Peltonen: “Môj hetrik vo víťaznom finále proti Švédom? Úžasný okamih. S národným tímom Fínska som odohral aj lepšie turnaje, ale na úplný vrchol som sa už nikdy nedostal.“

Tak ako je na Slovensku hokejová legenda Peter Šťastný, Peter Bondra alebo Miroslav Šatan, vo Fínsku je národný hokejový hrdina Ville Peltonen (45 r.). Krajinu tisícich jazier reprezentoval na devätnástich významných turnajoch a má z nich neuveriteľných dvanásť medailí. Na klubovej úrovni vyhral titul s Luganom a takisto dvoma úhlavnými fínskymi sokmi IFK Helsinki a Jokerit Helsinki. Jediné, čo mu v mimoriadnej kariére chýba je nastúpiť aspoň na jeden duel v play off NHL. „Chcel som dosiahnuť aj tento míľnik, ale ani na jednej z troch zámorských štacií sa mi to nepodarilo.“ Po ukončení kariéry sa okamžite postavil na striedačku a dnes šéfuje švajčiarskemu prvoligistovi HC Lausanne. Keby sa klub prebojoval do semifinále play off, bude to historický úspech pre mesto, v ktorom sa o štrnásť mesiacov začnú majstrovstvá sveta v hokeji.

 

Ako devätnásťročný tínedžer ste odohrali za IFK Helsinki kompletný ročník fínskej SM-liigy. A mali ste solídne štatistiky, v 50 zápasov ste dosiahli 38 kanadských bodov. Pre vás rozhodujúca etapa pri presadení sa v profesionálnom hokeji?

Áno, dostal som riadnu šancu a snažil som sa ukázať, že do zostavy patrím. Nastúpiť za IFK bol môj detský sen. Prvý rok medzi mužmi je vždy otázny, nikdy neviete, ako to celé dopadne. Ale mal som okolo seba kvalitných hokejistov, ktorí mi pomohli nájsť si miesto v tíme. Pamätám sa, že sme veľmi tvrdo trénovali, čo mi pomohlo do budúcna.“

V nasledujúcej sezóne ste sa presadili do reprezentácie krajiny tisícich jazier. Na zimných olympijských hrách v nórskom Lillehammeri skončil výber Fínska tretí a o tri mesiace neskôr na MS v Taliansku ešte o stupienok vyššie. Na svetovom šampionáte vo Švédsku 1995, ste sa vyštverali až na úplný vrchol. Impozantný vstup do medzinárodného hokeja.

Za bežných okolností to býva tak, že udalosti pre mladých hokejistov prichádzajú postupne. Tieto úspechy na medzinárodnej scéne prišli nečakane rýchlo. Okrem mňa zvládlo prechod do reprezentácie ešte niekoľko iných mladých šikovných hokejistov. Na svetovom šampionáte v Taliansku 1994 sme hrali vynikajúci hokej. Bol to jeden z najlepších rokov pre fínsky hokej vôbec. Dokonca si dovolím povedať, že sme sa prezentovali lepšie ako v nasledujúcom roku, kedy sme vybojovali zlaté medaily.“

Po titule majstrov sveta ste prijali zámorskú výzvu. Dve sezóny v San Jose boli zhruba rovnaké. Nastupovali ste v NHL, ale aj v nižších súťažiach IHL a AHL.

Snažil som sa presadiť do zostavy Sharks, ale vyšlo mi to tak pol na pol. V tom čase som sa potreboval zlepšiť vo viacerých ohľadoch v hre. A zo všetkého najviac som potreboval získať silu. V tomto mi zápasy v nižších ligách veľmi prospeli a pomohli mi dostať sa na úroveň NHL. Bola to skúsenosť na nezaplatenie.“

Následne ste odohrali jeden ročník za švédsku Frölundu, a potom znova zamierili za Atlantický oceán. Podpísali ste trojročný kontrakt s Nasvhillom.

Išlo o nováčika ligy a veľa hokejistov dostalo možnosť ukázať sa v najlepšej lige sveta. Nebolo to jednoduché obdobie, pretože veľa zápasov sme nevyhrali. Navyše, hneď na začiatku som si poranil rameno a s následkami zranenia som bojoval dosť dlho. Ako sa blížil koniec môjho kontraktu, bol som vlastne v rovnakej situácii, ako keď som do organizácie prichádzal. Tretí rok som totiž nastupoval väčšinou v rezervnom Milwaukee Admirals v International Hockey League. V tom čase sa stalo v mojom živote veľa vecí. Okrem iného sa nám narodili prvé deti, chlapčenské dvojičky Jesper a Aleksi.“

Do organizácie Nashvillu patril slovenský útočník Marián Cisár. Pamätáte sa na neho?

Viem, že s Predators podpísal, lebo v juniorskej lige strieľal veľa gólov. Tvoril presne tú skupinu hráčov, ktorých mal klub dostatok. To znamená, že boli buď mladí alebo ešte neboli udomácnení v NHL. Cisár sa snažil dostať na určitú úroveň a vybojovať si trvalé miesto v NHL.“

Po návrate zo Severnej Amerike ste prestúpili k najväčšiemu rivalovi, k IFK Helsinki. Aké bolo vyhrať fínsku SM-liigu v drese Jokeritu Helsinki?

Sezóna skončila triumfom, ale pre mňa osobne radostná nebola. Pokračovalo trápenie s ramenom a po tridsiatich dueloch základnej časti som podstúpil operáciu. Rameno mi museli na niekoľko mesiacov zafixovať.“

Prečo ste sa ako hviezda fínskej reprezentácie rozhodli prestúpiť do švajčiarskej NLA?

Pretože to bola a stále je kvalitná liga a kladú sa v nej vysoké nároky na zahraničných hráčov. Musím povedať, že tieto tri roky patria k najkrajším v mojej kariére vôbec. Hral som s mojím dlhoročným kolegom z reprezentácie Petrom Nummelinom a s inými kvalitnými hokejistami. Na záver môjho pôsobenia sme súťaž opanovali, čo bol vrchol nášho snaženia.“

Po titule s Luganom ste sa tretíkrát a naposledy presunuli do Severnej Ameriky. Na tri roky sa vaším novým domovom stala slnečná Florida.

Nemali sme zlý mančaft. V tom období som bol už lepší hokejista ako pri mojich predošlých zastávkach v zámorí. Darilo sa mi aj bodovo a bol som neoddeliteľnou súčasťou tímu.“

V Panthers boli vaši spoluhráči štyria Slováci. Branislav Mezei, Juraj Kolník, Jozef Stümpel a Richard Zedník. Máte na niekoho z nich špeciálne spomienky?

Mám jednu so Zedníkom, ktorá však nie je veselá. Bol som pritom, keď mu v Buffale súper korčuľou preťal krk a porušil cievnu stenu. To bolo strašné, ale našťastie z toho dobre vyšiel. Nablízku mal šikovný štáb doktorov. Ale na všetkých spomínaných hráčov sa pamätám, boli to dobrí ľudia.“

Hrali ste v útoku s Jozef Stümpelom alebo Richardom Zedníkom?

Väčšinou som nastupoval s Čechom Radkom Dvořákom a Kanaďanom Gregory Campbellom. Ale viete, ako to v tamojšej lige chodí. Počas troch rokov si zahrá každý s každým.“

Aký bol jeden rok v Kontinentálnej hokejovej lige v drese Dinama Minsk?

Problémom bolo, že väčšina mužstva bojovalo s častými zraneniami. Ani jedno stretnutie základnej časti sme neodohrali v kompletnej zostave. Preto sa nám nepodarilo prebojovať do vyraďovacej časti. Nebol to úspešný čas, nenaplnili sme vlastné očakávania ani očakávania ľudí, pohybujúcich sa okolo klubu. Pre mňa však bolo veľmi vzrušujúce vidieť aj túto časť hokejového sveta. Práve v tom čase dokončili v meste modernú arénu, v ktorej sa v roku 2014 konali majstrovstvá sveta. A druhú časť sezóny sme v tomto novučičkom stánku odohrali aj my.“

Na záver profesionálnej kariéry ste zvládli štyri sezóny za IFK Helsinki. V úplne poslednom ročníku ste mali 41 rokov a nazbierali ste úctyhodných 42 kanadských bodov. Koniec vašej kariéry ovplyvnili rodinné či zdravotné dôvody?

Som veľmi vďačný IFK, že mi umožnili ukončiť aktívnu činnosť v ich organizácii. Ihneď po mojom návrate z Minska sme vyhrali titul v SM-liige. To pre mňa znamenalo veľmi veľa. Keď som ako chlapec začínal s hokejom, sníval som, že raz s IFK vyhrám fínsky titul. A to sa mi aj podarilo. Určite mali na moje rozhodnutie vplyv aj zdravotné dôvody. Veď na najvyššej úrovni som hral takmer 25 rokov! Čoraz viac som sa začínal zamýšľať nad svojou budúcnosťou a pred ročníkom (2013/14) som už vedel, že to bude môj rozlúčkový. Hokej mi dal veľmi veľa a ja som sa mu na oplátku snažil každý deň odovzdať všetko, čo bolo v mojich silách. Záver prišiel v pravý čas a následne som sa rozhodol obrátiť svoju pozornosť na trénerskú činnosť.“

V drese Fínska ste nastúpili na devätnástich veľkých podujatiach a máte z nich dvanásť medailí. Najsilnejším okamihom zostáva víťazné finále proti Švédom z roku 1995, v ktorom ste strelili hetrik?

Patrí medzi najvýznamnejší. Ale veľmi hlboko v mojej mysli zostávajú turnaje, ako ZOH v Lillehammeri 1994 (bronz), Svetový pohár 2004 (striebro), zimná olympiáda v Turíne 2006 (striebro). Celkovo štyrikrát som reprezentoval svoju rodnú krajinu na zimnej olympiáde a vždy sme priniesli medailu. Nikdy nie zlatú, aj keď sme hrali výborne. Ale to patrí k hokeju.“

Pamätný zápas proti Slovensku ste odohrali na ZOH vo Vancouveri 2010. V súboji o tretie miesto ste po dvoch tretinách prehrávali 1:3, ale nakoniec ste štyrmi gólmi v závere obrátili výsledok.

Som si istí, že Slováci chceli získať medailu rovnako silno ako my. Duel sa pre nás nevyvíjal priaznivo. Po štyridsiatich minútach sme boli dole, ale na poslednú chvíľu sa nám podarilo zomknúť a ukázať rozhodnosť víťaza. Väčšiu časť fínskej zostavy tvorili hráči mojej generácie ako Teemu Selänne, Saku Koivu, Jere Lehtinen či Kimmo Timmonen a rozlúčili sme sa týmto úspechom.“

Hrali ste na všetkých veľkých hokejových podujatiach a máte z nich množstvo medailí. V základnej časti NHL máte na konte takmer 400 stretnutí. Ale v hokejovom životopise vám chýba aspoň jeden zápas v play off NHL. Neľutujete, že sa vám to nepodarilo?

Jeden z hlavných dôvodov, prečo som sa rozhodol po angažmáne v Lugane pre odchod do NHL, bola túžba okúsiť atmosféru vyraďovačky. S Floridou sa táto možnosť črtala. Nakoniec mi táto možnosť unikla o vlások. V jednom ročníku (2008/2009) sme zakončili základnú časť s rovnakým počtom bodov ako Montreal Canadiens. Do play off však išli oni, pretože vo vzájomných zápasoch získali viac bodov. Ale slovo ľútosť nie je úplne na mieste.“

Počas hráčskej kariéry vás viedlo niekoľko výrazných trénerských osobností, ako Barry Trotz, Larry Huras, Jacques Martin, Peter DeBoer či Kari Jalonen. Ktorý z nich najviac ovplyvnil spôsob vašej súčasnej práce?

Vždy som koučov počúval a bol som otvorený ich metódam. Preto musím povedať, že každý z nich, a taktiež nemôžem zabudnúť na svojich mládežníckych trénerov. Cítim sa byť poctený, že ma viedlo veľa vynikajúcich stratégov. A je to jeden z dôvodov, prečo ma táto práca zaujala. Snažím sa o to, aby výkon jednotlivca podmieňoval tímový výkon. To bolo pre mňa vždy dôležité a blízke môjmu srdcu.“

Máte za sebou štyri roky v pozícii asistenta trénera. Prvé dva ste pracovali po boku Kariho Jalonena pri fínskej reprezentácii a ďalšie dva zase vedľa Kariho Jalonena, ale už vo švajčiarskom Berne. Teraz ste premiérovo v pozícii hlavného trénera HC Lausanne. Máte ambíciu niekedy trénovať v NHL?

V mojej práci mám len dva ciele prvoradé: Robiť svoju prácu najlepšie ako viem a pomôcť svojím zverencom stať sa lepšími športovcami. To automaticky pomôže výsledkom mužstva. NHL je veľmi vzdialená otázka, a pravdaže viem, že je veľmi ťažké sa tam dostať. Teraz na podobné myšlienky nemám čas a v tejto pracovnej oblasti si ťažko niečo naplánujete. Dôležité však je, že hokej je stále moja vášeň a každé ráno sa teším na zimný štadión.“

 

Pridaj komentár