Tretieho najvyššie draftovaného Slováka zabrzdili zranenia, ale nenarieka

Po Zdenovi Chárovi bol Boris Valábik (29) druhým slovenským dvojmetrovým obrancom v NHL. Jeho kariéra v najlepšej lige sveta sa slávnejšiemu kolegovi nepriblížila. Sedem vážnych zranení umožnilo Nitranovi odohrať v NHL “len“ 80 zápasov.

Koľko ste mali rokov, keď ste si prvýkrát uvedomili, že raz sa môžete hokejom profesionálne živiť?

„Mal som pätnásť rokov, keď mi agent povedal, že by bolo dobré odísť do Severnej Ameriky. Odvtedy som za svojím cieľom slepo išiel. Dva roky som sa cieľavedome pripravoval na odchod do kanadskej juniorskej ligy. Mama s mojím odchodom samozrejme uzrozumená nebola.“

Ktorý agent vás kontaktoval prvý?

„Jiří Crha (zhodou okolností prvý agent Petra Bondru, pozn. red.). Oslovil ma prostredníctvom jeho brata Rudolfa. Starali sa napríklad o Braňa Mezeia (tiež Nitran), ktorý mal v tom čase už odohraných niekoľko zápasov v NHL. To uľahčilo moje rozhodovanie. Išli sme s identickou cestou, študovali na rovnakom gymnáziu, dokonca nás draftovali z rovnakého, desiateho miesta. Braňo mi dával cenné hokejové rady.“

Ste spätne spokojný so svojím hokejovým vývinom v Nitre?

„Nikdy som necítil, žeby niekto išiel proti mne. Je ale pravda, že väčšina kvalitných rovesníkov už hrala v Nitre juniorku, pričom ja stále iba dorasteneckú súťaž. To uľahčilo rozhodnutie odísť. Ale žeby ma niekto nestaval, to nie. A koniec koncov o tom, že odídem do poslednej chvíle ani nevedeli. O korektných vzťahoch s Nitrou svedčí fakt, že som sa vždy v lete mohol s nimi pripravovať na novú sezónu.“

V sedemnástich ste začali v juniorskej Ontario Hockey League. Celkovo počas troch sezón za Kitchener Rangers ste si v základnej časti odsedeli 725 trestných minút v 163 zápasoch. Čo je takmer 5 minút za každé stretnutie. Prišiel dvojmetrový obranca z Európy a každý sa chcel na vás vytiahnuť?

„Presne tak. Ak Európan hrá tvrdú fyzickú hru, meno si jednoducho musí spraviť. Ak sa mu to nepodarí, nie je považovaný za kvalitného obrancu. Defenzívny bek musí byť aj tvrdý a vedieť zhodiť rukavice. Mal som obrovské šťastie na výborných trénerov. Ako Peter DeBoer (dnes hlavný kouč San Jose) i Steve Spott (v minulej sezóne asistent v Toronte) rozumeli hokeju po kondičnej i mentálnej stránke. Vedeli, že ma musia nechať vyzrieť. Po zápasoch sa so mnou veľa rozprávali. Málokto si to uvedomuje, že hokej v zámorí je veľká psychologická hra. Je tam množstvo vecí, ktoré treba zvládnuť, aby si vás kluby NHL vybrali. Sebavedomie je kľúčové.“

Zlepšovali ste sa herne napriek takému vysokému počtu trestných minút? Nestal sa z vás hráč-bitkár?

„V žiadnom prípade, to od mňa nikto nevyžadoval. Hokejovo som sa veľmi zlepšoval. Tréningy sa konajú v najvyššom nasadení, majú lepšiu úroveň ako u nás v extralige. Celkovo je OHL hokejovo vynikajúca, jediné negatívum je, že hráči ešte nie sú takticky vyspelí. Dostal som dostatok času na herné vyzretie. Po chybách som dostal opätovnú dôveru, čo bolo veľmi dôležité. Medzi profíkmi sa to už nedeje, spravíte dve, tri chyby a sedíte. Nevyjdú vám dva zápasy, vyhodia vás. Čo sa týka výchovy hráčov, je kanadská juniorka najlepšia liga na svete.“

Nechceli od vás, aby ste postupne znižovali počet minút na trestnej lavici? Ak ste na lavici hanby, znižuje sa vám počet minút strávených na ihrisku.

„Prvú sezónu som sa musel brániť, nemohol som odmietnuť výzvu na bitku, ale ustál som to. Bolo by pre mňa obrovské mínus, keby som sa nepobil. Najviac trestných minút som získal v prvej sezóne, ale, pozor, niekedy išlo aj o desaťminútové tresty (za klasickú bitku je päť trestných minút). Druhý rok som bol dosť zranený a posledný ročník v juniorke som už mal rešpekt a nemusel som už nikomu nič dokazovať. Tréner mi vravel, že ma potrebujú na ľade. V Severnej Amerike sa veľmi cení, ak si fyzicky silnejší hráč zastane spoluhráča, to som mal a budem mať stále. Pocit férovosti mám odmalička.“

Na Slovensku sa veľmi preberala vaša bitka v NHL s krajanom Zdenom Chárom.

„Zdeno si ma na začiatku dobre chytil, čo je pri pästnom súboji veľmi dôležité, ale nešiel do toho naplno. Je líder Bostonu a musel sa zastať spoluhráča Kessela. Druhá vec je, že hrali doma a ani on si nemôže dovoliť nepostaviť sa za svojho kolegu, hoci aj proti krajanovi. Robí všetko správne, preto je taký vodca.“

Draftovala vás z výborného desiateho miesta Atlanta. Vyššie boli zo Slovákov vybraný len Marián Gáborík (3.miesto) a Robert Petrovický (9).  Počítali ste pred výberom, že môžete byť tak vysoko a čakali ste, že to budú Thrashers?

„Vedel som, že budem do desiateho miesta. Čo sa mančaftu týka, tam som si istý nebol, pretože som mal pohovory s 26 tímami. Výber hráčov prebieha tak, že oni sami do poslednej chvíle nevedia, koho si zoberú, okrem draftovanej jednotky. Netušil som, kto ma vyberie. Umiestnenie bolo príjemné, ale aj zaväzujúce. Chcel som byť vybraný v prvom kole, ostatné ma moc nezaujímalo. Išlo o to, aby som bol jednotka pre svoj budúci tím.  Inak je draft obrovská lotéria a na ňom závisia miesta generálnych manažérov.“

Vybral si vás klub, ktorý len štyri sezóny predtým začal pôsobiť v NHL. Zrejme bola výhodou ísť k takmer nováčikovi ligy.

„Myslel som si to tiež, ale nakoniec to tak nebolo. Logicky sa zdá, že prísť do slabšieho tímu je lepšie, ale častokrát to tak nie je. Thrashers boli pod veľkým tlakom, pretože sa nedostávali do play off. Vznikla reťazová reakcia, kedy sa pod tlak dostal manažér, tréner, atď. Z toho dôvodu dávali malý priestor mladým hráčom, tí neboli prvoradí. Presný opak sa deje v Detroite. Mám informácie, výborne komunikujú a pracujú s vlastnými mladými hráčmi, čo nerobí každý. Tí chalani vedia, že ak vydržia dva, tri roky na farme, šancu dostanú. Play off je prvá línia úspechu. Tam sa vždy dostanú a nie sú pod tlakom. U nás to bolo diametrálne odlišné aj z dôvodu, že farmársky tím bol v Chicagu Wolves, ktorý ako jediný  z celej AHL nebol závislý od peňazí z prvého mužstva. Okolo roku 2008 na naše domáce zápasy chodilo 15 tisíc ľudí, čo bolo viac ako na Blackhawks, ktorým sa vtedy nedarilo. Klub vtedy staval na starších hráčoch, ako boli Andy Delmore, Jason Krog, Derren Hayder či Steve Martins. Dokonca majiteľ Wolves povedal, nech Thrashers podpíšu jednocestný kontrakt s Krogom a on bude ochotný platiť 600 000 dolárov ročne, čo je na pomery AHL neskutočný peniaz. Platový priemer je tam šesťkrát nižší. Keď som po dvoch, troch rokoch zistil, ako situácia funguje, nebol som najradšej. Na druhej strane som mal šťastie, že ma z farmy poznal tréner John Anderson a vytiahol do prvého tímu. Potom to žiaľ už bolo iba o zraneniach.“

O aké zranenia išlo?

„Málokto vie, že som v podstate celú moju kariéru v NHL odohral zranený. Roztrhnutý prsný sval, vykĺbené rameno, vytknutý členok boli záležitosti, s ktorými sa dalo hrať, hoci to bolo veľmi bolestivé. Pichnú injekciu, obviažeš si to a hráš. Ale prišli zranenia, s ktorými už hrať nešlo. Mal som trikrát roztrhnutý krížny väz v kolene, dvakrát na pravom, raz na ľavom kolene, k tomu roztrhnutý väz v zápästí a ešte jedenkrát vytknutý členok s následnou operáciou. Zranenie sa mi stalo v najnevhodnejšiu chvíľu. V Atlante, keď už rátali, že sa zaradím medzi prvých šesť bekov. Podobné to bolo po výmenách do Bostonu a Pittsburgu. Vôbec sa nečudujem, že po mojej histórii zranení prestali v každom z troch klubov NHL so mnou počítať. Vždy, keď som chcel začať odznova, prišli zdravotné patálie. Bol som z toho neskutočne sklamaný. Na ruke by som vedel spočítať udalosti, pri ktorých by som rád nebol a zmenilo by to môj hokejový život. Nič sa nedá robiť.

Limitujú vás zranenia v normálne živote?

„Našťastie, nie. Na lyže by som sa ale nepostavil ani na kolieskové korčule. Prestal som hrať hokejbal. Inak fungujem normálne.“

Najlepšia vaša sezóna bola v sezóne 2008/2009. Odohrali ste 50 zápasov v NHL, na záver ročníka vám prišla pozvánka reprezentovať na MS do Švajčiarska. V tom období slovenský hokej nezažíval dobré obdobie. Spomienky?

„Bolo to čudné. Nechcem sa na nič vyhovárať, alebo niekoho do toho zaťahovať. Úlohy neboli rozdelené tak, ako mali byť. Mužstvu sa nedarilo, a tým do toho spadnú aj jednotlivci. Pamätám si, ako sme sa báli po príchode na Slovensko otvoriť denník Šport, čo sa bude písať. Nebol to príjemný zážitok, ale mal som  pred sebou prípravu na NHL, takže som pomerne rýchlo zabudol.“

Druhý rok bol pri mužstve ako generálny manažér Peter Bondra. Jeho fungovanie pri tíme?

„Veľmi pozitívne. Má obrovské skúsenosti a kto chcel, mohol sa od neho veľa priučiť. Na Slovensku máme vážnu chorobu, že si každý myslí, že je najlepší. Keď je viacero takýchto ľudí pohromade, nemôže to dopadnúť dobre. Bolo neštandardné, že s nami začal robiť prípravu pred zápasmi, keď sa už nemohol pozerať na fungovanie okolo tímu. Vedeli sme, že je to nutné, pretože samozrejmé veci nefungovali a on sa to snažil zmeniť.“

Pred tromi rokmi ste boli pol sezóny v Komete Brno.

„Výborní fanúšikovia i podmienky, vyspelá liga. Možno rozhodcovia trochu za ňou zaostávajú. Absolútne som si neporozumel s vtedajším trénerom Venerom. Čakal som, že odo mňa budú chcieť veci, ktoré viem odohrať. To znamená oslabenie, defenzívne úlohy. Ocitol som sa tam v zlej dobe, čo je škoda. Pretože sám klub je výborný.“

Budete pokračovať v kariére?

„Určite. Ale zatiaľ nemám nič zaujímavé. Nie je dôležité, kam pôjdem, skôr si prajem, aby finančná disciplína klubu bola v poriadku.“

Po kariére chcete pracovať v hokeji?

„Zrejme sa tomu nevyhnem. Rád by som trénoval juniorov, považujem to za ideálny vek na výchovu hokejistov,  sú ešte ochotní počúvať. Na Slovensku veľmi chýba osobný prístup k hráčom. Vedel by som poskytnúť chalanom dôležité detailné rady. Viem, že hokej sa dá naučiť hrať. V NHL je 70 percent hráčov, ktorí sa tam dostali tvrdou prácou. Nerád počúvam, že na Slovensku nemáme talenty, veď nie každý hokejista musí byť talent. Takýto druh práce by ma bavil.“

Keď sa spätne obzriete na svoju bilanciu 80 odohraných zápasov v NHL. Čo vám napadne ako prvé? Bolo to maximum, alebo ste mohli dosiahnuť viacej?

„Spomínaný počet zápasov bolo rozdelených do troch sezón. Bol som na súpiske tímu Atlanty 250-krát, duely som neodohral pre zranenia, čo dodnes považujem za škodu. Ťažšie sa človek zmieri s vecami, ktoré nemôže ovplyvniť, čo bol prípad mojich zranení. Sem tam si to pripomeniem, a poviem si: Čo by bolo. keby som nešiel do súbojov, ktoré ma stáli zranenia. Ale asi to na niečo malo byť.“

Pridaj komentár