„Paľo, mohol by si povedať Copperfieldovi, aby ma premiestnil na Kamenec?“

Touto vetou rozosmial Ľubomír Sekeráš (49) otca Mariána Gáboríka pri vystúpení amerického kúzelníka Davida Copperfielda v Minnesote. Kamenec je známa krčma v trenčianskom Zámostí. Inak bol trenčiansky odchovanec vážený hokejista. Ako jeden z mála slovenských hráčov zažil v tunajšom hokeji takmer všetko. Začínal vo federálnej lige, kde v predposlednom ročníku vyhral s Duklou Trenčín titul. Bol pri tom, ako Slovensko postupovalo z C kategórie až do najvyššej skupiny, a takisto zažil časy, keď sa národný tím vracal z MS s umiestneniami v druhej polovici tabuľky. Chýbať nemohol ani pri prvom veľkom úspechu reprezentácie na MS v Petrohrade a následne ako najstarší Slovák v histórii prestúpil na tri roky do NHL. Bývalý ofenzívny zadák sa v súčasnosti naplno venuje svojmu projektu. Organizuje Európsku univerzitnú hokejovú ligu a tvrdí: „Na začiatku nám nikto neveril, no dnes máme trinásť mužstiev v štyroch krajinách a toto číslo nie je konečné.“

Ste odchovanec Dukly Trenčín, ale práve vo vašich začiatkoch sa opravovala strecha zimného štadióna a museli ste dochádzať na tréningy do neďalekej Dubnice, kde takisto nemali zakrytý zimák. A na tréningy vás musel otec voziť autom.

Nebolo to jednoduché, no bol som dieťa a na tréningy som sa tešil. Ja som ráno budil otca a nie on mňa. Keďže v Dubnici nebola strecha, v zime sme si museli najprv odpratať sneh z ľadu, a až potom sme začali zarezávať. Po tréningu som nasadol do auta a rýchlo utekal do školy.“

Ako deväťnásťročný ste debutovali za Trenčín vo federálnej lige. Na začiatku kariéry vás asi nemohlo stretnúť nič lepšie. Hrali ste vo vynikajúcom tíme so skvelými spoluhráčmi a Dukla žala samé úspechy, – za päť rokov nebola nikdy horšia ako štvrtá. Jedenkrát ligu ovládla, dvakrát bola vo finále, raz ste skončili bronzoví a raz štvrtí.

V tom období bol káder Trenčína neustále nabitý, pretože to bolo vojenské mužstvo, a všetci najlepší hráči z Československa išli buď do Jihlavy, alebo do Trenčína. Veľa som sa od svojich spoluhráčov naučil. Je to hokejová škola života, ktorá by mala fungovať aj v dnešnej dobe. Mladí sa jednoducho musia učiť od starších.“

Vaším prvým koučom v Dukle bol Jaroslav Walter, ktorý mal údajne tvrdé tréningové metódy.

Jardo bol prísny, ale ak mužstvo nechalo na ľade všetko a nikto ho nepodrazil, tak nebol zákerný. Bol tvrdý, ale s citom. Pre mužstvo vedel položiť život a urobil všetko preto, aby tím fungoval a mal všetko, čo potrebuje. Príprava na ľade i na suchu bola veľmi náročná, no z trénovaného som ešte veľmi dlho ťažil.“

Po Walterovi prevzal mančaft na tri roky Július Šupler, ktorý bol pri titule z roku 1992.

Jardo potiahol Šuplera hore a veľa vecí mu vysvetlil. Julo začínal najskôr ako asistent a neskôr získané vedomosti doplnil svojimi tréningovými prvkami.“

Po rozdelení federácií ste dva roky nastupovali za Duklu v slovenskej extralige. V prvom ročníku ste získali titul a následne ste neuspeli vo finále. Bolo cítiť, že slovenská liga je výrazne slabšia ako federálna?

Bolo to rázne seknutie, pretože zrazu odišlo veľmi veľa kvalitných českých mužstiev. Žiaľ, úroveň niektorých zápasov sa nepribližovala súbojom so Spartou, Litvínovom, Vítkovicami či Pardubicami. Vtedy slovenská liga dosť utrpela.“

Vaším prvým zahraničným angažmánom bol český Třinec. Prvé tri roky ste išli na vždy na hosťovanie a Dukla z toho finančne profitovala.

Áno, tri sezóny to bolo takto. Neskôr som prestal mať štatút zahraničného hokejistu a oceliari už nemuseli platiť za hosťovanie.“

Celých päť rokov bol vaším nadriadeným v Třinci svojrázny tréner Alois Hadamzcik.

Jemu vďačím za veľa. Osobne prišiel do Trenčína a všetko vybavil. Spočiatku síce len hosťovanie, pretože dostať ma natrvalo z Dukly bolo veľmi náročné, ale on to vyriešil. Veľmi ma tam chcel a podarilo sa mu to. Je síce svojský, ale keď nastal problém, vedeli sme si ho vydiskutovať.“

S Třincom ste v roku 1997 odohrali neúspešné finále so silným Vsetínom. Dnes je organizácia jedna z najbohatších v Čechách a je mimoriadne dotovaná Třineckými železárňami.

Už po postupe z prvej ligy do extraligy sa v klube angažovali. Majiteľmi sú Slováci Tomáš Chrenek a Ján Móder a im môže klub vďačiť za to, kde sa nachádza. V meste chceli niečo vybudovať, lebo v podstate nič iné tam nie, žiadna kultúra pre ľudí, ktorí pracujú vo fabrikách. Postupne sa klub vypracoval a dnes patrí medzi mužstvá s najlepším zázemím. Som rád, že som sedem rokov mohol byť súčasťou toho celého.“

V roku 2000 si vás v drafte vybrala Minnesota. Pomohli vám do zámoria vydarené MS 2000 v Petrohrade, alebo vás sledovali dlhodobejšie?

Šampionát mi určite pomohol. Do zámoria som odchádzal pomerne starý, ale som veľmi rád, že som miestnu súťaž mohol okúsiť.“

Do Národnej hokejovej ligy ste vhupli tesne pred dovŕšením 32 rokov ako najstarší Slovák. Čo bol pre vás – skúseného hokejistu v začiatkoch najťažšie?

Jednoznačne jazyk, nevedel som ani slovo po anglicky. Našťastie, v tíme bolo veľa česko-slovenských hokejistov. Napríklad Marián Gáborík mi s rečou pomáhal, prekladal a tým pádom som prežil. Čo sa týka hokeja, mal som veľa medzinárodných skúseností, v tomto ohľade som bol vyzretý. Išiel som do kempu s tým, že buď zostanem, alebo sa vrátim od Európy. Hokejovo som bol v najlepších rokoch, bol som vytrénovaný a veril som si.“

Minnesota Wild bol nováčik ligy a prvé dva roky sa nedostala do play off, ale v treťom ste išli až do semifinále. Prečo sa po troch rokoch skončilo vaše účinkovanie v klube?

Bol som zase o tri roky starší, a už som zrejme nezapadal do koncepcie. Vedenie a tréneri chceli presadiť niečo nové. Na základe toho som ukončil svoje pôsobenie a vrátil som sa na starý kontinent.“

Koučom Wild bol Jacques Lemaire, ktorý v roku 1995 vyhral s New Jersey Stanleyho pohár?

Zo svojho predchádzajúceho pôsobenia priniesol obranný systém a ten do nás vštepoval. Pamätám si, že Marián Gáborík bol strelec, a Lemaire ho neustále nútil brániť. Tým jeho strelecký potenciál nevyužíval. Naučil som sa defenzívnu taktiku a často sme vyhrávali len 1:0 či 2:1. Na toto človek nebol navyknutý. Predtým som hral útočnú, technickú hru, a asi preto som nie úplne zapadal do systému. Kouč viac presadzoval silových hráčov, ale ja som bol spokojný, šancu som dostal a ukázal som, že hokej hrať viem. V obrane som nastupoval väčšinou s Filipom Kubom. On bol mladší, dobre fyzicky i technicky pripravený a neskôr z neho vyrástol kvalitný bek.“

Generálny manažér Doug Risebrough patril k tým šéfom, ktorý si držali odstup, alebo ste sa s ním dostali do kontaktu častejšie?

Dal mi zmluvu a po prvom roku, kedy bol prekvapený, ako som ju odohral, prišiel za mnou do Trenčína, starý kontrakt roztrhal a dal mi ponuku na novú zmluvu. Náš vzťah bol veľmi korektný.“

Nasledujúcu sezónu ste začali v ruskej Jaroslavli, potom ste prestúpili do švédskeho Södertälje a ročník ste zakončili v Dallase Stars. Prečo toľko zmien v jednom roku?

Najprv som čakal na ponuku zo Severnej Ameriky, ktorá neprišla. Následne som prijal tú z Ruska, kde mali hviezdny tím. Mančaft trénoval Vladimír Jurzinov mladší, no spočiatku sa nám vôbec nedarilo a odniesli si to legionári s vyššími zmluvami. Dohodli sme sa na ukončení kontraktu a okamžite som prestúpil do Švédska. Tam sme sa nedostali do play off, prišiel som na mesiac domov, nič nerobil, a zrazu sa ozval Dallas, že potrebujú kvalitného beka do vyraďovačky. Doťahovali sme sa, vyzeralo to tak, že nenájdeme spoločnú reč, no nakoniec sme si podali ruky. Musel som trošku trénovať a odcestovať do zámoria. Prechod som zvládol bez problémov, a hoci som mal hrať až v bojoch o Stanleyho pohár, nakoniec som musel nastúpiť hneď ďalší deň, pretože sa im zranili viacerí obrancovia. Dallas mal mužstvo s mnohými vynikajúcimi hráčmi, no nepodarilo sa im prejsť cez prvé kolo. Keďže chceli ísť do finále, situácia bola dosť vypätá, vymenili celý manažment a kvalitný kouč Dave Tippett musel odísť.“

Ročník 2004/2005 ste odohrali v nemeckom Norimbergu. Aký bol?

Keďže sa NHL pre štrajk nehrala, dosť hráčov zo zámorskej elitnej súťaže prišlo do Nemecka. DEL mala vtedy výbornú úroveň.“

Potom nasledovali dva roky vo švédskom Malmö, dva v Třinci. A posledné dva v materskej Dukle Trenčín, kde ste vo veku vyše 42 rokov ukončili aktívnu činnosť. Kariéru ste potiahli do pokročilého veku.

Aj vďaka tomu, že jediné vážne zranenie sa mi stalo na MS 2000 v Jaroslavli, kde mi Todd Bertuzzi spôsobil otras mozgu. Inak som nemusel podstúpiť žiadnu operáciu kolien či ramien, a preto som mohol hrať tak dlho.“

S Todom Bertuzzim ste sa o pár mesiac neskôr stretli v NHL.

Počas prípravného zápasu sme na seba narazili, a dokonca vzájomne v rohu klziska, ale už medzi nami nič neprebehlo. To, čo sa stalo, je súčasť športu.“

Boli ste pri tom ako slovenský reprezentačný tím postupoval z C skupiny do B kategórie a následne do áčka. Celé Slovensko bralo postup ako samozrejmosť, ale až také jasné to nebolo. Ako ste celú situáciu vnímali z pozície hráča, keďže tlak na vás bol veľmi veľký?

Po rozdelení federácie bol národ sklamaný, že Slovensko spadlo až do tretej výkonnostnej skupiny. Všetko sa zdalo také, že ak sa nám nepodarí postúpiť hore okamžite, môžu nastať veľké problémy, pretože v nižších kategóriách bolo veľa kvalitných postsovietskych tímov. Vďaka veľkému vplyvu bývalého predsedu zväzu Jána Mitošinku a generálneho manažéra Dušana Paška sa mohli obidva turnaje odohrať na domácom ľade. Vo vlastnom prostredí na nás však ležala väčšia zodpovednosť a „museli“ sme byť úspešní, čo sa našťastie podarilo.“

Takisto ste zažili zimnú olympiádu v Lillehammeri.

Nastala neuveriteľná eufória, ako kapitán nás viedol Peter Šťastný. Išli sme do turnaja ako outsideri, ale proti každej veľmoci sme odohrali výbornú partiu. Žiaľ, v rozhodujúcom dueli sme s Rusmi prehrali v predĺžení, ale svetu sme ukázali, že do áčka patríme (vtedy bolo Slovensko ešte v C skupine). Ľudia boli spokojní aj so šiestym miestom.“

Reprezentačnú kariéru ste ukončili ako 34-ročný a nebolo to šťastné lúčenie.

Nesúhlasil som s tým, čo sa dialo vo vedení zväzu na čele s Jurajom Širokým. Nestotožnil som sa s tým, kam smeroval náš hokej, a v roku 2003 som dal vyhlásenie do televízie, že končím a nevrátim sa, pokiaľ sa nezmenia pomery na čele hokejového zväzu. Takto som sa rozlúčil s národným mužstvom.“

V polovici deväťdesiatych rokov sa šuškalo, že v reprezentácii neboli dobré vzťahy medzi hráčmi z Dukly Trenčín a HC Košice. Bolo na tom niečo?

Chalani z východu si mysleli, že nás viac presadzujú. Možno im prekážali počty, ale v Dukle bolo naozaj veľmi veľa kvalitných hráčov, ktorí ťahali výber najlepších. Viete, čo spravíte s tým, keď sa niekto cíti ukrivdený? O zostave vždy rozhodoval tréner a to museli všetci rešpektovať. Je normálne, že hráči z jedného regiónu sú si bližší, ale v konečnom dôsledku sme dokázali vytvoriť jednu partiu a fungovali sme bez väčších problémov.“

Pridaj komentár