Stavajte sochu Petrovi Bondrovi

Prvýkrát na seba upozornil Peter Bondra (47) v kvalifikácii na olympijské hry do Lillehammeru, kam na poslednú chvíľu dostal slovenský pas. Tak ako bol rýchly na korčuliach, rovnako bleskovo sa vryl do sŕdc slovenských fanúšikov. Po neúspešnej olympiáde v Nagane, si všetko vynahradil zlatou medajlou z MS vo Švédsku. Jeho zlatý gól zrejme navždy zostane najsilnejším momentom histórie nášho hokeja. A zároveň splnením  detského sna o strelení rozhodujúceho gólu v dôležitom zápase.

Je jeseň v roku 1985 a Poprad je v 1. slovenskej národnej hokejovej lige po štvrtine súťaže posledný tím tabuľky so štyrmi bodmi. Trénerom Podtatrancov je Július Šupler, ktorý je prvýkrát v pozícii hlavného kouča, zhodou okolností v jeho rodnom meste. Poprad doma hostí Zvolen. Vo svojej knihe Hokej moja vášeň Šupler píše: „Cítil som sa tesne pred vyhadzovom. Musel som urobiť niečo nečakané. Do zápasu posielam pätorku dorastencov, vpredu útok Vitko, Bondra, Majerčík. To bol vietor! Šance konečne nie pred našou bránou. Mladíci s košíkmi strelili tri góly. Zápas sme otočili a odvtedy nastala v našom mužstve pozitívna zmena.“ Spomeniete si po 30 rokoch na prvý zápas medzi seniormi v 1. SNHL?
„Áno. Poprad sa trápil, začiatok súťaže mu nevyšiel. Trénerom bol pán Šupler. Ešte jeden zápas pred spomínaným debutom sme si boli ako dorastenci pozrieť ligový súboj, ktorý sa nevyvíjal dobre. Počas neho hlásateľ oznámil päť mien, ktoré sa mali po stretnutí dostaviť do kabíny A mužstva. Kouč, po prehre celý nahnevaný, vraví:„Chlapci zajtra nejdete do školy, prídete na tréning!“ Všetci sme chodili do školy a mali sme strach, čo s ňou. Povedali, že to zariadia, nemáme sa báť. V tom konkrétnom stretnutí sme nehrali od začiatku. Na ľad nás poslali asi v polovici. Boli sme rozpálení, dobre sme korčuľovali, podarilo sa streliť góly, vyhrali sme. Sezónu sme dokončili ako platný tretí útok a nakoniec skončili druhí či tretí v tabuľke. Na dnešné pomery netradičné, ale vtedy bol spôsob takejto integrácie hráčov do tímu bežný. Vďačím dodnes koučovi Šuplerovi, že mi dal šancu a takto som sa dostal na hokejovú mapu.“
V mladosti ste s hokejom zaspávali i vstávali. Čo ste robili fyzicky naviac, aby sa hokejové sny premenili na realitu?
„Nedá sa povedať, žeby som robil niečo naviac. Skôr som mal šťastie na dobrých trénerov a ľudí okolo. Či už to bol tréner Skokan, Svitana, tých mien je viac. Hokej a futbal bolo všetko čo som mal. Bez týchto dvoch športov som nevedel existovať. Vyrastal som na futbalovom ihrisku, ktoré bolo sto metrov od nášho domu. Kde sa dalo, tam som kopal do lopty, a kde bola možnosť, tam som sa učil korčuľovať, niekedy iba na trojmetrovom ľade. Ako dieťa som zaspával s myšlienkou, že raz strelím gól, ktorý rozhodne dôležitý zápas. Šport to som bol ja.“
Po jednom roku v 1. SNHL ste v osemnástich rokoch prestúpili do Košíc. V prvej sezóne u železiarov ste strelili iba 3 góly, v nasledujúcom ročníku až 27. Niečo podobné sa zopakovala o štyri roky neskôr, po prechode z Košíc do Washingtonu. Úvodná sezóna v hlavnom meste USA 12 gólov, druhá 28. Ktorá zmena bola náročnejšia?
„Prísť v tom čase do tímu Košíc bol veľký krok vpred. Bol som tínedžer a v mužstve boli hráči európskeho formátu ako Liba či Slanina. Bol tam i môj brat Juraj, ktorému vďačím zato, že si ma VSŽ všimli. Počas mojej prvej letnej prípravy v Košiciach som mal prvé tri mesiace neustále svalovicu. Pre mňa bolo vtedy dôležité nie robiť niečo naviac, ale aspoň sa spoluhráčom vyrovnať. Nasledujúcu sezón som už vedel, do čoho idem. Bol som skúsenejší a zaradil som sa medzi najlepších strelcov česko-slovenskej ligy. K hráčom ako Růžička alebo Reichel. Bol som vtedy v pravý čas na pravom mieste. A Washington bol ďalší skok. Prišiel som ako mladík z východnej Európy, ktorý o lige a svojom novom tíme nič nevedel. Dočítať sa vtedy niečo o NHL bolo nemožné. V prvej sezóne som zistil na čom som, k tomu som bol zranený. V ďalšej som už opäť vedel, do čoho idem. Celkovo náročnejšie bolo prejsť z Košíc do Washingtonu. Vo VSŽ som mal brata, nebola jazyková bariéra. Jedine, že som bol veľmi mladý. V USA išlo o novú reč, kultúru, všetko bolo pre mňa nové.
V roku 1993 ste ako 25-ročný prvýkrát nastúpili za slovenskú reprezentáciu v anglickom Sheffielde, kde prebiehala kvalifikácia na ZOH do Lillehammeru. Celé Slovensko tŕplo, či dostanete včas pas a výrazne pomôžete na ľade.
„Môj pôvod je trochu komplikovaný. Otec bol Slovák, mama sa narodila v Poľsku, ja som sa narodil na Ukrajine. Rodina sa skoro vrátila na Slovensko. Mal som sovietsky pas, ktorý som moc nechcel, ale vyhovovalo mi to z dôvodu, že som nemusel narukovať na vojnu. A Košiciam to padlo vhod tiež. Ale už ako sedemnásťročný som za československú reprezentáciu do 18 rokov nastúpil do dvoch prípravných zápasov. Vyšli my a vedenie už vtedy chcelo začať pracovať na výmene môjho pasu. Ten proces však niekedy trvá aj pol roka, a tak trochu sklamaný som sa vrátil domov. Prakticky od začiatku v Košiciach mala o mňa veľký záujem Jihlava. Ich vtedajší tréner Stanislav Neveselý ma po každom vzájomnom súboji vyhľadal a lanáril k nim. Tesne pred odchodom do NHL som už dokonca súhlasil so zmenou klubu. A zároveň som vnímal, že je škoda nevyužiť možnosť reprezentovať Československo. S pánom Šubrtom, ktorý mal vtedy tieto veci na starosti sme začali na výmene pasu pracovať. Ale nakoniec z toho zišlo, pretože ma draftoval Washington. To som sa dozvedel úplne náhodou z denníka Šport.“
Tým, že ste nikdy predtým nereprezentovali, odchádzali ste do NHL ako rodinné striebro európskeho hokeja. Vyhliadol si vás vtedajší skaut Washingtonu Jack Button.
„Tomu pánovi vďačím zato, že ma našli. Bol to šéf skautingu Capitals. Cestovali sme na ligový zápas do Vítkovíc. V predvečer zápasu som si kúpil Večerník, kde bolo napísané, že Button si príde pozrieť obrancu Richarda Šmehlíka. Vycítil som, že by to mohla byť šanca pre mňa ukázať sa. Duel mi vyšiel, dal som dva góly. Jeden taký, že brankár Jaro Dragan chytil puk, vykopol ho, ja som ho na červenej spracoval, ušiel som a zavesil. Po zápase sme sa ešte nestretli, ale v nasledujúcom kole, doma proti Litvínovu, sa prišiel Button na mňa do Košíc pozrieť. Pričom už predtým mal odletieť do USA. Tak ďaleko na východe snáď nikdy predtým žiadny vyhľadávač talentov nebol. Znova som mal dobrý zápas, dal som gól. Po ňom si ma dal zavolať do kancelárie pána Matisa (vtedajšieho manažéra). Jeho prvé slová prostredníctvom tlmočníka boli, že sa mu páči, aké dávam góly, a či som niekedy uvažoval nad možnosťou hrať v NHL. V čase komunizmu to bola citlivá otázka. Prezieravo som odpovedal, že poznám túto prestížnu ligu a že ak to vie s pánom Matisom zariadiť, vyskúšal by som to. Tým to skončilo a asi o pol roka neskôr som bol draftovaný. Medzitým však došlo ku zmene režimu a dvere do sveta sa otvorili všetkým hráčom Československa.“
Váš prvý agent pre NHL?
„Po drafte mi volal Pán Crha. Vraví, že je veľká šanca dostať ma do Washingtonu, a rád by sa stal mojím agentom. Vravím si, prečo nie, o NHL som sa nemal s kým poradiť. Ústne sme sa dohodli. V lete roku 1990 mi prišla letenku do Prahy s  odôvodnením, že pôjde o vyjednávanie kontraktu. V metropole Čiech sme sa stretli ja, Crha a Button. Na večeri oni dvaja dojednávali po anglicky zmluvu a snažili sa nájsť zhodu. Bolo to trošku groteskné, Crhovi počty stále nevychádzali. Rozišli sme sa s tým, že ráno letím naspäť. Vôbec som ale nebol sklamaný, v Košiciach som sa cítil spokojný, a mal som tam všetko, čo som potreboval. Ale ráno mi Crha zavolal, že kontrakt riešili celú noc, a je dohodnutý. Podpísal som, v podstate som ani nevedel čo. Číslam som vôbec nerozumel, nemal som ich s čím porovnať. Bol tam nejaký podpisový bonus. Asi o mesiac ma pozvali do kempu Washingtonu. Pomerne skoro, už v auguste sme s českým obrancom Jiřím Vykoukalom leteli do USA. Sedel som v lietadle a v denníku Štart si čítam, že silový útočník Rick Tocchet sa chystá v sezóne niekomu odtrhnúť hlavu. Pýtal som sa sám seba, kam to idem? Chlapi si tú idú trhať hlavy? Nevedel som vôbec, do čoho idem, ale hokejovo som si veril.  A nakoniec v prípade, že nepochodím som vedel, že sa môžem vrátiť späť. Z čias komunizmu som bol naučený, že zmluva nemala veľkú hodnotu, dala sa hocikedy prerušiť. Neskôr som zistil, že Crha bol skautom Washingtonu a mojím agentom bol nezákonne. Ešte v tom roku som podpísal zmluvu s novým agentom Richom Winterom, spolu s ním sme niekoľko bodov v mojej zmluve prepracovali.
Takže o výške zmluvy ste vôbec nelicitovali? I keď prilepšenie voči Košiciam muselo byť obrovské.
„Vôbec. Samozrejme prilepšenie bolo obrovské. Vôbec mi ale nešlo o peniaze. Dôležité bolo, že som sa tam dostal a dal možnosti šancu. Prišiel prvý kemp.Ťažký. Bolo tam 60 – 70 hráčov, ktorým išlo o miesto v tíme. Prišiel tam chlap z východnej Európy, ktorý korčuľoval o niečo rýchlejšie ako oni a mal potenciál. Mal som pocit, že korčuľujem s terčom na hrudi, každý ma chcel zastaviť. Hral som všetkých deväť prípravných zápasov, čo je nezvyčajné. Obvykle hráča nasadia tak do štyroch, piatich. Testovali ma. Hoci som mal dvojcestný kontrakt, mňa farma nezaujímala. Obstál som a zrazu hráči, ktorí sa ma snažili zastrašiť sa začali o mňa starať. Dám príklad. Hral so mnou v tíme obranca Neil Sheehy (súčasný úspešný agent, pozn. red.),  ktorý bol tzv. enforcer (zlý muž, bitkár). Mal som starý typ prilby Jofa podobnú s akou som hrával v Košiciach. Vraví: „S týmto nemôžeš hrať“, a dal mi novú značky CCM. Pýtam sa prečo?: „Prídem do rohu a hneď vidím, že si Európan. Ja ťa v tom priestore zničím. Musíš vyzerať ako všetci ostatní!“ Mal obavy, aby ma nemusel ochraňovať každé druhé striedanie. O rok ho vymenili do Calgary. Pred vzájomným súbojom mal Neil na rozcvičke starú Jofu. Prekvapený sa pýtam, prečo ju má. Odpovedá: „Chcem vyzerať ako Európan!.“(smiech) Naozaj záver jeho kariéry dohrával v Jofe. Jednoducho po tom, čo som sa dostal to mužstva, sa moja pozícia zmenila a snažili sa mne a mojej rodine pomôcť. Po mesiaci som sa už cítil ako doma. Postarali sa o nás, dali nám učiteľa angličtiny a chlapík nám ukázal ako sa žije v USA.“
V skrátenej sezóne NHL 1994/1995 ste vyhrali Kráľa strelcov s 34 gólmi. Spolu s ďalšími tromi nasledujúcimi sezónami ste mali vynikajúcu bilanciu v základnej časti: 267 zápasov – 178 gólov. Boli to najlepšie roky vašej hokejovej kariéry, ktoré vyvrcholili účasťou Washingtonu vo finále Stanleyho pohára proti Detroitu v roku 1998?
„Keď sa spätne pozriem na svoje štatistiky, tak áno boli a vysvetlím prečo. Skrátená sezóna mi veľmi pomohla v tom, že som mal dosť času nájsť sa hokejovo. Pýtal som sa sám seba pri sledovaní mojich štatistík, čím chcem ako hráč byť. Strelcom alebo nahrávačom? Bol som hokejista NHL, ale nemal som vlastnú identitu. Dal som si cieľ 20 gólov, čo je pri kompletnej sezóne 40 presných zásahov, a to už sú veľmi slušné čísla. Bol som tak mentálne pripravený na sezónu, že by ma nezastavilo nič, iba zranenie. Číslo 20 som si napísal na lístočky a tie som mal všade. V aute, na chladničke, na budíku. To číslo mi nepripomínalo len góly, ale aj to, že sa musím o seba starať, správna životospráva, ak je treba trénovať naviac. Všetko podriadiť tomu, aby som bol na zápas pripravený. Tomu číslu okrem mňa rozumela iba moja manželka, ktorá si možno myslela že som sa zbláznil. Bol  to môj cieľ a čerpal som z toho sebadôveru. Sezóna začala a čísla postupne ubúdali, zrazu som bol na nule, ale to ma neuspokojilo. Bol som naštartovaný, neprestával som pracovať a nakoniec z hráča, ktorý nevedel, kto je, sa stal najlepší strelec základnej časti. Vtedy som sám seba presvedčil, že možné je všetko a neexistujú hranice, obmedzenia. Dodalo mi to sebadôveru do ďalších sezón.“
Pred týždňom oznámili mená štyroch nových členov siene slávy NHL. Sú medzi nimi dvaja obrancovia: Nicklas Lidström a Chris Pronger. Pred nimi sa okrem iných medzi „hokejovo nesmrteľných“ dostali iný beci Scott Stevens či Scott Niedermayer. Proti ktorému obrancovi sa vám počas sedemnásťročnej kariéry NHL hralo najťažšie?
„Moje mužstvo Washington bolo kvalitné, ale stavané viac do defenzívy ako do útoku. Chýbalo nám viac pušného prachu. Kedykoľvek som nastúpil proti New Jersey Devils, proti mne v každom striedaní vykorčuľoval Scott Stevens či Scott Niedermayer. Vždy, keď som hral proti Bostonu, na ľade bol Bourque, proti Philadelphii zákonite Pronger. Zriedkavo sa stalo, že sme mohli využiť výhodu „striedania“, ktoré má domáce mužstvo, a hrať na slabších bekov súpera. Ak aj, rýchlo sa to znova prestriedalo. Najťažšie sa mi hralo proti Rayovi Bourqueovi. Bol vždy tam, kde mal byť, navyše hral dobre fyzicky. A hneď po ňom Scott Stevens. Ten mal ale jeden nedostatok. Stalo sa, že po náraze vybuchol a začal ma naháňať po celom ihrisku. Vedel som to využiť, pretože vtedy opúšťal svoje pozície. Na druhej strane, keď si ma našiel, poriadne som to pocítil.“
Vaša popularita na Slovensku vrcholila v roku 2002 po zlatom góle vo finále MS proti Rusku. Rozhlasový komentátor Matej Hajko po góle kričal a zároveň plakal do mikrofónu: „Stavajte sochu Petrovi Bondrovi.“ Stali ste sa športovcom roka. Nadnesene povedané: Boli ste rád, že máte trvalé bydlisko v USA, a celý ten ošiaľ ste nemuseli zažívať doma?
„Asi áno, no tiež som si užil osláv. Ale vďačím za to celému mužstvu. Ostatní hokejisti tiež zažili obrovský záujem ľudí. Bol to veľmi príjemný pocit eufórie. Bol som hrdý a pyšný na pocit dobre vykonanej práce, rovnako tak na celé mužstvo. Boli sme outsideri a urobili sem dieru do sveta. Dodnes na to rád spomínam.“

Pridaj komentár