Slovák v maďarskom Székesfehérvári. Kvalitný tréner, dobrá partia, staručký štadión

V apríli 2013 bojoval s dorasteneckým výberom Slovenska proti Lotyšku o zotrvanie v elitnej skupine majstrovstiev sveta. O štrnásť mesiacov neskôr vyhral s Val-d’Or Foreurs kanadskú juniorskú QMJHL. Timotej Šille (24 rokov) je synombývalého obrancu Tomáša Šilleho, ktorý po pôsobení na Slovensku prijal maďarské občianstvo a jedenásťkrát reprezentoval južných susedov na svetových šampionátoch (raz v elitnej skupine). Odchovanec skalického hokeja nastupoval dva roky v slovenskej extralige, ale výraznejšie sa nepresadil. „Pochopil som, že mi oveľa viac sedí severoamerický štýl hokeja.“ 191 centimetrov vysoký center to potvrdil v minulej sezóne v drese maďarského Székesfehérváru. Keby sa v januári nezranil, atakoval by tridsaťpäťbodovú hranicu v medzinárodnej EBEL.

 

V drese Skalice ste ako sedemnásťročný vyhrali súťaž strelcov v juniorke (v 38 zápasoch 31 gólov) a v desiatich zápasoch vám dali privoňať extralige dospelých. V závere sezóny ste boli nominovaný na MS 18, kde sa Slovensko udržalo medzi elitou až v barážovom dvojzápase s Lotyšmi. Pre vás zlomový rok v hokejovom živote?

„Aj sezóna predtým bola vydarená (v doraste v 26 dueloch 57 bodov). Začiatok spomínaného ročníka bol výborný, hoci na augustový Memoriál Ivana Hlinku som pôvodne nemal ísť. Ale zranil sa jeden kolega, mňa pozvali na turnaj, kde som urobil dojem a vytvoril som si dobrú pozíciu na MS. V priebehu roka sa mi darilo, no svetový šampionát nevyšiel mne, a ani mužstvu. Akoby som zrazu zabudol hrať hokej. Tímový výkon bol veľmi zlý, aj keď v zostave nechýbal Róbert Lantoši, Peter Cehlárik či Erik Černák. Mali sme na viac ako len bojovať o zotrvanie v najvyššej skupine.“

Zakrátko vás draftovali do kanadskej juniorskej Quebec Major Junior Hockey League, kde ste spolu s prípravnými stretnutiami odohrali okolo sto duelov. Veľká zmena?

„Bolo toho dosť, ale mne sa to páčilo. Najviac sa zlepšíte v zápasoch a zároveň, čím viac ich hráte, tým máte viac zábavy. To mi nerobilo problémy. Oveľa ťažšie som si zvykal na prechod zo Slovenska do Kanady. Chcel som aj naďalej pokračovať v zámorí, no nepodarilo sa mi uskutočniť prestup do konkurenčnej Ontario Hockey League. Preto som sa vrátil do Európy.“

Štadión Val-d’Or Foreurs bol dokončený v roku 2008 a zmestí sa do neho 3700 priaznivcov. Aké ste mali podmienky na tréning?

„Pomerne dobré. Aj keď protihráči, s ktorými som sa rozprával, si štadión nepochvaľovali. Prirovnal by som ho k aréne v Poprade.“

Val-d’Or je frankofónne mesto, v ktorom sa hovorí len po francúzsky. Učili ste sa popri angličtine aj tento jazyk?

„So spoluhráčmi, ktorí vedeli len po anglicky, sme chodili na lekcie. Francúzština je však dosť ťažký jazyk a za tých deväť mesiacov som toho veľa nepochytil.“

Lídrom produktivity klubu bol Anthony Mantha, ktorý žiaril v drese Kanady na nedávnych MS na Slovensku.

„Rýchly hráč, ktorý sa vedel presadiť, a čo je najdôležitejšie, mal prehľad, resp. vysokú hernú inteligenciu, ktorá delí priemerných hráčov od špičkových. A dobrý chalan.“

Po roku v zámorí ste prestúpili do akadémie Red Bull Salzburg. Juniorský tím tejto organizácie nastupoval práve v tom čase v ruskej juniorskej lige MHL.

„Red Bull je Red Bull, je to iný svet. Majú neobmedzené finančné možnosti a zázemím patria k najlepším v Európe. Po tejto stránke fantázia. Čo sa týka hernej časti. Ruská liga je úplne iná ako kanadská, a musím povedať, že oveľa viac mi vyhovoval severoamerický štýl hokeja. Sezóna to bola zábavná, mali sme dobrú československú partiu a pomerne kvalitný tím.“

Dlhé prelety medzi mestami vám nerobili problém?

„Nie je jednoduché letieť do desaťtisíc kilometrov vzdialeného Chabarovska a ešte v ten istý deň hrať zápas. Išlo však o jedno až dvojtýždňové šnúry na ihriskách súperov, podobné aké sú v KHL či NHL. Je to spestrenie hokejového života a dá sa to zvládnuť.“

Dva roky ste brázdili arény v slovenskej extralige. Rok a pol v Nitre a tri mesiace v Nových Zámkoch. V 93 zápasoch ste strelili trinásť gólov a na devätnásť ste prihrali. Produktivita mala byť z vašej strany vyššia. Súhlasíte?

„Určite áno, bodov som mal získať viac. Po týchto angažmánoch som definitívne pochopil, že mi oveľa viac vyhovuje zámorský spôsob hry. Asi aj preto som nenazbieral viac bodov. Prvá sezóna bola výborná, druhá už bola iná. Ani krátke pôsobenie v Nových Zámkoch nehodnotím negatívne. Som vďačný, že som mohol vidieť aj tento klub.“

Štýl hry v EBEL, resp. Székesfehérvári vám vyhovuje viac? V minulom ročníku ste zvládli dve tretiny sezóny a získali ste takmer toľko bodov ako za dva roky na Slovensku.

„Áno. V každom tíme je približne desať cudzincov a z tohto počtu je asi deväť Američanov a takmer všade sú zámorskí tréneri. Priamočiari hokej mi je blízky.“

Alba Volán Székesfehérvár nemal úspešný vstup do uplynulej sezóny, ale postupom času sa začal šplhať po tabuľke a po základnej časti skončil štvrtý. Vo štvrťfinále ste vypadli s gigantom Red Bull Salzburg 4:2 na zápasy. Mali ste proti šesťnásobnému šampiónovi EBEL šancu?

„V januári som si zranil rameno a odvtedy som nehral. Chodil som sa pozerať na zápasy a napríklad posledný zápas hlavnej časti proti Salzburgu sme potrebovali vyhrať, ak sme chceli hrať v nadstavbovej časti medzi prvou šestkou. A to sa aj podarilo. Aj vo štvrťfinále sme mali šancu, potrápili sme ich. Na začiatku ročníka by som nebol povedal, že s mančaftom, ktorý má taký nabitý káder a taký vysoký rozpočet môžeme hrať vyrovnané súboje. V play off sme sa mohli dostať ďalej, ale napravíme to tento rok.“

Alba Volán vedie fínsky stratég Hannu Järvenpää, ktorý má v pracovnom životopise zapísaných desať rokov na striedačkách EBEL tímov. Tri roky pôsobil v Ľubľane, tri a pol roka pracoval vo Villachu a teraz ide to tretej sezóny na lavičke Székesfehérváru. Aký tréner je tento bývalý hráč NHL?

„Zatiaľ najlepší, akého som mal. Uvoľnený, zažartuje, z hry nerobí vedu. Pohoda v kabíne prospieva tímu. Hráme jednoduchý štýl hokeja a na tréningu samozrejme pracujeme na herných systémoch. Pri práci sa dosť angažuje aj jeho fínsky asistent Antti Karhula, ktorý hokeju tiež rozumie. Veci majú dobre premyslené a to sa mi páči.“

Székesfehérvár hrá na štadión Ocskay Gábora, ktorý má kapacitu 3500 sedadiel, a podľa oficiálnych údajov bol postavený v roku 1991, ale podľa fotiek vyzerá staršie.
„(Ľahký smiech). Je asi jeden z najstarších v Európe. Kvalita neveľká, a keďže je to taká „plechová búda“, do začiatku septembra v nej ani nemôže byť ľad. Pre nás je to však výhoda, lebo v lige má každý klub lepší štadión, a nikomu sa tu nehrá dobre. Je to atypický štadión, ale mne sa páči, zvykol som si. Skvelí sú aj naši fanúšikmi, ktorí takmer vždy zaplnia tribúny do posledného miesta. Na hlavnom štadióne bude ľad k dispozícii až od 3. septembra. Dva dni pred začiatkom Memoriálu Ocskay Gábora v ňom začneme korčuľovať, no aj tak je to strašné. Vonku je tridsať stupňov, vnútri dvadsať a je to ako na kúpalisku. Našťastie, hneď vedľa hlavnej arény je tréningová plocha.“

Moderná?

„Zvonka vyzerá ako stan. Postavili ju pred dvoma rokmi a slúži spoľahlivo. Je to malá tréningová hala, ale stačí a dôležité je, že vnútri je stále zima. Je dobré mať dve ľadové plochy hneď vedľa seba, a keď je obsadený hlavný zimák, môžeme využiť vedľajší.“

V zostave Alba Volánu sú hráči zo šiestich národností. Domáci Maďari, Kanaďania, dvaja Fíni, Američan, Slovinec a vy. Vychádzate spolu?

„Domáci hráči sú navyknutí, že mančaft je každý rok zložený z niekoľkých národností. Každý sa baví s každým, nerozlišuje sa podľa miesta narodenia. Partia vyzerá tento rok dobre, som zvedavý, ako budeme fungovať v sezóne.“

Alba Volán hral za dvanásť rokov účinkovania v EBEL päťkrát štvrťfinále. Naznačili ste, že by ste v blížiacom ročníku chceli ísť ešte ďalej.

„Klub sa dostal do štvrťfinále po štyroch rokoch a už to je veľký úspech. V meste bol ošiaľ a neviem, čo by sa dialo, keby sa hralo semifinále. Tento rok vedenie poskladalo silný tím a aj pre účasť v minuloročnom štvrťfinále sa navýšil rozpočet. Káder je silnejší, ale všetko ukážu až ligové zápasy a uvidíme, kde sa budeme nachádzať v marci.“

Ako sa žije v stotisícovom Székesfehérvári?

„Parádne. Je to také malé veľké mesto, dá sa tu robiť úplne všetko a Budapešť je hneď za rohom. Čo potrebujem k životu, to tu mám.“

Váš klub má najnáročnejšie cestovanie v rámci medzinárodnej EBEL. Zo Székesfehérváru do Dornbirnu či Bolzana je to približne 800 kilometrov. Ako zvládate náročné presuny autobusom?

„Keď ideme do dvoch spomínaných miest, tak vyrazíme deň vopred. Odohráme zápas a presunieme sa do druhého mesta, kde máme zväčša deň voľna. Nasleduje druhý súboj a ideme domov. Toto mi vcelku vyhovuje, pretože sa vôbec nemusím starať o stravu a máme aj tímový teambuilding. Horšie je hrať v Klagenfurte alebo Villachu. Tam nespíme a po šiestich hodinách v autobuse nohy nie sú čerstvé. Sem-tam sme aj vyhrali a asi to manažment nechce z poverčivosti meniť.“

Keď vynecháme slovenskú extraligu, v ktorej pôsobí Budapešť a Miškolc, tak Székesfehérvár je jediný maďarský klub, ktorý hrá v kvalitnej európskej lige. Ako vnímajú tento klub mladí maďarskí hokejisti? Je ich cieľom dostať sa do tejto organizácie?

„Jednoznačne. Dá sa tu slušne zarobiť, je možnosť ukázať sa v hokejovom svete a v budúcnosti si zahrať kvalitný hokej. Veľa domácich hokejistov by tu chcelo hrať, ale len niekoľkým sa to podarí. Pretože, ako som spomínal, vždy angažujú čo najviac legionárov. Tak to jednoducho je.“

Na Slovensku už dlhšie kolujú reči, že maďarská vláda veľmi veľa investuje do rozvoja hokeja. Ale výsledky (zatiaľ) neprichádzajú.

„Je to dlhodobý proces. Trvá dlhší čas, než sa ukážu prvé výsledky, nie je to otázka dvoch-troch rokov. Za poslednú dekádu urobili veľký pokrok. Nepatria do svetovej elity, ale mládežnícke kategórie sa zlepšili, a sú oveľa viac konkurencieschopné, ako keď som ja proti nim hrával v mládežníckych reprezentáciách.“

Pridaj komentár