„Páčilo sa mi všade a hokej mi takmer vždy prinášal len radosť.“

Majster sveta Richard Lintner (39) pochodil takmer celý hokejový svet. Ofenzívny bek hral vo všetkým najlepších hokejových krajinách s výnimkou Čiech. Počas celej kariéry sa mu vyhýbali zranenia, avšak dve si privodil v nesprávnom čase. Dva týždne pred Zimnými olympijskými hrami vo Vancouveri si zlomil ruku a dva týždne pred domácimi MS si odtrhol obličku. Pred dva a pol rokom ukončil kariéru a dnes je šéfom hokejovej Tipsport ligy.

Na prelome rokov 1995/96 hralo Slovensko prvýkrát v elitnej kategórii na MS do 20 rokov. Pri premiére medzi najlepšími krajinami ste boli v zostave a takisto aj o rok neskôr. V prvom prípade skončil národný tím siedmy a potom šiesty, hoci polovica kádra sa neskôr presadila v NHL. Výber nemal na lepšie umiestnenie?

Bolo to tri roky po rozdelení federácie. Juniorská reprezentácia predtým postupovala z nižších kategórií rovnako ako seniorská. Z večera do rána dostala veľká skupina hráčov možnosť ukázať sa na medzinárodnom poli a porovnať sa s tými najlepšími. Dokazuje to, aké dôležité je v kariére správne načasovanie. Vtedy nebola ani zďaleka taká silná konkurencia ako je dnes. Na drafte do NHL boli našimi súpermi Kanaďania, Američania, Rusi a Česi. Švédov bolo veľmi málo, rovnako ako Fínov. Švajčiari vtedy hokejovo neexistovali, Nemci takisto nie. Dnes je konkurencia oveľa väčšia. Pribudli Lotyši, Dáni, Nóri, prichádzajú Slovinci, Rakúšania a Švajčiari absolútne. Treba zdôrazniť, že na Slovensku boli ročníky narodenia 1976 až 1980 vynikajúce, a dostali šancu ukázať sa. Z tohto dôvodu sa veľa hráčov dostalo do NHL a to je aj môj prípad.“

Ako dvadsaťročného vás do NHL draftoval Pheonix Coyotes a do kanadskej juniorskej QMJHL Moncton Wildcats. Prečo ste nasledujúcu sezónu odohrali v Spišskej Novej Vsi?

Po drafte sme sa dohodli, že odchádzam do juniorky. Ibaže nie do Monctonu, ale do Hullu, ktorý ma získal vo výmene. Olympiques boli adepti na víťaza ligy, čo aj triumfom v Memorial Cupe potvrdili. Mal som s nimi podpísanú zmluvu a nachystané letenky. Večer, deň pred odletom mi zavolal generálny manažér Dukly Trenčín Ivan Kodaj, aby som sa dostavil do kancelárie. Najprv som si pomyslel: „To som až taký frajer, že sa idú so mnou rozlúčiť?“ Zakrátko prišli štyria vojaci a priniesli mi povolávací rozkaz. To sa stalo v auguste, mimo akéhokoľvek termínu na rukovanie. Nedalo sa z toho vyvliecť a musel som ešte jeden rok zostať v extralige. Môj nováčikovský rok medzi seniormi som absolvoval v Spišskej Novej Vsi.“

Ako zareagoval Hull, že neprídete?

Boli prekvapení, ale v Severnej Amerike berú veci pragmaticky. Určite to bola zaujímavá príhoda pre noviny a pre nich nová skúsenosť.“

V Dukle ste nedostali priestor, pretože obrana bola poskladaná z kvalitných hráčov, ako Richard Pavlikovský, Dalibor Kusovský, Marián Smerčiak, Róbert Pukalovič či Juraj Ďurčo?

Áno, v tom roku vyhrali titul, mali veľmi dobré mužstvo a dosiahli sériu víťazstiev bez prehry. Nikomu nevyčítam, že mi neponúkli miesto, nebol som dostatočne dobrý. V Spišskej mi poskytli dostatočne veľa času na ľade. Na konci bolo príjemné vidieť mojich kamarátov Mariána Hossu a Rasťa Pavlikovského, ako sa tešia z víťazstva v lige.“

Po sezóne v Spišskej Novej Vsi ste ďalší ročník odohrali v profesionálnej American Hockey League. Aký bol prvý rok v Springfielde Falcons, v rezervnom tíme Pheonixu?

Veľká zmena a takisto škola. Bol som v zostave najmladší, pretože zámorskí hráči, ktorí neboli v NHL, museli nastupovať v juniorke. Starší bekovia sa o mňa starali a postupne som si prešiel všetkými záležitosťami po hokejovej stránke. Reč som vedel obstojne, no musel som sa naučiť vybaviť bežné veci, ako napríklad zriadiť si bankové konto alebo vybaviť doktorov. Ja som absolvoval kemp Coyotes, už rok predtým. Predstavoval som si, že NHL je prvá trieda hokeja, avšak tam som zistil, že pôsobenie v elitnej lige nie je nemožné. Uvedomili som si, že chlapi, s ktorými bojujem o miesto, sú len ľudia, a ak budem tvrdo pracovať, mám schopnosti, aby som sa presadil. Prvá sezóna v Springfielde mi vyšla a cítil som, že môjmu snu už nemôžem byť bližšie. To bolo veľmi motivačné.“

Vaše jediné play off počas piatich rokov v zámorí ste odohrali práve vo vašej nováčikovskej sezóne za Falcons. Dohromady zo základnou časťou ste vtedy zvládli 76 duelov. Pocítil ste to fyzicky?

Áno, hlavne ku koncu. Vo vyraďovačke som si privodil únavové svalové zranenie. Bola to veľká zmena a pracovné tempo bolo oveľa vyššie. Ako hokejistu ma to však veľmi posunulo dopredu, bol to môj najväčší výkonnostný pokrok v kariére. Odohral som takmer dvakrát viac stretnutí ako na Slovensku a všetky v oveľa vyššom nasadení. Svaly dostávali zabrať.“

V Springfielde ste mali dvoch spoluhráčov, ktorí neskôr zažili významnú kariéru. Aký bol Daniel Briere a Shane Doan?

Briere mal vynikajúci rok, nazbieral takmer sto kanadských bodov. Vedelo sa, že by mohol byť nová hviezda, len bol veľmi nízky, a preto nad ním viselo viac otáznikov. Ľudsky výborný, skôr tichší kanadský Francúz. Vychádzali sme veľmi dobre. Doan sa ihneď po drafte prebojoval do NHL a keď som prvýkrát prišiel do Phoenixu, šéf hráčskeho rozvoja mu povedal, aby mi čo najviac pomáhal a to aj robil. Keď sa už ako hráč Coyotes na chvíľu vrátil do Springfieldu, bývali sme pri zápasoch na klziskách súperov spolu v izbe. Nedávno skončil kariéru a spomenul som si na neho. Je známy tým, že je to výnimočný človek.“

Prečo vás po jednom roku vo Pheonixe vymenili do Nashvillu Predators?

Nastal veľký trejd. Nashville bol nováčikom ligy a potrebovali získať ofenzívnu silu, nemali strelcov. Získali Cliffa Ronninga a mňa k nemu do výmeny pridali. Ronning bol neskôr niekoľko rokov najproduktívnejším hráčom Predators. Zaujímavosťou je, že na môj úplne prvý gól v zámorí mi prihral Cliff, a takisto aj na mojom premiérovom góle v oficiálnom zápase NHL, už za Nashville, sa asistenciou podielal on.“

Falcons mali v AHL arénu pre sedemtisíc ľudí a Milwaukee Admirals, záložný tím Nashvillu, hral IHL vo veľkej osemnásťtisícovej hale. Kde bol väčší záujem o hokej?

Springfield leží na východe USA v štáte Massachusetts. Je to medzi Bostonom a New Yorkom, kde je veľa tímov American Hockey Lague. Vtedy existovala konkurenčná liga International Hockey League, ktorá bola viac roztiahnutá po celom USA, a hrali ju menej hokejové, ale väčšie mestá. A arény tomu boli prispôsobené. Hralo sa v Kalifornii na Long Beach, v Las Vegas, Houstone či San Antoniu. AHL pomáhala mladým hráčom dostať sa do NHL, naopak v IHL nastupovali zväčša bývalí hokejisti z elitnej ligy. Spočiatku som mal v Milwaukee problémy s trénermi, nevedeli sme nájsť spoločnú reč. Dokonca sme sa raz veľmi pohádali. Bol som dvadsaťročný mladík a začal som koučov napomínať. V mojej európskej logike mi niektoré veci nedávali zmysel. Ak by som bol ja na ich mieste, tak sa ihneď vyhodím. Oni boli takí skvelí, že mali so mnou trpezlivosť, veci sme si vydiskutovali a dnes na nich spomínam ako na najlepších nadriadených v mojej kariére.“

V Nashville, resp. v Milwaukee ste boli slovenské dvojičky s Marián Cisárom.

A neskôr do tímu prišiel Čech Petr Sýkora, ktorý ešte dnes nastupuje za Pardubice. V tíme bol tiež jeho krajan, brankár Tomáš Vokoun. Iba trištvrte hodinu autom od nás sídlil záložný tím Saint Louis Blues Worcester, kde hrali Ľuboš Bartečko, Michal Handzuš, Robo Petrovický, Jaroslav Obšut a Libor Zábranský. Stretávali sme sa a tvorili sme „československá mafiu“. O krajanov som núdzu nemal, a vždy sme k sebe zobrali Rusov, ktorých vtedy veľa nebolo, a samozrejme Fínov, Švédov. Európania vždy držali viac spolu, a taktiež bolo cítiť rozdiel medzi francúzskymi a anglickými Kanaďanmi. Tí prví mali viac našu mentalitu, ale inak v kluboch NHL som nezažil iný ako kamarátsky prístup od hráčov až po funkcionárov.“

Zámorskí hráči neprijímali Európanov tak desať – pätnásť rokov pred vaším príchodom, či nie?

Závisí to aj od toho, kto sa chcel integrovať, alebo si držať svoju líniu. Hráč zvonka sa musí trochu prispôsobiť. S týmto mali problém hlavne Rusi. Prišli do novej krajiny a do nového spôsobu hokeja, mali motiváciu hrať v NHL, no často si tvrdohlavo držali svoju filozofiu. Ja som sa nestretol s tým, že by Európanov nemali radi. Pretože ja som bol milý k nim a oni boli milí ku mne. Viem si predstaviť, že keď hráč zo starého kontinentu príde s tým, že vy ste tu všetci zle nastavení, a u nás to robíme lepšie, môže nastať rôzna reakcia. Ja mám len veľmi dobré skúsenosti.“

Nashville vstúpil do NHL v roku 1998 a na začiatku sa päťkrát po sebe nedostal do play off. Vy ste v tom období v organizácii zvládli dva ročníky, v ktorých ste nastúpili do 63 súbojov. Aká bola vaša šanca na trvalé presadenie sa do základnej zostavy?

Moja kariéra bola v zásade taká, že sa mi takmer vždy darilo a bavilo ma to. Paradoxne, v čase, keď som si mohol hokej najviac užívať, bol som v jeho výkladnej skrini a žil svoj sen, nerozumel som si s koučom Barrym Trotzom. Bolo to najkomplikovanejšie obdobie kariéry a najťažšia škola, akú som dostal. S Trotzom sme mali osobný problém. Nie ja s ním, ale on so mnou. Vtedy som tomu nerozumel, a až dnes viem, o čo presne išlo. Je škoda, že v klube mi nikto nevedel vysvetliť, čo Barry odo mňa vyžaduje. Čím viac som sa snažil prispôsobiť tomu, čo som videl, tým viac som zapadol do priemeru. Do NHL som sa dostal preto, lebo som dával viac gólov ako ostatní, bol som produktívnejší. Zrazu som tieto prednosti začal potláčať a mal som pracovať na veciach, v ktorých bola konkurencia silnejšia. Tak som nemohol vyhrať boj o miesto v zostave. Bolo to veľmi zložité, no táto skúsenosť bola taká náročná, že mi do budúcna veľmi pomohla. Vnímam to ako veľký dar pre ďalšiu kariéru.“

Trotz údajne nerád pracoval s talentovanými hráčmi.

Chcel, aby jeho zverenci hrali úplne jednoducho a pre neho zrozumiteľne. Dnes tomu rozumiem, a keby mi vtedy presne vedel vyjadriť, čo chce, mohli veci fungovať. Využil by môj potenciál, dával by som góly a stíhal plniť jeho príkazy. Trotz bol vtedy mladučký kouč. Dnes rešpektujem jeho trénerskú kariéru, je vynikajúca. Keby sa to dalo vrátiť naspäť, vedel by som to riešiť, ale to je daň, ktorú platí mladý hokejista.“

V obrane Predators neboli okrem Kimmo Timonena žiadne hviezdy. Len Drake Berehowsky sa mu približoval s počtom okolo dvadsaťpäť bodov za sezónu. Trvalé miesto v defenzíve sa asi dalo nájsť.

Určite. Dokonca ma dosť využívali pri presilovkách. Problém bol, že môj celý prvý rok v NHL som stále nejako nemohol uveriť, že hrám v najlepšej lige sveta. Dlho som o tejto súťaži sníval a trvalo mi celú jednu sezónu, kým som uveril, že som dosť dobrý pre túto ligu. V ďalšom ročníku som sa rozbehol a všetko išlo tak, ako malo, no z večera do rána ma nenominovali na zápas a dva mesiace som presedel na tribúne. Mal som vynikajúce štatistiky, veď v piatich zápasoch som získal päť bodov, bol som prvý či druhý bodovaní mužstva. A zrazu ma vytiahli zo zostavy. To bolo veľmi ťažké, pretože som vedel, že už do ligy patrím, a v momente sa vám to celé rozsype. Timonen bol naozaj výborný, ale Berehowsky na NHL dlhodobo nemal. Bol ťažký, pomalý, nad ním musel niekto v organizácii držať ochrannú ruku, inak by v lige nebol. Jeho jedinou prednosťou bolo, že bol dobrý do partie.“

Keď vás začali vynechávať zo zostavy, bol to začiatok vášho konca v Nashville?

Vyvrcholilo to jednou veľkou hádkou s Trotzom na ľade. Už som provokoval a presadzoval svoje ego. Bolo otázkou času, kedy sa niečo stane. Na tréningu v Minnesote sme sa pred očami tamojších novinárov tak povadili, že tí nerozumeli čo sa robí. Po výmene názorov som zavolal agentovi, že to takto ďalej nemôže fungovať, ľudsky sa nemôžeme vystáť. Hokejový biznis ale funguje tak, že zmluvy treba dodržať, a ročník som musel dohrať. Ďalej už bola situácia neudržateľná.“

Na rok ste sa vrátili do Európy a strávili ho vo švédskom MODO, s ktorým ste sa dostali do finále ligy. Na MS 2002 ste vyhrali titul majstra sveta a boli ste v kádri na ZOH v Salt Lake City. Pomohlo vám toto všetko k návratu do NHL?

Za Millwaukee som strelil v ročníku 1998/99 v tridsaťjeden zápasoch trinásť gólov, čo je v prepočte na celú sezónu zhruba tridsaťgólová hranica. Z tohto nižšieho levelu som už vyšiel. Vo Švédsku to boli podobné čísla ako v Admirals. A vtedy obrancovia nedávali toľko gólov ako dnes. Mal som priemer pol gólu na zápas a druhý v v poradí za mnou dával v piatich dueloch jeden. Dokázal som priniesť na stôl niečo viac než iný, čo ma utvrdilo v tom, aby som zámorie ešte raz vyskúšal. Vymenili ma do Rangers a úspechy iba pomáhali získať kontrakt.“

Pol roka koučoval New York Rangers Bryan Trottier. Bývalý skvelý útočník sa v trénerskej kariére nepriblížil k svojej hráčskej minulosti. Bol to jeho jediný polrok v role šéfa striedačky.

Vynikajúci človek a takzvaný „player coach“ – tréner s výbornou hráčskou minulosťou. Nebol to ani zďaleka typ trénera zabijaka, ako je John Tortorella alebo Jim Schoenfeld. Snažil sa nájsť cestu k hráčom a New York mal v tom čase neuveriteľný mančaft. V kádri boli Mark Messier, Pavel Bure, Eric Lindros, Petr Nedveď, Brian Leetch, Vladimír Malachov či Darius Kasparaitis. Vedel som, že keď sa presadím v tomto mančafte, už sa presadím všade. Vyššie sa v rámci kvality nedalo dostať. Žiaľ, hneď v prvom zápase som sa zranil, vynechal dva a pol mesiaca a nešlo to tak, ako malo.“

Generálnym manažérom New Yorku bol Glen Sather, ktorý vraj chodil po štadióne v župane a s cigarou v ruke.

Špeciálny typ zo starej školy. Poznal svoje hviezdy a som presvedčený, že tak sedem zverencov osobne vôbec nepoznal, a to sa v polovici ročníka stal po vyhodení Trottiera koučom. Keby prešiel okolo mňa, určite by nevedel, ako sa volám, možno by vedel, aké nosím číslo. Bol trochu zvláštny a mužstvo vtedy aj tak skončilo. Zobral podľa mien to najlepšie čo sa dalo, a ani sa nedostali do play off.“

V polovici sezóny vás z New Yorku vymenili do Pittsburghu, čo bol váš posledný klub v najlepšej lige sveta.

Trejd, v ktorom Penguins poslali do Rangers Alexeia Kovaleva, a v Pittsburghu už takmer nikto nezostal. Boli sme stratení, poslední v lige, kvôli čomu organizácia získala právo prvej voľby v drafte, a vybrala si Sidneyho Crosbyho. Dostal som sa do presilovky so súčasným GM Montrealu Marcom Bergevinom, vpredu bol Mario Lemieux s Martinom Strakom a ešte s niekým. Skončilo to tak, že polovicu času som v organizácii odohral ako útočník namiesto zraneného Lemieuxa. Dali ma do útoku so Strakom a Tomášom Surovým. Po sezóne mi ponúkli kontrakt, ale na pozíciu útočníka. To som odmietol a definitívne som sa vrátil do Európy.“

Mario Lemieux je jeden z najlepších hokejistov histórie hokeja. Aký bol ľudsky?

Tichý. Na motivačné reči mal vedľa seba Bergevina. Hovoril málo, ale na ľade veľa spravil. Dostal som sa k nemu bližšie, pretože som dobre vychádzal s Martinom Strakom, a on bol jeho blízky človek. Zobrali ma k sebe do partie, keď hrali karty. Inak fungoval len vo svojom úzkom okruhu ľudí.“

V Európe ste hrali v dvanástich rôznych mužstvách vo Švajčiarsku, Švédsku, Fínsku, Rusku a na Slovensku. Kde vám bolo najlepšie?

Páčilo sa mi všade. Vždy som vychádzal dobre s manažérmi, trénermi a čím som bol starší, tým som si viac uvedomoval, že málokto sa môže so mnou porovnávať, čo sa týka hokejových skúseností. Pri debatách o hokeji som mal som o všetkom prehľad. Keď bolo treba pomôcť koučom alebo GM, často za mnou chodili, a ku koncu kariéry som sa do týchto vecí zapájal stále viac. Teší ma, že som svoju kariéru takto pochopil. Chcel som spoznať čo najviac krajín a tieto skúsenosti neskôr využiť. To bola dobrá úvaha.“

Pri zmene klubov hokejisti nemajú problém, pokiaľ sú slobodní. Akonáhle si však založia rodinu, už je to pri prestupoch oveľa náročnejšie. Vy ste výnimkou. Prvá dcéra sa vám narodila v roku 2000, ženili ste sa ešte o dva roky skôr a ako otec rodiny ste odohrali takmer celú profesionálnu kariéru. Ako sa vám to podarilo?

Po prvej dcére sa nám dievčatá dvojičky narodili vo Švajčiarku (rok 2005). Komfort sme si vždy vedeli vytvoriť, a ak bolo treba, s deťmi nám vždy nejakí ľudia pomohli. Nikdy sme z cestovania nerobili vedu. Zbalili sme sa, prenajali si byt či dom. Takmer každý druhý rok sme žili niekde inde a možnosť objavovať nové mestá a miestnu kultúru bolo veľmi vzrušujúce. Deti a manželku to bavilo, našli si nových známych. Nikdy sme nehľadali dôvod, prečo by sa nám malo niečo nepáčiť, vždy sme sa snažili vyťažiť zo situácie čo najviac. Ľudia vravia, že by radi cestovali a spoznávali nové krajiny. Nám za to ešte aj zaplatili (úsmev).“


Pridaj komentár