si naozaj neuvedomoval (smiech).“

V roku 1990 ste boli pomerne vysoko draftovaný Chicagom Black Hawks. Z 37. miesta si vás vybrali ako najlepšieho zo Slovákov. Do zámoria ste však odišli až o dva roky neskôr. Prečo?

Skôr to záležalo na klube. Hneď po výbere som sa išiel zoznámiť s tamojším prostredím. Bolo tam všetkých dvanásť draftovaných hokejistov, dostali sme výstroj, tvrdo trénovali a na vlastné oči videli finále západnej konferencie. O rok neskôr som absolvoval oficiálny kemp, no vtedy má vrátili naspäť. V roku 1992 prišla konkrétna ponuka. Samozrejme, bola to dvojcestná zmluva na oveľa nižšiu sumu peňazí, ako sa dáva dnes. Keď som odchádzal, bol zo slovenských bekov v zahraničí len Jerguš Bača (Hartford). Róbert Švehla prišiel až po mne.“

V osemnástich rokoch ste prestúpili z Liptovského Mikuláša do Košíc. V metropole východu ste ostali pred odchodom do zámoria dva roky a dokonca ste začali študovať právnickú fakultu. Nedokončili ste ju pre odchod do Severnej Ameriky?

Potreboval som, aby sa skúšky dali robiť buď začiatkom septembra, alebo na konci apríla. V tomto mi škola nevedela vyjsť v ústrety. Preto som štúdium prerušoval.a odkladal. Po piatich rokoch ma vyzvali, či nastúpim, alebo nie. Bol som v zahraničí, takže som školu nemohol dokončiť. Ale mal som jedného spoluhráča v obrane Košíc, ktorý študoval právo desať rokov.“

Dokončil?

Jasné, normálne funguje ako právnik.“

To bude určite Ján Varholík (I.D. prikyvuje spolu s obojstranným smiechom.)

V období podpisu zmluvy s Chicagom sa prebojoval váš nový klub do finále Stanleyho pohára. Kostru mančaftu tvorila veľmi silná zostava na čele s brankárom Ed Belfourom, obrancami Chrisom Cheliosom, Gary Suterom, Ericom Weinrichom, Graigom Munim či útočníkom Jeremy Reonickom. Bolo zložité prebojovať sa do zostavy „jastrabov“ ?

Veľmi, a to z dvoch dôvodov. Jednak organizácia výborne šliapala, a potom mňa znevýhodňoval  fakt, že som bol z východnej Európy. Vtedy to nebolo ako dnes, že je tridsaťpäť percent hokejistov z Európy, a z tohto čísla je polovica z východnej Európy. Tradicionalistický klub ako Chicago, malo v defenzíve jedine Čecha Františka Kučeru, čo bol jeden z najlepších bekov mužstva, a už nikoho iného zo starého kontinentu. Ja som bol mladý, tak ma poslali o súťaž nižšie, aby som si privykol na tamojší herný i životný štýl a naučil sa anglicky. Celkovo mi dosť uškodil štrajk NHL na jeseň roku 1994. Po kempe som sa dostal do prvého tímu, ale žiaľ, nehralo sa. Poslali ma do IHL, a keď sa v januári liga obnovila, veľa vecí sa v organizácii zmenilo, a už nebolo tak ako predtým.“

Ak by ste sa dostali do slabšieho klubu NHL, presadili by ste sa viac v najlepšej lige sveta?

Hypotetická otázka. Mohlo to tak byť, aj nemuselo. V tej lige nestačí byť len veľmi dobrý, ešte musíte byť v správnom čase na správnom mieste a porozumieť si s koučom. Takých bekov, ako som bol ja, bolo v organizácii ďalších desať až pätnásť. Mohli naslepo povedať, že príde ten alebo tamten. Inak celá anabáza mi dala veľa. Jediné, čo si teraz môžem vyčítať, že som v Európe mohol vydržať hrať o rok, dva dlhšie. Odchádzal som ako dvadsaťročný, no keby som počkal, stal by som sa pre zámorie komplexnejším hokejistom. Neľutujem však nič, všetko je tak, ako má byť. Odohral som devätnásť stretnutí, s čím spokojný nie som, na druhej strane, veľa ľudí si s Cheliosom v obrane nezahralo.“

Nastúpili ste s ním aj v obrannej dvojici?

Áno, prvý zápas bol na domácom klzisku proti nováčikovi súťaže Floride Panthers. Zdá sa mi, že potom sme nastúpili proti druhému mančaftu, ktorý v lige začínal – Anaheim Mighty Ducks. V Chicagu bola na jeseň poriadna zima a na Floride plus tridsať stupňov. To bol pre mňa šok. Nastúpil som s Chrisom dva či trikrát, a bola to veľká škola. Mal neskutočnú fyzičku a zblízka som mal možnosť vidieť, čo všetko robil, aby bol kondične pripravený. Dnešní mladíci si to nevedia predstaviť. Podobne to bolo u brankára Belfoura.“

Rázny Mike Keenan bol koučom pri ceste do finále o najcennejšiu trofej. Onedlho po úspechu z klubu odišiel.

V spomínanom dueli s Anaheimom sme prehrávali po prvej tretine 0:3 a urobil cez prestávku obrovský rachot v šatni. Pritom mal aj potýčku s hráčmi a do dvoch týždňov bol preč. Silou organizácie bolo, že bola schopná vyhodiť významného trénera a ponechať hviezdnych hráčov. Náhodou som ho stretol v roku 2011 pri zápase hviezd KHL v Bratislave. Predstavil som sa mu, no nepamätal si ma, čo je pochopiteľné, pretože trénoval nespočetne veľa hokejistov. Povedal mi zaujímavú vec, že za tie roky sa naučil, že to, čo robil, nebolo dobré. Jeho spôsob konania bolo, že bude to takto, a keď nie, tak je koniec. Inak mám na neho celkom dobré spomienky. Bol osobnosť. Ja som bol na začiatku vyplašený mladík, pre ktorého bolo všetko nové. Ten, kto NHL nezažil zvnútra, nevie si predstaviť, ako dobre a hladko všetko v súťaži funguje.“

V rezervnom mančafte „jastrabov“ Indianapolis Ice bol vaším spoluhráčom Bruce Cassidy. Nedávno bol vymenovaný za nového lodivoda Bostonu Bruins.

Veľmi dobrý chlap, ktorý sa vždy snažil pomôcť nováčikom, resp. Európanom zžiť sa s novým prostredím. Bol vodcovská osobnosť na ľade aj pomimo neho. Myslím si, že je právom novým šéfom striedačky „medveďov.“

Odišli ste do Severnej Ameriky tesne pred rozdelením Československa a vaša prvá seniorská reprezentačná skúsenosť bola až Svetový pohár 1996.

Rozdelením republiky boli karty rozdané. Vedeli sme, že začneme v C skupine. Bolo výborné, že sa v najkratšom možnom čase podarilo postúpiť medzi elitu. Mojím prvým MS boli Helsinki 1997 a potom som nepretržite nastupoval na šampionátoch až do roku 2001. Zaujímavé bolo, že v lete roku 1999 vtedajší nový kormidelník národného mužstva, Ján Filc, obchádzal zahraničných hokejistov a pýtal sa ich na eventuálny záujem reprezentovať. Ja som bol, samozrejme, pripravený pomôcť. Povedal mi, že chce priniesť medailu, a ja som to tak aj mojim známym prezentoval. Nakoniec sa to hneď nasledujúci rok podarilo (druhé miesto.). Dodnes sa s mojimi kamarátmi smejeme pri spomienkach, ako som im skalopevne tvrdil, že ideme na MS po cenný kov.“

Po piatich rokoch v zámorí ste sa vrátili na jednu sezónu do Košíc. Boli ste pri pamätnom finále so Slovanom z roku 1998. Slovanista Rusznyák vybil Igorovi Libovi seknutím hokejky predné zuby, Východniarom v rozhodujúcom dueli na ľade belasých neuznali zrejme regulárny víťazný gól. Rozhodli tieto skutočnosti o tom, že ste následne odišli hrať na päť rokov do Nemecka?

V podstate nie. Po sezóne som dostal ponuku z Norimbergu, kde bol manažérom Slovák Otto Sýkora. Po zvážení som kontrakt podpísal, no v auguste mi zavolal agent, že St.Louis Blues by ma chcelo vyskúšať v tréningovom kempe. Išiel som, pretože keby som to nespravil, vyčítal by som si to dokonca života. Otto mi dal zvolenie s tým, že som nepredpokladal, že mi budú držať miesto. V príprave v zámorí nás bolo asi sedem Slovákov, plus Peter Šťastný pracoval v oddelení skautingu. No keď som videl, že nepochodím, zavolal som môjmu zástupcovi, ako vyzerá situácia v Norimbergu. O chvíľu mi telefonoval, aby som prvým lietadlom pristál v Nemecku. Naskočil som do rozbehnutej nemeckej ligy (DEL). Nakoniec to bol výborný rok, kedy sme vyhrali základnú časť, a o titul sme prišli až v siedmom finálovom súboji s Mannheimom. V tíme boli hráči ako Jozef Čierny, Sergio Momesso, Martin Jiránek (terajší športový riaditeľ klubu), Sergei Stas, v bránke bol Andrej Mezin a trénerom Peter Ihnačák.“

Bol to vás najlepší rok v DEL?

Jednoznačne. Nasledujúci rok v Kasseli bol poznačený zranením zo začiatku sezóny, keď som chýbal pre operáciu ramena. V klube ale bolo všetko v poriadku, lebo sme postúpili do play, načo neboli zvyknutí. Následne s Düsseldorfom sme dvakrát nepostúpili do vyraďovačky. Oni v roku 1996 vyhrali DEL, potom skrachovali a znova začali hrať najvyššiu súťaž. Niečo nepoznané pre mňa bolo, že som štyrikrát za ročník zažil raziu daňového úradu. Dvakrát mimo sezóny a dva razy v jej priebehu. Na zimáku boli prelepené kancelárie od daňovej polície. Zobrali všetky dokumenty, pozreli, či je ekonomika v poriadku, a zase ich vrátili. Hrali sme na starom štadióne, kde bola jedna časť tribúny otvorená, podobne to bolo v Norimbergu. Dnes majú obidva tímy moderné arény.“

Hrali ste vo viacerých kvalitných kluboch, ale svoj jediný titul máte s mančaftom, od ktorého sa to čakalo najmenej. V roku 2006 si slovenskú extraligu podmanila Žilina.

Nepredpokladalo sa to už len z toho dôvodu, že sme boli po základnej časti šiesti. Avšak v správny čas sme sa zomkli a trofej získali zaslúžene. Porazili sme postupne silný Zvolen, víťaza základnej časti, Nitru, a vo finále Poprad, kde sme rozhodujúci duel hrali na ich zimáku, a vyhrali relatívne s prehľadom 4:1. Mám výborné spomienky, pretože je to môj jediný titul, okrem toho som bol trikrát druhý a raz tretí.“

Pracujete tretí rok vo funkcii predsedu predstavenstva HK 32 Liptovský Mikuláš. Zháňajú sa ťažko financie pre organizáciu?

Všeobecne sa peniaze pre šport zháňajú ťažko a my nie sme výnimkou. Je to mravčia práca. Nie je to len o tom prísť a pýtať peniaze za reklamu na mantineli. Dnes sú sponzori iní a je nevyhnutné poskytnúť pridanú hodnotu. Náš štadión sa právom prezýva „kôlnička“. Je potrebná jeho rekonštrukcia. Verím, že zlepšením prostredia sa bude dať ponúknuť sponzorom niečo naviac. Zákon o športe nenastavil podmienky tak, aby sa šport dal financovať lepšie. Dali sa určité vzťahy a registre, ale to je skôr zákon medzi ministerstvom a zväzmi. Toto by malo byť legislatívne vyriešené oveľa lepšie, aby firmy, resp. podnikatelia mohli podporiť šport s nejakou daňovou úľavou.“

Na začiatku končiacej sa sezóny bol v meste solídny divácky záujem o extraligu, ale ten sa postupne vytratil. Ako si to vysvetľujete?

Myslel som si, že sa fanúšikovia vrátia, pretože po šiestich rokoch v prvej lige majú znova najvyššiu súťaž, na ktorú boli predtým zvyknutí. Azda je to naozaj aj úrovňou zimného štadióna. Ak sa podarí jeho prestavba, verím, že si ľudia cestu na hokej znova nájdu. A určite to súvisí  s výkonmi. Štyri štvrtiny sme hrali celkom dobre, no v posledných dvoch sme z osemnástich súbojov vyhrali tri. Avšak treba podotknúť, že sme jeden z mála tímov, ktorí mal jasnú prevahu vlastných odchovancov. K tomu až pätnásť hráčov je vo veku do dvadsaťtri rokov a z nich deväťdesiat percent nikdy nehralo extraligu. Je to proces brúsenia ostrôh. Baráž bola mimoriadne náročná, no mladíci budú v budúcnosti na tlak pripravenejší, pretože to celé už raz zažili. Tieto fakty musí fanúšik rešpektovať. Chceme, aby nastupovali naši odchovanci, ktorí budú už od prípravky vedieť, že ak budú dobre trénovať, majú raz šancu nastúpiť za „áčko“. Netvrdím, že je zlé, ak si iný klub kúpi piatich-šiestich hotových hráčov, ale my na Liptove sme sa rozhodli ísť takouto cestou. Možno je to tým, že hlavným sponzorom je mesto, a jeho finančné prostriedky sú obmedzené, rovnako tak ako u podnikateľov. Je to beh na dlhú trať, no pre rozvoj slovenského hokeja je to správna vec. Nie je to tak, že si kúpime pätnásť špičkových hráčov, vyhráme titul a finančnú sekeru zatneme tak, že sa s tým nebude dať nič spraviť. A vtedy si povieme: „Asi bude lepšie hrať prvú ligu, kde sa finančne zotavíme.“ Fanúšik má právo byť nespokojný, chce dobré výsledky a úspechy, ale na situáciu sa treba pozrieť na väčšej obrazovke. Je to proces, ktorým prechádzajú všetky kluby na svete, azda s výnimkou KHL, kde chcú úspechy ihneď.“

Pridaj komentár