„Po odrastení mojej generácie, nastala v Topoľčanoch veľká medzera, ktorá sa veľmi ťažko nahrádza.“

Posledným odchovancom Topoľčian, ktorý sa presadil v NHL je Milan Kytnár (28). Pred ním sa to podarilo trojici majstrov sveta: Miroslavi Šatanovi, Radoslavi Heclovi a Ľubomírovi Višňovskému Stredný útočník odohral za Edmonton jeden zápas a zakrátko nasmeroval svoje kroky do Európy. Súčasný kapitán Zvolena chce s tretím tímom tabuľky získať po dvoch strieborných úspechoch s Banskou Bystricou svoj prvý titul v kariére.

Po dvoch dorasteneckých rokoch v rodných Topoľčanoch ste prešli v ročníku 2005/06 na tri štvrtiny sezóny do Trnavy. Prečo?

„Hlavný dôvod bol, že u nás sa nehrala dorastenecká ani juniorská extraliga. Kluby sa medzi sebou dohodli, a vtedy sme traja či štyria prešli do Trnavy. Pomáhali sme jej, aby hrala na čo najvyšších priečkach. S tým, že neskôr na oplátku prídu niektorí hráči odtiaľ do Topoľčian a pomôžu vybojovať najvyššiu súťaž. Čo sa týka školy, tam to bolo zložitejšie. Mal som individuálny plán a chodil do nej, pokiaľ sa dalo. Keď som bol v Trnave, len som si dobral učivo a potom ma skúšali dodatočne.“

O jeden a pol roka neskôr ste prestúpili do juniorskej Western Hockey League, do tímu Kelowna Rockets. Ten patrí medzi špičku súťaže, štyrikrát ju vyhral a pre organizáciu pracovalo minulý rok jedenásť skautov. Ako na klub spomínate?

„Veľmi dobre. Vybrali si ma zo siedmeho miesta v juniorskom drafte. Treba povedať, že mesto leží v nádhernom prostredí. Prišiel som vlastne z hôr do hôr, pretože na Slovensku máme okrem mora všetko, a to mi pomohlo rýchlejšie sa adaptovať. Po hokejovej stránke to bolo niečo úplne nové, čo som dovtedy nikdy nevidel, ale zvykol som si pomerne rýchlo. Ako sa vraví, na dobré sa rýchlo zvyká. Prvá sezóna v Kanade bola pre mňa osobne bodovo slabšia než tie predchádzajúce na Slovensku, no celkovo som bol spokojný.“

V tíme ste mali troch spoluhráčov, ktorý sa presadili do NHL a hrajú v nej dodnes. Aký bol Tyson Barrie, Luke Schenn a Jamie Benn?

„Všetko vynikajúci hokejisti, ktorí už v juniorke dokazovali, že sú niečo extra. Samozrejme, bolo tam veľa iných hráčov, proti ktorým som nastupoval, alebo s ktorými som sa počas sezóny stretol, a ktorí dnes pravidelne nastupujú v NHL. Pre mňa výborná skúsenosť.“

V ďalšom ročníku ste prestúpili do iného mančaftu tej istej ligy. Saskatoon Blades však na rozdiel od Kelowny nikdy nevyhral trofej pre víťaza ligy – Ed Chynoweth Cup. Dokonca, často sa neprebojovali ani do play off.

„Chceli ma už pri drafte v roku 2007, ale ťahali z deviateho miesta, zatiaľ čo Kelowna vyberala o dve miesta skôr. Ihneď po sezóne o mňa prejavili záujem a okamžite po mojom príchode sme vytvorili výbornú dvojicu s Derekom Hulakom. Sadli sme si po hernej stránke a výborne sme kombinovali.“

Dnes hrá klub vo veľkej aréne pre štrnásťtisíc ľudí. Nastupovali ste v nej?

„Nie, pretože oni v tom čase rekonštruovali tento zimný štadión pre potreby juniorského šampionátu, ktorý sa hral v Saskatoone a Regine v roku 2010.“

V bráne bol Braden Holtby. Už niekoľko rokov jasná jednotka Washingtonu Capitals. Aký bol?

„Ťažko sa mne ako útočníkovi hodnotí gólman, ale pamätám si, že sme v ňom mali veľkú istotu a vzadu kvalitného brankára.“

Ročník 2009/10 ste začali v Saskatoone, ale po troch zápasoch vás vymenili do Vancouveru Giants. Aká to bola organizácia v porovnaní s predošlými dvoma a prečo vás vymenili?

„Prirovnanie je veľmi zložité, pretože všetko sú to špičkové kluby. Rozdiel vytvára už len samotné mesto, ktoré silno vplýva na samotný dojem. Trejd nastal po absolvovaní kempu Blades. Vznikol problém, že sme boli štyria dvadsaťroční hráči v kádri. Museli si podržať dvoch bekov a domáceho útočníka, ktorý bol navyše kapitánom. Preto som balil kufre ja.“

Takisto Giants dnes nastupujú v modernej, hoci nie veľkej aréne. Zažili ste ju?

„Ešte nie. My sme hrali na bývalom zimnom štadióne Vancouveru Canucks. V aréne Pacific Coliseum s kapacitou 16 200 sedačiek dokonca počas môjho pôsobenia prebiehala v meste zimná olympiáda. Na „našom“ štadióne sa súťažilo vo všetkých disciplínach okrem hokeja: v krasokorčuľovaní, rýchlokorčuľovaní, atď. My sme počas celého obdobia trvania ZOH boli na dlhej šnúre súbojov na ihriskách súperov. Žiaľ, počas celej olympiády som bol mimo mesta, čo ma trochu mrzí.“

WHL je veľmi náročná na cestovanie. V ktorom zo spomínaných troch mančaftov to bolo v tomto smere najnáročnejšie?

„Vancouver leží na pobreží a rovnako ako Kelowna patrí do provincie Britská Kolumbia. Saskatoon je zhruba v strede Kanady a patrí do provincie Saskatchewan. Keď sme cestovali na dlhú šnúru duelov bolo to ďaleko z obidvoch strán. Dvakrát sa mi stalo, že trmácanie autobusom trvalo 26 hodín. Inokedy sme zase stretnutia postupne odohrávali po ceste.

Prvú sezónu medzi profíkmi ste absolvovali v rezervnom tíme Edmontonu v Oklahome City Barons. Premiérový ročník medzi mužmi vám vyšiel solídne. Strelili ste 13 gólov a na 16 ste prihrali. Koučom tímu bol Todd Nelson, ktorý je dnes úspešný šéf striedačky iného mužstva AHL Grand Rapids Griffns. Aký ste s nim mali vzťah a aký to bol typ trénera?

„Mali sme výborný vzťah. Moja skúsenosť s ním bola taká, že to bol otvorený človek. Dokázal počúvať a takisto aj poradiť. Mal dostatočne veľa skúseností na to, aby mohol hráčom niečo odovzdať.“

Vaším najväčším hokejovým zážitkom iste zostane jediný odohraný duel v Národnej hokejovej lige. Na začiatku roka 2012 ste nastúpili na domácom ľade proti New Yersey Devils. Na rozkorčuľovanie ste prišli až v jeho ôsmej minúte, pretože na zimák ste dorazili s výrazným meškaním, keďže vás narýchlo povolali z ECHL.

„Bol som v tíme Stockton Thunder a cestovali sme na Aljašku. Mali sme medzipristátie v Seattli. Vtedy za mnou prišiel kustód a spýtal sa ma, čo všetko potrebujem, pretože letím na zápas do Edmontonu. Myslel som si, že žartuje. Nakoniec sa ukázalo, že je to pravda. Naplno som si to uvedomil až v momente, keď spoluhráči išli do jedných dverí, a ja som čakal na svoj let do Edmontonu. Tam ma čakalo auto a do kabíny som prišiel vtedy, keď už boli chalani oblečení a išli na rozcvičku. Rýchlo som na seba hodil výstroj a na chvíľu som išiel na rozkorčuľovať, aby som sa aspoň trochu rozhýbal.“

Ako prebehol samotný zápas?

„Možno bolo dobre, že som nemal kedy pocítiť nervozitu. Sústredil som sa, aby som sa čo najrýchlejšie obliekol a podľa možností pripravil na duel. Až po súboji som si uvedomil, že sa mi splnil sen.“

Vo vašom druhom ročníku medzi mužmi ste prešli všetkými tromi tímami spadajúcimi pod Oilers. Aká bola vaša šanca viac sa uplatniť v útoku prvého mužstva? Keďže organizácia vtedy pravidelne ostával pod čiarou do play off.

„Mal som smolu v tom, že na začiatku sezóny som mal vyvrtnutý členok a neskôr sa ukázalo, že aj natrhnuté šľachy. Vynechal som kemp Edmontonu i Oklahomy a na ľad som sa dostal až po šiestich zápasoch základnej časti. Zostava už bola určená a manažment ma poslal rozohrať sa do tretej najvyššej ligy. Počas ročníka som sa už pohyboval len medzi AHL a ECHL, s výnimkou spomínaného súboja v NHL. Ku koncu prestupového obdobia som komunikoval s generálnymi manažérmi prvých dvoch mančaftov a pýtal som sa, aké sú moje šance nato, aby som sezónu dohral v City Barons. Povedali mi, že ak mám možnosť, aby som si radšej našiel nový klub, pretože mi nemôžu garantovať miesto v zostave. Oilers boli na spodku tabuľky, do play off sa nedostali a bolo zrejmé, že budú posielať hráčov o súťaž nižšie. Usúdil som, že bude lepšie odísť a sezónu som dohral vo Fínsku.“

Aké boli dva mesiace HPK Hämeenlinne?

„Výborné. Fínska liga je rýchla, náročná. Bolo to niečo úplne iné ako severoamerický štýl, ktorý som hral päť rokov. Musel som sa prispôsobiť kombinačnému hokeju, čo mi trvalo dve-tri stretnutia. S odstupom času hodnotím prestup ako správny krok.“

Po anabáze v HPK nasledoval rok v Slovane Bratislava, takisto v Karlových Varoch, dva v Banskej Bystrici, sezóna v Nových Zámkoch a v súčasnosti ste vo Zvolene. V priebehu šiestich ročníkov ste boli v piatich tímoch. Nechcete sa niekde usadiť dlhodobejšie, keďže už máte malého syna?

Na Slovensku je situácia taká, že žiadny klub vám nevie garantovať, že bude mať peniaze aj v nasledujúcom ročníku. Preto 99 percent zmlúv v tunajšej lige sa podpisuje na jeden rok. Organizácie nevedia, či budú hrať o vrchné priečky alebo nie, preto nechcú hokejistov zaviazať na dlhšie obdobie. Je to tu krátkodobé, ale snažím sa tým nezaoberať. V pôsobisku, v ktorom som, chcem vždy odviesť najlepšiu hru. Samozrejme, uvedomujem si, že podľa toho, aké výkony podávam, súbežne si pripravujem pozíciu na prípadné rokovania o budúcom kontrakte.“

Ste posledným odchovancom Topoľčian, ktorý sa presadil v NHL. Predtým sa to podarilo hráčom o dosť starším ako ste vy: Miroslavi Šatanovi, Radoslavovi Heclovi a Ľubomírovi Višňovskému. Prečo chýbajú nové talenty v meste?

Po odrastení mojej generácie nastala veľká medzera. Topoľčany sú malé mesto, a vzhľadom nato aké je malé, hrá sa v ňom dosť športov na najvyššej úrovni. Máme výbornú hádzanú, vodné pólo, takisto plavcov, je tam futbalový klub, a k tomu všetkému hokej. Z týchto športov je pre rodiča určite finančne najnáročnejší hokej. Jednoducho, príliv mládeže nebol taký ako v iných športoch. Nechcem nikomu krivdiť, nepoznám situáciu úplne podrobne, ale jednoducho nastalo prázdno, ktoré sa zapĺňa veľmi ťažko.“

 

Pridaj komentár