Pred piatimi rokmi chcel z Nemecka definitívne odísť. Dnes je posilou ľadových tigrov z Norimbergu

Tesne pred dovŕšením dospelosti prestúpil Andrej Bíreš (26 r.) z Banskej Bystrice do bavorského Landshutu. Stredný útočník neskôr prešiel dvoma druholigovými a jedným treťoligovým tímom, než sa prebojoval na samý vrchol. „V uplynulej sezóne nás sledovali viac ako inokedy. S Bad Nauhaimom sme hrali duel pod holým nebom proti Frankfurtu a televízia ho vysielala v priamom prenose. Je neuveriteľné, že také malé mesto dokázalo zorganizovať podujatie, na ktoré prišlo viac ako pätnásťtisíc fanúšikov. Šikovný pravák sa stal najproduktívnejším hráčom klubu, a preto dostal niekoľko ponúk z najvyššej súťaže. „Najprv sme jednali s piatimi celkami DEL. Vo finále boli na stole ponuky tri. Rozhodovanie nebolo zložité. Norimberg je pre mňa srdcová záležitosť,“ hovorí strelec dvadsiatich deviatich gólov v predčasne skončenom ročníku.

 

V ročníku 2009/10 ste sa stali tretím najproduktívnejším hráčom extraligy dorastu. V zostave „baranov“ bol váš vrstovník Mário Lunter, o jeden rok starší Patrik Lamper a o dva roky staršia dvojica Tomáš Zigo s Tomášom Matoušekom. Tomu sa vraví vydarené generácia, nie?

„Naozaj silný ročník. Všetci spomínaní hráči sa postupne presadili v áčku, kde im doprial dostatočne veľa priestoru kouč Vladimír Országh. Postupne ich zaraďoval do profesionálneho hokeja a kvalita samotných hráčov zrejme súvisela s efektívnym tréningovým procesom v organizácii.“

O sezónu neskôr ste sa dostali do nominácie na majstrovstvá sveta do osemnásť rokov. Slovensko však vypadlo z najvyššej kategórie. Ako si spomínate na toto podujatie?

„Mali sme dobrý tím, no nehrali sme tak, ako by sme mohli. V skupine sme prehrali so Spojenými štátmi, s Ruskom a Švajčiarskom a zvíťazili jedine nad Nemeckom. Spadli sme do baráže, kde sme rozhodujúci duel s Českom prehrali 3:4. Chybné rozhodnutie kouča v tomto stretnutí nás stálo vypadnutie z elitnej skupiny.

Vaše ďalšie kroky smerovali do nemeckého tímu Landshut Cannibals. Mal prsty v odchode váš otec a krstný otec, ktorí hrávali v druhej najľudnatejšej krajine Európy?

„Áno, môj krstný otec (Otto Sýkora) dávnejšie pôsobil ak manažér v Norimbergu a pomohol pri prestupe. Manažment Cannibals ma videl na MS 18 a povedali, že som pre nich zaujímavý hráč. Najprv som mal pôsobiť v juniorke a čakať, pokým si nevybavím nemecké občianstvo. No celé to zlyhalo na nejakých dokumentoch. Zaradil ma však do prípravy s prvým tímom, a keďže s klubom podpísali len štyria cudzinci, nechali ma ukázať sa v ostrých zápasoch. V nich videli, že mám určitú kvalitu a nie som do počtu.“

Ako osemnásťročný ste hrali takmer pravidelne druhú najvyššiu nemeckú súťaž a vo vôbec nie za slabý tím. Cannibals vo vašej premiérovej sezóne v cudzine opanovali celú súťaž.

„Športový manažér Bernd Truntschka mal šťastnú ruku pri skladaní kádra. Mužstvu velili dvaja rodení Česi s dvojitým občianstvom. Kouč Jiří Ehrenberger a kapitán Kamil Ťoupal. Zostavu tvorili vynikajúci domáci hráči a legionári na čele Františkom Mrázekom, Jaroslavom Kracíkom či Kevinom Kapstadom. Pred sezónou nám tipovali dvanáste miesto. Nakoniec sme počas celého roka dominovali a vyhrali titul.“

V začiatkoch vám určite veľmi pomohlo, že mančaft viedol Jiří Ehrenberger?

„Veľmi. V Landshute bola celkovo veľmi silná česká stopa. Piati mali český pas, alebo boli už naturalizovaní Nemci. Juniorku trénoval Eduard Uvíra, ktorý dávnejšie pôsobil v Slovane Bratislava. Všetci mi pomohli a dávali mi rady. Keďže som nemecky nevedel a anglicky len trochu, veľmi mi uľahčilo situáciu, že som mohol komunikovať v rodnom jazyku. S Mrázekom a s Kracíkom som nastupoval v útoku. Boli akoby moji starší bratia a dávali mi rady do hokejového i osobného života.“

Po vydarenej sezóne ste sa vrátili na Slovensko. Konkrétne do projektu reprezentačnej dvadsiatky. Prečo?

„V Cannibals som nepokračoval, lebo mi stále chýbalo nemecké občianstvo. Ako legionár som ešte nemal kvalitu byť ozajstným lídrom. Vtedy sa so mnou spojil kouč slovenskej dvadsiatky Ernest Bokroš. Najprv som išiel na skúšku do druholigového Crimmitschau. S tým, že ak to nevyjde, pôjdem sa ukázať do projektu. Po dvoch týždňoch mi Bokroš povedal, že majú o mňa záujem.“

Aký bol svetový šampionát do dvadsať rokov v ruskej Ufe 2013?

„V tom čase sa Národná hokejová liga pre štrajk nehrala a turnaj mal vynikajúcu úroveň. V skupine sme nastúpili proti Spojeným štátom, Kanade a Rusku. Keďže do play off postupovali len traja najlepší, naše šance ísť do štvrťfinále boli minimálne. V skupine sme zdolali Nemcov a v baráži Lotyšsko. Mali sme dobrý mančaft na čele Daňom, Čerešňákom a Réwayom.“

Nasledujúceho dva a pol roka ste strávili v druholigovom Heilbronne? V prvom roku ste nehrávali, v druhom takmer pravidelne áno a v treťom zase skôr vôbec.

„V prvej sezóne sme mali kvalitný káder s piatimi cudzincami, no hrali sme na spodku tabuľky. Manažment kúpil ďalších dvoch legionárov a zrazu nás bolo sedem. Hrať však mohli len štyria, preto som nedostával príležitosť. V ďalšom ročníku prišiel kanadský kouč Kenneth Latta, pri ktorom som nastupoval. Mali sme jeden z najdrahších kádrov v lige, no nedarilo sa nám, preto šéfa striedačky odvolali. Mančaft prevzal lotyšský kouč Igor Pavlovs, ktorý mal konflikt s jedným českým hráčom a od tej chvíle nechcel v mužstve žiadnych Čechov a Slovákov. Ja som však mal kontrakt aj na ďalšiu sezónu, ktorý som nechcel zrušiť. Preto som celý čas presedel na tribúne.“

Aký je klub Heilbronner Falken? Mužstvo má arénu pre štyritisíc ľudí, ktorá stála osem miliónov eur a dokončená bola v roku 2002.

„Je to veľmi bohaté mesto so silnými sponzormi hokeja, ako Kaufland, Lidl či Bosch. Na jeden meter štvorcový tam žije najviac milionárov v Nemecku. Aréna plní svoj účel, no nie je veľmi pekná, je príliš tmavá. Pre klub je charakteristické, že mu chýba víťazná hokejová mentalita. Chcú mať výrazné individuality a najdrahších hráčov. To však nevytvára silný tím a predstavuje to pre nich veľký problém.“

V jednom ročníku hral za „jastrabov“ aj Robert Hock, ktorý v najvyššej DEL strelil úctyhodných 249 gólov.

„Môj druhý otec. Dával mi veľa rád do hokejového života. Je to veľká osobnosť nemeckého hokeja.“

Po nešťastnom konci v Heilbronne ste sa údajne chceli vrátiť do rodnej vlasti. Do treťoligového Essenu sa vám vôbec nechcelo ísť.

„Zvažoval som, ktorým smerom pôjde moja kariéra a v hre bol aj návrat do slovenskej extraligy. V tom čase som spoznal môjho agenta Tibora Kissa. Povedal mi, že ak chcem získať nemecké občianstvo a niekedy nastupovať v DEL, bude dobré, aby som prestúpil do tretej ligy. Najprv som o tom nechcel ani počuť, no nakoniec ma presvedčil. V konečnom dôsledku to bolo správne rozhodnutie. Liga bola rýchla, dravá s množstvom mladých hráčov. Bývali sme takmer všetci na jednej ulici a zažili veľa zábavy.“

Fungoval ESC Wohnbau Moskitos Essen na profesionálnej alebo poloprofesionálnej báze?

„Celý káder bol profesionálny, až na dvoch-troch mladíkov, ktorí študovali na vysokých školách. Hráči dostali byty, autá, hokejky na mieru. Hokejisti z tretej-štvrtej formácie zarábali osemsto eur, tí najlepší dva a pol tisíca eura mesačne v čistom. Všetko prebiehalo na prvotriednej úrovni.“

Posledné dve sezóny ste strávili v ďalšom druholigovom tíme Bad Nauheim. Organizácia má približne toľko peňazí ako Heilbronn, ale výsledky o niečo lepšie.

„Je to kúpeľné mesto, v ktorom žije veľa starších ľudí. Nie je ani zďaleka také bohaté ako Heilbronn, no rozpočty klubov sú približne rovnaké. Mimoriadne odlišné však je vnímanie hokeja. U „jastrabov“ vždy vsádzali na individuality, ktoré budú v čele bodovania a títo borci ťahali celé komando. Bad Nauheim je rodinný klub, ktorí podporuje veľa menších sponzorov. Všetci zainteresovaní robia svoju prácu z lásky k hokeju. Predtým som nikdy niečo podobné nezažil a tento angažmán mi pomohol dostať sa do DEL.“

Ale oddiel má veľký problém so štadiónom, ktorý bol postavený v roku 1946.

„Práve teraz mesto stavia plaváreň a kúpalisko. Hokejový klub má prisľúb od radnice, že do štyroch rokov postavia aj nový zimný štadión. Áno, teraz majú problém, lebo stánok je otvorený sčasti a je veľmi starý. Z toho dôvodu chodí na duely menej divákov, ako by mohlo, pretože inak mesto žije týmto dynamickým športom.“

Ako ste vychádzali s koučom Christofom Kreutzerom, ktorý predtým tri roky viedol Düsseldorf EG v DEL?

„Chvíľu mi trvalo, než som pochopil jeho požiadavky, a jemu chvíľu trvalo, než pochopil moju hru. Mali sme profesionálny vzťah. Neboli sme kamaráti ani sme si nerobili prieky. Do práce priniesol niekoľko prvkov, ktoré predtým využíval v Düsseldorfe. Ukázal mi, čoho sa mám vyvarovať, čo robiť inak. To mi pomohlo. Dobrý človek.“

Vašim spoluhráčom bol dve sezóny Zach Hamill, ktorý nastupoval v NHL, KHL, NLA či Liige.

„Boli sme najlepší kamaráti a s kvalitnejším hokejistom som dodnes nehral. Mal vynikajúce myslenie, jeho jediným nedostatkom bolo horšie korčuľovanie. Veľký profesionál a špičkový borec”.

Koľko zarábali top hráči v troch druholigových tímoch, kde ste pôsobili?

„V Landshute zarábali tí najlepší štyri a pol tisíca eura mesačne. V Heilbronne chodilo na účet špičkových borcov šesť a pol tisíca eura. V Bad Nauheime to bolo podobné ako v Landshute. Top borcom klub posielal štyri a pol až päť tisíc eur. Všade ide o cifry v čistom po zdanení. Organizácie navyše zverencom platia bývanie a auto.“

 

Pridaj komentár