Tomáš Sýkora bojuje v Bremerhavene o väčší priestor na ľade a priznáva: „S cestovaním to nie je žiadna zábava.“

Celý minulý týždeň strávil na Slovensku, lebo jeho mužstvo dostalo na naše pomery nevídaných šesť dní voľna. V sobotou skoro ráno nasadol do vlaku a vyrazil spolu so svojou budúcou manželkou do tisícdvesto kilometrov vzdialeného Bremerhavenu. Mesta, ktoré sa minimálne na najbližších deväť mesiacov stalo jeho novým domovom a ktoré obmýva Severné more. Tomáš Sýkora (29 r.) vyhral v minulej sezóne tabuľku strelcov v poľskej lige a momentálne je jediný Slovák v najvyššej nemeckej súťaži DEL. V deviatich zápasoch však nastúpil vždy vo štvrtej formácii s priemerným časom na ľade „len“ deväť minút. „Nie som hráč z NHL, preto si musím na svoju šancu počkať.“ Jeho klub Fischtown Pinguins je najchudobnejší tím ligy (s rozpočtom päť miliónov eur si zatiaľ drží výborné piate miesto) a na rozdiel do Mníchova či Mannheimu cestuje na všetky zápasy autobusom. „Nie je jednoduché cestovať desať hodín, prespať, odohrať zápas a vrátiť sa domov o deviatej ráno,“ priznáva v obsiahlom rozhovore odchovanec Banskej Bystrice.

 

Vyrastali ste v Banskej Bystrici a v roku 2008 vás nominovali na MS 18 do Ruska. Aký bol pre vás tento svetový šampionát, na ktorom ste zaznamenali jednu asistenciu a Slovensko sa udržalo medzi elitou až v súbojoch o záchranu?

„Bol som v reprezentácii do šestnásť, sedemnásť a osemnásť rokov a mám na tie časy krásne spomienky. Boli sme skvelá partia a zostava sa menila len minimálne. Šampionát bol vyvrcholením celého obdobia. Slovenská osemnástka nikdy nemala, až na malé výnimky, úspechy na medzinárodnom fóre. Bol to kvalitný turnaj, kde sme prvýkrát v živote hrali zápasy, ktoré rozhodovali o všetkom. Škoda, že sme museli bojovať o udržanie sa, no zvládli sme to bez väčších problémov. Hanbu sme nespravili, úspech sme nedosiahli. Taký stred.“

Nasledovné dva roky ste strávili v Banskej Bystrici, kde ste pendlovali medzi ich juniorkou, prvým tímom baranov a reprezentačnou dvadsiatkou, resp. Breznom. Sezónu 2010/11 ste strávil v prvoligovom Chrudime, ktorá však zostúpila o súťaž nižšie.

„Zmluvu som podpísal s extraligovými Pardubicami, kde som trénoval v piatej pätorke spolu s Robertom Kousalom (dnes Pardubice) a Jánom Buchtelem (Sparta). Mali sme vybavené hosťovanie a zápasy sme chodili hrávať za rezervný Chrudim, ktorý je vzdialený desať kilometrov. Trénoval som s kvalitným tímom a ako dvadsaťročný som nastupoval pravidelne v prvej českej lige. Neviem, či by som dostal toľko priestoru v Banskej Bystrici. Po sezóne mi Pardubice ponúkli novú zmluvu, ale ozvala sa aj Žilina, a mne začal chýbať domov.“

Mali ste dvadsaťjeden rokov a začali ste pravidelne nastupovať v slovenskej extralige. Ale na severe krajiny nastal trochu problém. V tíme sa vystriedali štyria tréneri za dvadsaťštyri mesiacov.

„Na Žilinu nedám dopustiť. Návrat na Slovensko, nie však do rodného mesta, som vnímal v dvoch rovinách. Na jednej strane mi chýbalo domáce rodinné zázemie, ktoré potrebuje každý mladý športovec. Na druhej strane ma to celé naštartovalo, lebo som sa musel sám obracať. Je pravda, že tréneri sa menili ako na bežiacom páse. Jedným zo štyroch koučov bol Milana Jančuška (od októbra 2011 do apríla 2012), ktorý ma neskôr dlho trénoval, veľmi veľa mi dal a nesmierne si ho vážim. Po jeho vedením sme sa dostali do štvrťfinále, kde sme nestačili na Slovan, čo bol solídny výsledok. Druhý rok bol ťažší. Na začiatku som si zlomil ruku a od trénera Spišiaka som veľa priestoru nedostal. V priebehu ročníka jednal popradský klub so žilinským o výmene za Jančuškom, ale manažment ma neuvoľnil. Musel som si počkať do apríla a až potom som sa sťahoval na severovýchod krajiny.“

U kamzíkov ste dvakrát prekročili cenenú dvadsaťgólovú métu. Organizácia sa raz dostala do semifinále a dva roky vás viedol spomínaný Milan Jančuška. Po vydarenom období prišiel prestup do Zlína. Prerástli ste cez slovenskú extraligu?

„Nemyslím si. V Poprade som hral veľa minút, vo výbornom tíme a s kvalitným trénerom. Pod Tatrami som našiel druhý domov, keďže mám odtiaľ priateľku, s ktorou som už sedem rokov. Mohol som v klube zostať dlhšie alebo prijať novú zahraničnú výzvu. Priateľka v tom čase študovala v Prahe a my sme sa vždy rozhodovali tak, aby nám bolo dobre obidvom. Mal som viac ponúk z českej extraligy, ale zo Sparty Praha žiadna, tak som sa rozhodol pre Zlín, ktorý je od stovežatej vzdialený len tri hodiny autom.“

Prečo ste v Zlíne nezískali viac ako šesť kanadských bodov?

„Pre cudzinca je to špecifické prostredie. Keď si podrobne prejdete súpisku Zlína, uvidíte, že tam hrajú väčšinou odchovanci. Nový hráč musí byť o stupeň lepší ako domáci hráč. Spolu s Martinom Cibákom sme začali prvých pätnásť duelov v prvom útoku a vtedy som získal všetky body. Ale prehrávalo sa a musela nastať zmenu. Prišli noví skúsení hráči, ako napríklad Roberts Bukarts z KHL. Neskôr som hral už len vo štvrtej formácii, a tam sa body zbierajú ťažko. Bolo to horšie obdobie hokejového života, ale aj takéto veci človeku pomôžu.“

Nasledovali dve sezóny v Poľsku. Prvú ste odohrali v Krakove, kde sú dve arény. Jedna je využívaná len na hokej s kapacitou 4500 miest. Druhá Tauron Arena Kraków je moderná multifunkčná aréna s kapacitou 15000 miest a stála 105 miliónov eur. Hrali ste nejaké zápasy aj v najväčšej športovej aréne v Poľsku?

„Takmer všetky zápasy sa hrajú v menšej Lodowisko Cracovii Arene, do ktorej chodí v priemere dvetisíc ľudí. Ale raz do roka urobia ľad aj v modernej Tauron Arene. V nej sme hrali zápasy Ligy majstrov a na súboj s IFK Helsinki prišlo desaťtisíc ľudí. Hala slúži hlavne pre poľské reprezentácie ich najväčších športov. Prídu hádzanári, volejbalisti, basketbalisti. Natrénujú, odohrajú stretnutia pred vypredanou dvadsaťtisícovou kulisou a idú preč. To isté platí o hokeji. Ale nie je to ako O2 aréna v Prahe, kde má Sparta dlhodobo pripravené zázemie a vy len prídete a hráte.“

Tvrdíte, že poľský hokej ide hore. Ale ich seniorská reprezentácia hrá v súčasnosti až v tretej výkonnostnej skupine. Čím argumentuje pri progrese ich hokeja?

„Myslím si, že poľská liga sa zlepšuje každým rokom a potvrdia to viacerí. Napríklad hokejovú Ligu majstrov hrali za posledné štyri roky ich dva kluby. Krakov a Tychy. A druhý menovaný v poslednej edícii súťaže zvládol vyrovnané partie so špičkovými európskymi tímami. Porazili Viedeň a až po predĺžení prehrali s Mannheimom a v minulom ročníku sme s Tychy porazili Bolzano. V Krakove, Katoviciach a v Tychy sú vytvorené vynikajúce podmienky pre hokejový rast a taktiež z pohľadu financií, bývania a starostlivosti o hráčov. Výplaty chodia presne načas, čo je veľmi dôležitá súčasť športu, nakoľko je to naše zamestnanie.“

Od augusta ste v najvzdialenejšom nemeckom klube v Bremerhavene. Ale zo sedemnástich duelov ste zatiaľ odohrali len deväť s priemerným časom na ľade deväť minút. Všetky stretnutia ste odohrali vo štvrtom útoku. Prečo nehrávate viac?

„Príprava bola z mojej strany slušná. V šiestich stretnutiach som strelil štyri góly. Ale začala sezóna a tréner Thomas Popiesch nadväzuje na zaužívané veci z minulého ročníka, na ktoré sa treba adaptovať, prichystať. Liga je iná ako tie, v ktorých som hral. Je tu väčšia konkurencia. V treťom zápase sezóny som si privodil zranenie, ktoré ma na mesiac vyradilo z hry a teraz čakám na väčšiu príležitosť. Nie som hráč NHL, akí sem bežne chodia, ale som hokejista, ktorý je vďačný za šancu. Na presilovky a oslabenia sa nedostávam, ale bojujem o to, aby som sa do špeciálnej formácie dostal. Som tu od augusta, zvykám si, nie je to ľahké. Verím, že časom sa mi podarí prebojovať vyššie v hierarchii tímu. To je môj cieľ. Desať rokov som mimo domova, zažil som už toho dosť. Pracujem a trpezlivo čakám.“

Aká je nemecká DEL?

„Náročná. Je v nej veľmi veľa zámorských hráčov, ktorí získali nemecký pas a predtým nastupovali v kvalitných európskych či zámorských ligách. Tunajšiemu hokeju dodávajú kvalitu. Keď sa k tomu pridá finančné a fanúšikovské zázemie, vznikne z toho jedna z najlepších líg v Európe. Je tu veľká konkurencia, lebo každý tím si môže dovoliť päť pätoriek. Nie to ako na Slovensku, kde máte štyri pätorky a tú poslednú tvoria väčšinou juniori. Liga je rýchla, fyzicky a korčuliarsky náročná. Nekladie sa dôraz na individuálne zručnosti, ako je napríklad presná tvrdá prihrávka. Tu sa ide po kanadsky priamo do brány a je nevyhnutné rýchlo reagovať, aby ste neprišli o puk.“

Brankár klubu Tomáš Pöpperle mi pred rokom povedal, že je prekvapený ako málo sa v Nemecku trénuje. Vraj pozápasový tréning je dobrovoľný a predzápasový taktiež.

„To je jeho pohľad. Treba si uvedomiť, že konkrétne náš tím strávi veľmi veľa času na cestách. Nám sa bežne stáva, že cestujeme dvanásť hodín, prespíme, na druhý deň odohráme duel, ktorý skončí o desiatej večer, najeme sa a ideme naspäť. Ja sa pýtam: Kedy chcete trénovať? Je predsa prirodzené, že keď ráno prídete domov, tak si idete ľahnúť. Aj toto je tu veľmi špecifické. Máme tu veľa Kanaďanov a Američanov, a každý hráč prináša do tréningu svoje skúsenosti, ktoré v kariére nadobudol. Kouč preto dáva veľa priestoru na individuálne tréningy. Niekto si oddýchne, iní – ako ja, trénujú na ľade individuálne.“

Ako si zvykáte na mimoriadne štreky po nemeckých cestách. Bremerhaven precestuje suverénne najviac (30 tisíc kilometrov) z celej ligy a aj v rámci Európy je to mimoriadne číslo.

„Je to niečo nové. Nikde som tak veľa necestoval. Spoluhráči ma ihneď upozornili, že treba si nakúpiť matrace, vankúše či deky. Autobus máme veľký, každý ma priestor aj na spanie. Tých desať hodín musíte nejako prežiť, vytvoriť si vlastný režim. Spíte, čítate alebo sa učíte. Ako povedal náš gólman Tomáš Pöpperle, je to zvyk a po jednej sezóne sa vám to už nezdá ako niečo zvláštne.“

V tíme máte štyroch spoluhráčov s českými koreňmi. Vytvorili ste s útočníkom Dominikom Uherom, bekom Stanislavom Dietzom a gólmanmi Patrikom Červeným a Tomášom Pöpperlem československú partiu?

„Vychádzame spolu dobre, lebo sme z jedného kraja. Ale vo veľa prípadoch sa musím rozprávať po anglicky, aby rozumeli aj ostatní a nemysleli si, že sme uzavretá partia. Rozumieme si, ale dávame si pozor na jazyk.“

Štadión v Bremerhavene má kapacitu 4400 miest a je stále vypredaný. V Tychy mal kapcitu 5000 miest. Je podobná atmosféra na severe Nemecka ako bola na juhu Poľska?

„Úplne. V Tychy chodilo na hokej počas sezóny tak 2500 ľudí, ale pred blížiacim sa play off začalo chodiť na zimák stále viac ľudí a ku koncu ročníka bol štadión vypredaný. Či sa vyhráva alebo prehráva fanúšikovia povzbudzujú neustále v obidvoch krajinách. To je pre hráča fantastické.“

Asistentom hlavného trénera Thomasa Popiescha je Martin Jiránek. Bývalý útočník bol naposledy šesť rokov športovým riaditeľom Norimbergu. Keď vyhodili trénera, sám sa niekoľkokrát postavil na lavičku ľadových tigrov. Je to milý pán a schopný odborník. Poznáte ho takého aj vy?

„Potvrdzujem, obratne komunikuje. Robí veľmi dobre videorozbory, všíma si detaily. S hráčmi pracuje aj po tréningu. Občas za ním zájdem a spýtam sa ho, čo mám na svojej hre vylepšiť.“

Nemecká liga je špecifická aj tím, že pri reprezentačných pauzách dostávajú mužstvá na slovenské a české pomery veľmi veľa voľna. Vy ste teraz dostali od zamestnávateľa pohov na šesť dní, pričom v DEL je sedemdňová pauza bežnou vecou. Pred dvoma rokmi naordinoval generálny manažér Mannheimu Teal Fowler svojmu mužstvu deväťdňovú pauzu, ale to už prehnal a stálo ho to miesto v kancelárii orlov.

„Každá krajina to má upravené inak. Keby mi v klube povedali, že bude priestor na individuálne tréningy na ľade, tak by som domov neodcestoval. Ale tá možnosť tu nebola. Chalani išli k moru alebo domov. My sme zamierili na Slovensko, lebo mám pred svadbou a potrebovali sme vybaviť určité záležitosti. Zo zápasu z Mníchova sme prišli v pondelok ráno. Od utorka do soboty rána sme boli pod Tatrami, kde som si urobil túru či individuálny tréning. Pauza je aj preto taká dlhá, lebo je dôležité, aby sme si oddýchli od cestovania aj spoluhráčov. Hrávam síce väčšinou len dvakrát do týždňa, ale keď sa do toho započítajú dlhé cesty a fakt, že sme neustále spolu, tak to nie je žiadna zábava.“

Pridaj komentár