„Po návrate do Európy sa mi nepodarilo pokračovať vo výkonoch zo zámoria.“

Za dorast Nitry strelil vyše 50 gólov a o rok neskôr medzi juniormi strelecký výkon zopakoval. Magickú hranicu do tretice prekonal vo svojom druhom roku v kanadskom Drummondville. Miroslav Zálešák (37) sa neskôr presadzoval aj v American Hockey League, ale poriadnu šancu v NHL nedostal. Po šiestich rokoch v Severnej Amerike zvolil návrat do Európy a priznáva: „Predošlú výkonnosť sa mi nepodarilo udržať.“ Po konci kariéry sa do najlepšej ligy sveta predsa len dostal. Avšak v inej pozícii. Rok pracuje ako vyhľadávač talentov pre Colorado Avalanche a tvrdí, že konkurencia je rovnaká ako v hokeji. „Ak neukážete výsledky, na vaše miesto čaká ďalších dvadsať ľudí.“
Vyrastali ste v Skalici, ale ako tínedžer ste prestúpil do Nitry. Prečo ste odišli z rodného mesta?
„Dorast Skalice nehral najvyššiu súťaž. Prišla ponuka z Nitry, kde som mohol za dobrých podmienok hrať a študovať.“
Štrnásťročný chlapec sa ocitol v novom meste. Zložité?
Hlavne prvý rok bol ťažký. Chvíľu trvalo než som sa adaptoval. Bol som v puberte a vtedy človek nikdy nevie, čo sa stane, ale zvládol som to dobre. Boli sme v internáte dobrá partia, no komplikáciou bolo, že bol cez víkend zavretý. V sobotu a nedeľu bývali zápasy a vtedy som prespával na zimnom štadióne, kde urobili izby. Našťastie sme takto boli dvaja-traja, nebol som sám.“
Ako sedemnásťročný ste odohrali za Nitru v extralige seniorov tridsať zápasov. Prečo ste sa o rok neskôr rozhodli odísť do kanadskej juniorskej ligy (QMJHL)?
„Po vydarenej sezóne medzi mužmi ma draftovalo San Jose Sharks. Nový ročník som začal v Nitre, ale mančaftu sa nedarilo, boli sme na spodku tabuľky. Vedenie Sharks ma stále lámalo, aby som odišiel do kanadskej juniorky. Chceli, aby som sa naučil angličtinu a privykol si na tamojší štýl hrania. V novembri roku 1998 som sa rozhodol pre odchod.“
Aké boli dva roky v Drummondville Voltigeurs?
Dali mi veľa. Na užšom ihrisku sa hrá trochu iný hokej. Prvý rok som si znova navykal na nových ľudí a kultúru. Postupne som sa udomácnil a druhú sezónu to už bolo vidieť aj na ľade. (V prvom ročníku v priemere jeden kanadský bod na zápas, v druhom dva. Pozn. red.) V rodine som býval spolu s nebohým Zoltánom Bátovským, ktorý mi veľmi pomohol.“
Často si na neho spomínate?
Určite. Boli sme veľmi dobrí kamaráti. Keď idem okolo Banskej Bystrice, vždy sa zastavím na jeho hrobe. “ (Zoltán Bátovský v auguste roku 2001 viezol kamaráta na letisko do Schwechatu. Pri ceste naspäť o siedmej ráno ho zastihol mikrospánok a narazil do stromu. Pozn.red.)
Aký bol Bátovský hokejista?
Hrali sme spolu dva roky za Voltigeurs, jeden v Kentucky a na MS dvadsaťročných vo Winnipegu, kde sme získali bronzové medaily. Zolo bol bojovník, ktorý vedel získať puky v rohoch, a ja som väčšinou akcie zakončoval. Dobre korčuľoval, mal solídnu techniku a kvalitnú prihrávku.“
V profesionálnej American Hockey League ste hrali v dvoch tímoch a obidva onedlho skončili. V Kentucky sa hral hokej len jeden rok a jeho nasledovník Cleveland skončil v roku 2006. Tušili ste, že organizácie budú končiť?
„Nie, išlo to mimo nás. Klub NHL si vyberá, kde bude mať farmu, existuje medzi nimi zmluva. Len nám oznámili, že sa budeme sťahovať do Clevelandu.“
Kentucky Thoroughblades mali velikánsku halu pre 21 000 fanúšikov. Možno to bol najväčší zimák, na ktorom sa hrala súťaž podliehajúca NHL. Aké bolo zázemie klubu?
V aréne hrával aj univerzitný tím basketbalistov – Kentucky Wildcats. Na hokej veľa ľudí nechodilo, ale podmienky pre mužstvo boli ideálne. Je možné, že to bol kapacitou najväčší zimný štadión.“
Druhému tímu Cleveland Barons sa veľmi nedarilo. Play off hrali len jedenkrát za päť rokov.
V Kentucky bol káder plný starších hokejistov. Prvý rok prišlo do Clevelandu desať nováčikov a mužstvo sa budovalo od začiatku. Tretí rok sme boli vo vyraďovačke. Ďalšie dva zase nie, ale to som tam už ja nebol.“
V AHL ste mali, čo sa týka gólov, vzostupnú tendenciu. V prvom roku ste ich strelili 14, potom 22, nato 27 a nakoniec 36 presných zásahov. Cítili ste posledný rok v Clevelande, že túto ligu ste prerástli?
Štvrtý rok som vedel, že nižšia súťaž mi už nemá čo dať. AHL nie je ľahká liga, cestuje sa hlavne autobusom a často deväťhodinové štreky. Hralo sa prevažne piatok, sobota, nedeľa. Tri duely v troch dňoch, do toho presuny. Očakával som, že San Jose mi dá väčšiu šancu. Žiaľ, bolo to len dvanásť duelov, čo je málo. Bol som sklamaný, že som nedostal viac príležitostí, a nižšej súťaže som mal dosť.“
San Jose Sharks vstúpilo do NHL v roku 1991. Prvých pár rokov sa v lige oťukávali, avšak za posledných dvadsať sezón chýbali v bojoch o Stanleyho pohár len dvakrát.
Všetci ľudia tam tvrdo pracujú a hráčov, ktorých si vybrali v drafte, dôsledne pripravujú pre budúce pôsobenie v súťaži.“
Generálny manažér Sharks Doug Wilsona začal funkciu vykonávať práve v roku 2003 a je v nej až dodnes.
Predtým ako sa stal GM, mal na starosti zdokonaľovanie hráčov a chodil za nami často do Clevelandu. Viedol s nami pohovory v kabíne alebo individuálne. Výborný človek a tiež odborne na výške, čo je vidno aj na ich výsledkoch.“
V ročníku 2002/03 bola v útoku San Jose silná zostava. Menovite Marco Sturm, Teemu Selänne, Mike Ricci, Owen Nolan, Patrick Marleau, Adam Graves, Vincent Damphousse, Jonathan Chechecoo. Silná konkurencia na presadenie sa.
Zaiste. Priestor som dostal v desiatich stretnutiach. Najprv som nastupoval v druhej formácii a poskytli mi aj dostatok času na ľade. V tom období som strelil gól a na dva prihral. Lenže zakrátko som spadol do štvrtej pätorky, a do nej som typologicky nepasoval. Nebolo jednoduché sa presadiť, keď ste na ľade päť-šesť minút za zápas.“
O rok neskôr z klubu odišiel Selänne, Graves či Nolan a v ofenzíve sa trochu uvoľnil priestor. Napriek tomu ste šancí dostali ešte menej.
Dúfal som a čakal, že ich bude viacej. Začali sme s agentom rozmýšľať nad výmenou do iných klubov, no nechceli ma pustiť. Generálny manažér Doug Wilson mi povedal, že som ich budúcnosť. Darilo sa mi bodovo aj herne a cítil som, že by mi mali dať väčšiu šancu. Po celý čas odo mňa vyžadovali, aby som sa zlepšil v obrane, a na tom som aj pracoval. Vraveli mi, že príležitosť dostanem, no nestalo sa…“
Dostali ste po tomto ročníku od vedenia klubu návrh na jednocestný kontrakt?
Jednania prebiehali, avšak prišiel štrajk a veci uviazli na mŕtvom bode. Agent mi vravel, že je možnosť dostať dobrú zmluvu, ale konkrétna ponuka to ešte nebola.“
Národná hokejová liga sa celý nasledujúci rok nehrala, ale nižšia AHL pokračovala. Nechceli ste ešte jeden rok zostať v zámorí?
„Nie. Sharks na mňa vlastnili hráčske práva a sami vraveli, nech sezónu strávim na starom kontinente.“
Tú ste odohrali v Skalici a Litvínove. Nič proti slovenskej a českej extralige, ale útočník, ktorý dal v predchádzajúcej sezóne 36 gólov v AHL, mohol hrať vyššie. Nie?
Nebolo to také jednoduché, pretože takmer všetci hráči z najlepšej ligy sveta prichádzali do Európy. Agent s ničím lepším neprišiel, a tiež som chcel zostať doma. V polovici sezóny prišla ponuka z Litvínova a ročník som dohral na severe Čiech.“
Po ročnej prestávke sa NHL znova rozbehla, ale vy ste sa už naspäť nedostali. Okrem jedného roka vo švédskom Södertälje ste hrali šesť sezón v slovenskej extralige, štyri roky v českej a dva roky v Kazachstane. Nemali ste vyššie ambície po odchode zo Severnej Ameriky?
V roku 2005 som podpísal dvojcestnú zmluvu s Washingtonom Capitals. S dodatkom, že ak sa po kempe nedostanem do prvého tímu, môžem odísť do Európy. Samozrejme, ako posledného ma dva dni pred začiatkom ročníka poslali do AHL. To som odmietol a vybral som si Švédsko. Od ďalšej sezóny (v Třinci) som začal mať dosť veľké problémy s trieslami a musel som podstúpiť operáciu v Nemecku. Neskôr som mal niekoľko otrasov mozgu. K tomu som chcel byť doma v Skalici, kde sme mali dobré mužstvo. Keď to mám zhrnúť – už som sa nevedel nejako odraziť, znova sa naštartovať.“
To trvalo až od konca kariéry? Teda sedem-osem rokov?
„Bolo to bojovanie v zmysle, že som sa nevedel dostať tam, kde som bol dávnejšie. Poviem to úprimne.“
Máte desaťročného syna Alexa. Malo založenie rodiny vplyv nato, že forma už nebolo taká ako predtým?
Po narodení syna (rok 2006), som hokej začal vnímať úplne inak. Asi som už preň nebol taký zapálený. Samozrejme, bol som profesionál a tak som k práci aj pristupoval. Nevyhováram sa, sú to príjemné veci, ale človek už nežije len športom a rodina sa dostáva do popredia.“
Obmedzovali vás nejaké zranenia pri hraní?
Mal som ich dosť, ale nič až také vážne. Skôr sa mi kariéra vyvíjala ako na hojdačke. Vyhral som titul s Košicami, nato v Chomutove sme hrali baráž o zotrvanie v súťaži. Nepodarilo sa mi nikde na dlhšiu dobu zakotviť. Bolo to skôr cestovanie.“
Nemali ste možnosť napríklad v Košiciach podpísať dlhodobejší kontrakt?
Mal. V roku 2011 sme vyhrali titul a nasledujúci rok, v ktorom som bol kapitán, sme prehrali siedmy finálový zápas so Slovanom. Udomácňoval som sa, ale po sklamaní začal klub šetriť. Vrátane mňa, Stanislava Grona, Vladimíra Draveckého či Michela Miklíka odišlo desať kvalitných hokejistov. Išli s peniazmi dole a začali sa uberať iným smerom.“
Presne rok pôsobíte vo funkcii skauta Colorada Avalanche. Ako prebiehal výberový proces?
Minulý rok som spoznal, že to už hokejovo nie je ono. Vedel som, že koniec sa blíži. Neviem prečo, ale vždy som chcel robiť skauta pre nejaký klub NHL. Mal som kontakty v Severnej Amerike a začal som sa ohľadom toho informovať, zisťovať, kde by mohlo byť voľné miesto. Nadviazal som komunikáciu s vedením Avalanche. Ihneď sa ozvali naspäť, nasledoval pohovor vo Viedni a zakrátko podpis zmluvy. Mal som šťastie, pretože človeka z mojej geografickej polohy práve hľadali.“
Akí starí hráči sú pre Colorado zaujímaví?
Čím sú mladší, tým lepšie. Ideálne od dvadsať do dvadsať tri rokov.“
Nedávno bol rozhovor s dvoma profesionálnymi skautmi. Václavom Burdom, ktorý pracuje pre Ottawu a Jánom Vopatom zo St. Louis. Tvrdili, že práca je zaujímavá, dobre platená, ale má jednu nevýhodu. V novembri sa prebudia za tmy a na celý víkend letia na sever Škandinávie, do švédskej Skelleftei či fínskeho Oulu, kde ich pri pristátí znova privíta tma. A hlavne, doma majú synov hokejistov, ktorým musia vysvetliť, že ich víkendové zápasy na rozdiel od väčšiny rodičov pre pracovné povinnosti neuvidia.
Presne tak. Pracujem na tejto pozícii prvý rok a toto vnímam ako mínus. Syna Alexa som videl hrať asi päťkrát z tridsiatich duelov. Hrajú prevažne cez víkendy a vtedy sú na programe zápasy európskych líg, kde musím byť. Program si síce robím sám a snažím sa ho zladiť tak, aby som syna videl čo najviac, ale nie je to dokonalé.
A z cestovania je človek niekedy veľmi unavený. Napríklad idem z Nemecka deväť hodín a musím si na benzínovej pumpe pospať. Stáva sa aj to, že si idem pozrieť vytipovaného hráča, a hodinu pred zápasom som zistil, že nenastúpi. Kolegovia mi vraveli, že je to súčasť tejto práce, a nič sa s tým nedá robiť. K tomu musím byť neustále pripojený na počítač a posielať záznamy o hráčoch.
Napriek tomu, som rád, že som mohol zostať pri hokeji, práca sa mi páči, napĺňa ma a rodina ju toleruje. Za toto všetko som vďačný.“

Pridaj komentár