Patrí Lindros do siene slávy?

Najprv bol vo svojej dobe najlepší Bobby Orr, potom Wayne Gretzky a po ňom Mario Lemiux. V Ericovi Lindrosovi mal prísť niekto, kto nebude najlepší len zručnosťami, ale pridá tvrdú fyzickú hru. Ideálne spojenie pre fanúšikov NHL. Tých kanadských, ale hneď na začiatku osemnásťročný „buldozér“ poriadne nahneval. Odmietol hrať za frankofónny Quebec, celú sezónu trucoval až kým ho nevymenili do Philadephie. Jedna z najväčších transakcií hokeja pomohla krátkodobo Philadelphii a dlhodobo Quebecu. Lindrosova kariéra nedopadla tak ako jeho troch slávnych kanadských predchodcov. Hlavne pre sedem otrosov mozgu, dodnes nie je členom siene slávy v Toronte. Stále šancu má, tá sa ale každoročným nezaradením do elitného výberu znižuje. Hoci jeho kariéra bola pomerne krátka a čiastočne kontroverzná, miesto medzi „nesmrteľnými“ by si zaslúžil. Taký dominantný hokejista, ktorý dokázal spojiť hokejové umenie s tvrdosťou, zrejme už nikdy hrať nebude.

V roku 1991 vyberal Quebec Nordiques v drafte ako prvý a mal smolu a šťastie zároveň. Jasná jednotka večera, dvojmetrový center Lindros už pred udalosťou naznačoval, že do francúzsky hovoriaceho mesta hrať nepôjde. Aj tak si ho vybrali a klub po predpokladanom vývoji začal pomaly zvažovať všetky ponuky. A tých sa zišlo! Chicago ponúklo Belfoura, Larmera, Smitha a sedem draftových pozícii. New York Rangers Kovaleva, Amonteho, Weighta, Vanbiesbroucka, Patricka a tr krát prvú voľbu v drafte. Toronto Potvina, Clarka, Elleta, Berubeho, jeden draft a navrch 15 miliónov dolárov. Calgary Vernona, MacInnisa, Nieuwendyka a jeden draft. Všetko fantastické ponuky, ale tá z Philadelphie nakoniec prebila všetky ostatné. Šesť hráčov: Forsberg, Hextall, Ricci, Duheshne, Huffman, Simon, 15 milónov dolárov a dvakrát výber v prvom kole neskorších draftov.

Hlavne zo začiatku silový center obrovské očakávania nového klubu napĺňal. Vyhral bodovanie ligy, získal cenu pre najužitočnejšieho hráča súťaže, mančaft dostal do finále Stanley Cupu. Lenže potom začali problémy. Hlavne pre spôsob hry, akým sa prezentoval. Rúcal všetko čo mu stálo v ceste a chodil do súbojov aj vtedy , keď nemusel. Mantinely sa ohýbali a súperi vyhýbali. Nanešťastie si ho niekoľkokrát vyčíhali obrancovia v plnej rýchlosti s hlavou dolu. A to sa mu stalo osudné. Stevens, Gill, Kasparaitis mu spôsobili otrasy mozgu a jeho výkonnosť išla úmerne tomu dole. Philadelphia ho vymenila a už nikdy sa nedostal na vrcholovú úroveň.

V Kanade živo prebiehajú diskusie, či by mal byť zaradený do siene slávy. Odporovatelia argumentujú, že nemá Stanley Cup, ani jednu sezónu neodohral celú, nemá tisíc zápasov ani bodov. Ale sú v nej napríklad útočníci Hawerchuk, Lafontaine, Ciccarelli či Neely. Prví traja tisíc bodov i zápasov majú, ale ani jeden zo štyroch Stanley Cup tiež nemá, a na rozdiel od Lindrosa ani jeden nevyhral produktivitu či Hart Trophy. Lindros už štyrikrát v najužšom výbere chýbal a pri množstve výborných hokejistoch, ktorí končia kariéru, to bude mať stále ťažšie. Je možné, že
najnavštevovanejšie hokejové múzeum navždy zostane bez „veľkého Erica“.

Tak ako mu Kanada ležala pri nochách keď začínal, po ukončení kariéry sa mu rodná krajina odvrátila chrbtom.

Pridaj komentár