„V bránke som bol dvadsaťpäť rokov, ale chytať som sa naučil počas štvorhodinového letu z Viedne do Omska“, hovorí bývalý gólman Lašák.

Mančaft máme solidný, ale čo tí gólmani? Pýtali sa fanúšikovia v druhej polovici deväťdesiatych rokov, kedy sa reprezentácia snažila etablovať na svetovej scéne. Prvým brankárom, ktorý dodával priaznivcom istotu, bol Ján Lašák (39). A takisto navždy zostane prvým slovenským gólmanom, ktorý chytal v Národnej hokejovej lige. V športovom živote zažil vrcholy aj pády. „Pochopil som, čo dokáže urobiť správne nastavená myseľ“, hovorí majster sveta a dnes tréner brankárov hokejovej reprezentácie.

Ročník 1996/97 ste odchytali v juniorke Zvolena a na záver sezóny ste boli jednotkou dorasteneckého národného tímu na ME. V nasledujúcom ročníku ste opäť chytali za juniorov v rodnom meste a za Žilinu ste zvládli štyri štarty v prvej lige mužov. Počas tretieho roku v juniorke ste zasiahli do ôsmich duelov za áčko HKM v domácej Extralige a v januári 1999 ste s reprezentáciou vybojovali bronz na MS 20 v Kanade.

„Prvých 26 duelov počas mojej prvej sezóny v juniorke som presedel na lavičke v pozícii náhradníka. Až v decembri ma nasadili do zápasu a vtedy som si naplno uvedomil, ako si treba vážiť a vychutnávať každú minútu strávenú v bránkovisku. To bol prvý posun dopredu. Nasledoval európsky šampionát, ktorý ani mne a ani mužstvu nevyšiel. Bol som asi najhorší gólman na turnaji. Druhý rok v juniorke bol pre mňa zlomový. Mali sme výbornú partiu a hokej ma nesmierne bavil. Angažmán v Žiline mi tiež pomohlo, vybavil som si ho sám, po vlastnej osi. V roku 1998 nastal proces reorganizácie súťaží a ja som neočakávane zostal ešte jeden rok medzi tínedžermi, hoci pôvodne som mal nastupovať už len medzi mužmi. V súčte stretnutí v juniorke, prvej lige a extralige som odchytal veľmi veľa súbojov. Na ľade som trénoval dvakrát denne s áčkom, jedenkrát s juniormi a odmena prišla v podobe tretieho miesta na svetovom šampionáte do 20 rokov vo Winnipegu. Cestoval som tam síce v pozícii trojky, no priamo na turnaji som už nikoho iného medzi tri žrde nepustil.“

V roku 1999 vás draftoval Nashville a zakrátko ste odleteli do USA. Čo zavážilo pri rozhodovaní? Chceli ste, tak ako mnoho iných talentovaných Slovákov, využiť otvorené dvere do Severnej Ameriky, alebo svoju rolu zohrala skutočnosť, že vo Zvolene sa začínal formovať veľmi silný mančaft a jednotkou v bráne mal byť skúsený Rastislav Rovnianek?

„Dnes to znie smiešne, no vtedy neexistoval internet a neboli také zdroje informácií. Kontrakt s Predators som podpísal expresne rýchlo. O deviatej večer mi zavolali na pevnú linku, vzápätí mi faxom poslali návrh zmluvy, a ja som mal dve hodiny na rozmyslenie. Buď ponuku beriem, alebo nie. Žiadne licitovanie nepripadalo do úvahy, agenti nás v tom čase nezastupovali. Rozhodol som sa, že do toho pôjdem. Ponuka prišla, zobral som ju, zbalil som sa a odletel som.“

Premiérovú sezónu v zámorí ste absolvovali v drese Hampton Roads Admirals. Mančaft v East Coast Hockey League viedol bývalý tréner Toronta John Brophy, ktorý Hampton viedol počas celých desiatich rokov jeho účinkovania v tretej najvyššej americkej súťaži. Počas jeho éry v Maple Leafs sa neznášal s českým emigrantom Miroslavom Fryčerom. Ako ste s ním vychádzali vy?

„Ak o ňom niekto povie, že je blázon, asi by sa ani neurazil. Na hráčov vedel byť neuveriteľne prísny. Nemohli sme sa so súperom pozdraviť na rannom rozkorčuľovaní a ani sme mu nemohli zamávať rukou spoza plexiskla. Zápas pre neho znamenal jednu veľkú vojnu, čo mne úplne vyhovovalo, pretože ja som hokej vnímal podobne. Obidvaja sme chceli vyhrávať. Bol férový, priamy a mal som ho veľmi rád.“

Súčasťou organizácie Nashville Predators ste boli štyri sezóny. A situácia v jeho bránkovisku bola nasledovná. Prvý rok bol jednotkou Mike Dunham a dvojkou Čech Tomáš Vokoun. V rezervnom tíme Milwaukee Admirals bol v popredí Chris Mason a chrbát mu kryl Corey Hirsch. Vy ste boli jasne najnasadzovanejší gólman v Hamptone. V druhom ročníku z Milwaukee odišiel Hirsch a vy ste sa posunuli na jeho miesto k Masonovi. V treťom bolo obsadenie gólmanov v Predators aj Admirals nezmenené, s tým, že v troch dueloch vám dal privoňať k NHL. Pred začiatkom štvrtej sezóny vymenili Masona do Floridy a ročník ste začínali v American Hockey League s mladým Brianom Finleyom. V decembri vedenie vymenilo Dunhama do New Yorku Rangers, vás znova povolali k Vokounovi a opäť vám dopriali tri zápasy v elitnej lige. Prečo pôsobenie na juhu Spojených štátov netrvalo dlhšie?

„Manažment robil všetko preto, aby do budúcna vytvorili pozíciu pre Briana Finleyho. Vybrali si ho v prvom kole draftu 1999. Ja som mal len dopomôcť k jeho hokejovému rastu. (Finley musel predčasne ukončiť kariéru pre pretrvávajúce zranenie ako 25-ročný, a v elitnej lige odchytal len štyri zápasy, pozn. red.) V lete 2003 som bol s Nashvillom na sústredení v Orlande a leteli sme na zápas do Atlanty, ktorý som mal celý odchytať. V príprave sme sa s Vokounom pravidelne striedali. O 12.00 končil tzv. waiver draft. (Kluby ponúknu hokejistu iným mužstvám, ak sa do 24 hodín nenájde záujemca, hráč automaticky smeruje o súťaž nižšie, pozn. red.). O päť minút dvanásť stiahli zo San Antonia (rezerva Floridy) naspäť Chrisa Masona. Vtedy si ma zavolal generálny manažér David Poile a povedal, že to znamená koniec mojej cesty. V priebehu sekundy sa mi zrútil hokejový svet. Vedel som, že ako číslo päť nemám v klube žiadnu šancu. Predators komunikovali s Los Angeles a ešte jedným tímom ohľadom výmeny, avšak súpisky už boli obsadené. Začala hra kto z koho. Chceli, aby som si veci súvisiace s prechodom do Európy riešil sám, hoci to mali urobiť oni. Išlo o peniaze, a samozrejme, ako víťaz vyšiel klub. Mne prišla ponuka z ruského Omska, lenže v ten istý večer ako som sa s Avangardom dohodol, to aj celé padlo, pretože miestny nový GM chcel iného brankára. Vrátil som sa do Zvolena, niekoľko týždňov som si zatrénoval, až kým sa neozval Petrohrad.“

V Nashville ste pôsobili v období, kedy ste so slovenskou reprezentáciou žali na medzinárodnom poli jeden úspech za druhým. V súvislosti s niekedy až neprimeraným záujmom verejnosti ste sa vyjadrili, že niečo podobné už nechcete nikdy zažiť. Mohli predĺžené letá vyplývajúce zo zvýšenej pozornosti priaznivcov a médií narušiť priebeh letnej prípravy pred prípravnými kempami?

„Človek dospieva časom. Ako 23-ročný som sa stal majstrom sveta a urobil som veľa hlúpostí. To je na jednej strane prirodzené, na druhej strane dnes by som konal úplne inak. Čo sa týka kondície. Keď som v roku 2003 prišiel do kempu, spomedzi všetkých hráčov mi diagnostikovali najvýraznejšie zlepšenie fyzickej pripravenosti v porovnaní s predošlým rokom. V tréningu u mňa problém nikdy nebol. Drel som a takto som sa prezentoval počas celej moje kariéry. Samozrejme, dnes sa dá polemizovať, že pri určitých metodických veciach som mohol postupovať inak. Azda som mal ísť o jeden mesiac skôr na ľad, pretože dnes viem, že jeden týždeň špecializovanej prípravy bol pred odchodom do zámoria nedostatočný.“

Na čele Nashvillu sa zišlo silné trio osobností. Koučom bol Barry Trotz, ktorý pred mesiacom získal s Washingtonom Stanleyho pohár. David Poile je v pozícii GM od založenia klubu dodnes a trénerom gólmanov bol Mitch Korn, ktorý pomáhal Dominikovi Hašekovi pri jeho začiatkoch v Buffale a cez Predators sa dostal ku Capitals, kde spolu s Trotzom zdvíhali nad hlavu najcennejšiu trofej.

„Trotz vtedy nebol taká hviezda, ako je dnes. Pravdou je aj to, že ja ako brankár, resp. celá naša generácia vychovávaná v dobe socializmu, nebola naučená komunikovať s trénermi. Tunajší odborníci nás „dusili“ a nikdy sa nás nespýtali, čo prežívame. V praxi to znamenalo, že s Barrym som sa prvýkrát poriadne porozprával až oveľa neskôr pri náhodnom stretnutí na majstrovstvách sveta. Naopak, s Kornom som mal skvelý vzťah a udržiavame si ho dodnes. Keď som odchádzal do Európy, niekomu sa zdôveril, že sa cíti, akoby mu niekto tratil psa (smiech). Je to výborný človek a v brandži má skvelú povesť.“

Systematickú spoluprácu so špecialistom na gólmanov ste zažili po prvýkrát až ako 20-ročný v Nashville. Podobne na tom bol váš kamarát a kolega Rastislav Staňa, ktorý začínal v zámorskej juniorke o dva roky mladší.

„Presne tak. Nedávno sme mali kemp s mladými gólmanmi vo Vranove nad Toplou a chlapcom som predostrel to, čo som o brankárskom tréningu vedel pred dvoma dekádami. Na Slovensku sa šírilo, že gólman má trénovať len do svojich 25 rokov. Po prekročení tejto hranice sa údajne stáva opotrebovaným. Stačí, keď sa na štadión príde ukázať, tréning si odstojí, nanajvýš si zahrá pingpong. Počas môjho prvého pobytu v zámorí v Grand Rapids som postrehol, že po povinnej tréningovej časti zostal na ľade 32-ročný brankár. Smial som sa a zároveň som tomu nerozumel. Načo to celé robí? Veď nám doma vštepovali, že takýto hráč sa už nemá kam posunúť. Áno, my s Rasťom sme naozaj boli priekopníci, pretože sme zažili skutočný hokej.“

Väčšinu vašej kariéry v Severnej Amerike ste strážili bránu Milwaukee Admirals. Klub najprv nastupoval v International Hockey League a po krachu ligy sa organizácia presunula do American Hockey League. Zápasy sa odohrávali v hale s kapacitou 18 tisíc miest, čo je na úrovni najväčších arén v zámorí.

„Podmienky boli náročné, pretože sme sa o halu delili s basketbalovým mužstvom Bucks a ešte s univerzitným tímom. Prišli sme do arény, prezliekli sa, vo výstroji previezli do asi dvadsať minút vzdialenej tréningovej haly, kde sme trénovali a vrátili sa naspať. Dokonca sme nemali ani vlastné parkovisko. Autá sme odstavovali neďaleko štadióna, pričom za parkovanie sme si museli platiť mincami. To bolo trochu otravné, ale inak bývanie bolo v poriadku, so strednou životnou úrovňou v rámci Spojených štátov amerických.“

Po ročnej anabáze v Petrohrade ste päť sezón nosili dres Pardubíc. Následne ste v jednom roku zvládli dve štácie. Tú v Košiciach a v Atlante Mytišči. Pokračovali ste vo fínskom veľkoklube Jokerit Helsinki, kde ste mali možnosť spolupracovať so špičkami domáceho športu číslo jedna. Chvíľu mančaft viedol Hannu Jortikka, ktorý má v zbierke šesť titulov s TPS Turku, a po ňom prevzal mančaft iný odborník Erkka Westerlund. Generálnym manažérom bol Jere Kekelainen, súčasný GM Columbusu, ktorý je prvým Európanom v NHL v tejto pozícii.

„Jortikka bol takisto blázon do hokeja, no zažil som ho len v dvoch stretnutiach. Avšak aj tie mu stačili nato, aby si ma vytipoval a neskôr priviedol k sebe do Chabarovska. Westerlund je úžasný človek. Nerozpráva zbytočne veľa, ale je osobnosť, za ktorú chce bojovať každý hokejista. Tichý, rozvážny, niečo ako Miroslav Šatan. A Kekelainen takisto výborný. Už vtedy som videl (ročník 2010/11), že to môže dotiahnuť ďaleko, pretože bol dostatočne sebavedomý a zároveň férový, príjemný.“

Na klubovej scéne ste s Pardubicami vyhrali titul hneď vo vašej premiérovej sezóne v českej Extralige a to isté sa vám podarilo aj rok pred ukončením kariéry v Liberci.

„Prvý titul s Pardubicami bol krásny. Prišiel v období, kedy som pravidelne získaval medaily. (S reprezentáciou štyri v priebehu piatich rokov). A o dva roky neskôr sme sa mužstvom prebojovali do finále českej najvyššej súťaže. Zakrátko nastal v mojej kariére útlm, pretože sa nakopilo desaťročné obdobie, počas ktorého som mal vždy len jeden týždeň voľna z celého roka. Viac mi v Pardubiciach nedopriali. Bol som vyčerpaný, vyhorený a hokej ma prestal baviť. Všetko vyvrcholilo počas pôsobenia v Košiciach, kde všetci videli, že nie som v pohode. Avšak prišlo znova naštartovanie kariéry a som mimoriadne rád, že sa mi znova podarilo nájsť vlastné ja. Bola to vynikajúca skúsenosť v živote. Dnes viem porovnať myslenie športovca, keď sa mu darí a keď je na dne. Pochopil som, ako sa človek sám dokáže nesprávnym myslením dostať do depresie, v noci nespať. Hlava dokáže robiť v živote človeka zázraky. Na záver kariéry bolo prvenstvo v Liberci veľkým zadosťučinením.“

Oživenie prinieslo angažmán v Atlante Mytišči, kam ste prestúpili v decembri 2009?

„To je tiež zaujímavá príhoda. Odchádzal som z Košíc do Mytičši, a za dve hodiny letu z Viedne do Moskvy a ďalších dvoch hodinách pri dolete do Omsku som sa naučil chytať. To vypovedá o tajomstve mysle. Je to paradox, ale je to naozaj tak. Za štyri hodiny letu som sa dostal do formy a nastal obrat. Vyhlásili ma za brankára týždňa v KHL, zakrátko za gólmana mesiaca. Keď som prichádzal, boli sme dvadsať bodov pod čiarou na postup do play off, nakoniec sme sa do vyraďovačky dostali a mňa ozdobili vynikajúce štatistiky.“

Hrali ste na desiatich svetových šampionátoch, dvoch zimných olympijských hrách a na Svetovom pohári 2004. V najcennejšom drese ste zažili veľa krásnych chvíľ, máte všetky tri cenné kovy. Ale na ktoré turnaje nespomínate rád?

„Boli aj také, a to nevravím o športových neúspechom, ktoré k hokeju neodmysliteľne patria. Na MS 2004 v Čechách som bol chorý, chytať som nemal, no ľudia okolo mňa ma presvedčili, že sa mám do brány postaviť. To bola chyba. Takisto Riga 2006 bola pre mňa veľkým sklamaním. Zlyhal charakter v niektorých prípadoch, čo bolo veľmi smutné. Vojnová sekera však už je dávno zakopaná, s ľuďmi spolupracujem ďalej, no bola to veľmi trpká skúsenosť.“

 

 

Pridaj komentár