„Prvé dva mesiace v zámorí som si líhal do postele úplne vyčerpaný.“

Štyria odchovanci Dubnice sa presadili v Národnej hokejovej lige. Najprv Pavol Demitra, po ňom na jeden duel okúsil elitnú súťaž Ivan Baranka. Nasledoval Mário Bližňák (30) a Tomáš Tatar ako jediný hrá v zámorí dodnes. Vysoký center nastúpil za Vancouver v siedmich stretnutiach. Po presune do Európy nosil jeden rok dres Sparty Praha, následne dva a pol roka znak Slovana Bratislava v KHL. V súčasnosti pôsobí v tíme českého vicemajstra z Liberca. Štartoval na štyroch MS, a v roku 2012 sa radoval s výberom najlepších Slovákov zo striebornej medaily.

Dubnica hrala v ročníku 2004/2005 poslednýkrát v extralige. Vy ste práve v tejto sezóne debutovali v najvyššej súťaži, a takisto ste nastupovali za juniorku i dorast materského klubu. Navyše ste sa prebojovali na MS 18, ktoré sa konali v Českej republike. Ako si spomínate na tento rok, keď ste v sedemnástich odohrali takmer 80 duelov?

„Ako na turbulentný rok. Mojim snom bolo dostať sa na dorastenecký svetový šampionát. Sezónu som začínal v juniorke, kde sme mali solídny mančaft, darilo sa nám a stáli sme na vrchných priečkach tabuľky. Neskôr ma povolali na niekoľko stretnutí áčka a to bola pre mňa česť. Navyše, Národná hokejová liga sa vtedy pre štrajk nehrala, a keď som nastúpil proti Trenčínu alebo Zvolenu, hrali za nich slovenské hviezdy NHL, čo bola pre mňa tiež pocta. Koniec som dohrával za dorast, pretože hrali o záchranu a bolo im treba pomôcť. Toto všetko mi pomohlo k tomu, aby som bol nominovaný na MS 18 a dostal sa na draft.“

Pripravilo vás toto všetko na Western Hockey League, do ktorej ste nasledujúci rok prestúpili? Počas prvej sezóny v tamojšej juniorke ste zvládli ešte viac súbojov ako predtým na Slovensku.

„Čím viac duelov mladý hokejista zvládne tým lepšie. Oveľa náročnejšie však bolo, že sa hrali tri zápasy v priebehu troch dní, do toho náročné cestovanie. Prvé dva mesiace som bol úplne zničený a do postele som si líhal celkom vyčerpaný. Nebol som na takéto zaťaženie navyknutý, ale postupom času som sa adaptoval.“

Za Vancouver Giants ste odohrali tri sezóny. Hneď v prvej ste vyhrali ligu a v druhej ste sa dostali do finále. Platí, že to bol špičkový juniorský mančaft.

„Jednoznačne, je to top organizácia. Servis pre mužstvo sa dal porovnať s profesionálnym hokejom, ktorý som neskôr zažil v Manitobe (AHL) alebo vo Vancouveri (NHL). Prvý rok sme vo WHL triumfovali, a v druhom sme síce prehrali s Medicine Hat vo finále, ale keďže sme hostili Memorial Cup, turnaja sme sa zúčastnili a podarilo sa nám malý Stanley Cup (o trofej bojuje víťaz QMJHL, OHL, WHL a hostiteľský klub) vybojovať.“

Prvé dva roky v Giants boli vašimi spoluhráčmi Cody Franson (bek Chicaga má v NHL odohraných takmer 600 zápasov) a Milan Lučič (útočník Edmontonu má vyše 850 súbojov). Boli to talentovaní hokejisti už v mladom veku?

„Určite. Franson je môj ročník a do NHL sme boli draftovní v tom istom roku. Už ako mladík bol hráčsky vyzretý s dobrou rozohrávkou i strelou. Lučič v juniorke ešte len začínal a mal veľký potenciál. Bol to veľmi tvrdý chlapík a druhý rok potvrdil to, čo si na ňom v NHL cenia. Nehrá len dôrazne do tela, ale vie streliť gól. Dosiahol vyše 30 presných zásahov a stal sa najužitočnejším hráčom Memorial Cupu.“

V treťom roku prišiel do Giants ešte len pätnásťročný Evander Kane, ktorý už má za sebou v Atlante, Winnipegu a Buffale niekoľko excesov. Bol už vtedy taký.

„Nie, pôsobil prirodzene. Prišiel ako úplne mladý a nemal žiadne maniere. Bolo vidno, že má šikovné ruky a môže byť z neho kvalitný hráč, čo sa potvrdilo.“

Po troch rokoch v juniorke ste také isté časové obdobie strávili prevažne v rezervnom tíme Vancouveru Canucks v Manitobe Moose a hneď v prvom roku ste sa dostali do finále American Hockey League.

„A bolo to o niečom úplne inom. Nebýval som v rodine ako predtým, musel som sa postarať sám o seba, vybaviť si ubytovanie, požičať auto, atď. Už to nebola len zábava ako medzi mladíkmi, ale o niečo išlo a to sa mi páčilo. Mali sme kvalitné mužstvo a dotiahli sme to ďaleko. Moje prvé štyri roky v zámorí som hral pravidelne takmer až do leta a zvládol som poriadnu porciu zápasov.“

Raritou je, že vás do NHL draftoval Vancouver Canucks a klub z toho istého mesta aj do juniorského tímu Vancouver Giants. Pomohlo vám to?

„Určite. Ľudia z organizácie mohli vidieť každý môj domáci zápas, pričom iných chalanov skauti vidia len raz za čas. Samozrejme, nielen toto mi pomohlo. Určite zavážil fakt, že sme prvé dve sezóny hrali o špicu WHL.“

Koučom Canucks bol po celý čas vášho pôsobenia v klube Alain Vigneault. Súčasný tréner New Yorku Rangers.

„Vo Vancouveri ho mali radi. Bol to kvalitný kouč, ale mladíkom nedával toľko šancí, koľko dáva organizácia posledné dva či tri roky už pri inom trénerovi. Mal svoj okruh hráčov, ktorým veril, a bola škoda, že talentom nedal viac možností ukázať sa. Spomeniem Michaela Grabnera, ktorý nedostal poriadnu príležitosť, odišiel do New Yorku Islanders, a tam sa naplno presadil.“

Canucks hrali od roku 2008 do 2013 vždy play off a v roku 2011 sa prebojovali dokonca do finále Stanleyho pohára. V útoku bola silná zostava hráčov ako Alexandre Burrows, bratia Sedinovci, Ryan Kesler či Pavol Demitra. Bolo spojenie týchto dvoch faktorov dôvodom, že ste nedostali viac šancí ako v siedmich dueloch?

„Káder bol veľmi kvalitný s mnohými hráčmi s jednocestnými zmluvami. Keďže ja som bol draftovaný až v siedmom kole, viac šancí logicky dostali hokejisti vybraní v prvom alebo druhom kole. Aj keď ma povolali hore, odohral som v štvrtej pätorke len zopár minút. Prílišnú dôveru som nepožíval. Po troch rokoch som potreboval zmenu a odišiel som do Európy.“

Nerozmýšľali ste nad výmenou do iného mančaftu v rámci NHL?

„Pred posledným ročníkom v Manitobe, ale nič zaujímavého sa nenaskytlo, preto som sa po konci sezóny rozhodol pre návrat. Kto vie, ako by to bolo, keby som zostal v Severnej Amerike dlhšie. No neľutujem, taký je život.“

Boli ste štyrikrát na MS a na svetovom šampionáte vo Fínsku 2012 ste získali strieborné medaily.

Stalo sa to hneď po mojom návrate na starý kontinent. Po výborných výkonoch v Sparte Praha som zažil počas MS v Helsinkách ešte krajšie obdobie s národnými tímom. Zatiaľ jednoznačne najlepšia spomienka s reprezentáciou.“

 

Pridaj komentár