„Odísť na vrchole bolo skvelé“, hovorí Hrdina.

Skôr než Jiří Hrdina (57) odišiel do zámoria, odohral za československú reprezentáciu päť majstrovstiev sveta a dve olympiády. V NHL začal v tridsiatich rokoch a za päť sezón vyhral trikrát Stanley Cup. Prvý v Calgary, dva ďalšie v Pittsburgu s Jaromírom Jágrom, kam ho zobrali, aby vtedajšej vychádzajúcej hviezde pomohol pri adaptácii. Ihneď po ukončení kariéry začal pracovať ako skaut. Najprv sedem rokov pre Calgary a v tejto sezóne začal svoj sedemnásty pracovný rok pre Dallas.

Draftovali Vás v roku 1984, v dobe tvrdého komunizmu. Ako ste sa o tom dozvedeli a čo si od toho klub sľuboval?

„Vtedy Európanov draftovali zvyčajne v posledných kolách draftu, pretože nikto nemal istotu, že budeme chcieť emigrovať. Bolo pár výnimiek, ako bratia Šťastní, po nich Peter Klíma, František Musil alebo Peter Ihnačák. Ku kontaktom s klubmi, ktoré na nás získali práva, dochádzalo pri hokejových výjazdoch do zahraničia. Pýtali sa, či by sme mali záujem utiecť. Keď som sa v tom roku dozvedel, že si ma vybrali, všetko som smeroval k roku 1988, lebo som mal predbežný prísľub, že ma nechajú odísť oficiálne.“

Do NHL ste prišli v roku 1988. Brali Vás domáci hráči tak, že im ako Európan beriete prácu?

„Európanov bolo v tom čase v lige veľmi málo. Skôr nás brali ako „exotov“, ktorí spestrujú bežné dianie v lige. Či niekomu zoberie prácu Kanaďan alebo Európan, je to jedno. Keď prídete o miesto v zostave, je to vždy nepríjemné, ale že by nás niekto vyslovene kvôli tomu nemal rád, to nie, také niečo som nepocítil.“

Pomohlo Vám, že pred Vami hrali v Calgary traja Švédi: Hakan Loob, Kent Nilsson, Den Labraaten a traja Fíni: Kari Jalonen, Kari Eloranta a Pekka Rautakallio?

„Keď som prišiel do Calgary, bol tam jediný Európan – Švéd Hakan Loob. V sezóne 1987/88 strelil 50 gólov, čo je dodnes medzi Švédmi neprekonaný výkon. Kent Nilsson a aj ostatní spomínaní hráči urobili Európanom výborné meno a veľmi to pomohlo.“

Calgary bolo v čase, keď ste tam prišli, veľmi silné mužstvo, ktoré v roku 1989 vyhralo Stanleyho pohár.

„Obrovskú zásluhu na tom má vtedajší GM Cliff Fletcher. Bol jedným z najlepších manažérov celej súťaže. Mal veľké skúsenosti, prehľad a mužstvo výhľadovo budoval niekoľko rokov, aby sa dostavil úspech. Pred tou sezónou mu vyšla vynikajúci výmena, keď sme dostali zo St.Louis Douga Gilmoura. V lige začínal Theo Fleury, zachytali brankári, k tomu sa podarili dobré drafty. Zišla sa vtedy silná generácia starších i mladších hráčov.“

Ako ste si zvykali na prechod z európskych rozmerov klzísk na zámorské a na dlhé prelety a zvýšený počet zápasov?

„Rozmery ihriska boli veľká zmena, to bolo ťažké. Mal som na všetko oveľa menej času, ale postupne si človek zvykol. Dnes už aj niektoré európske mužstvá hrajú na menších rozmeroch ihriska, pre niektorých mladých hráčov už to nie je zmena. V počte zápasov veľký rozdiel nebol, pretože keď som v lige odohral 50 duelov a k tomu 25 v reprezentácii, blížilo sa to k číslam v NHL. Inak to bolo s cestovaním, to bolo náročné, ale patrilo to k tomu a mne osobne to neprekážalo.“

Ako ste zvládli po ukončení kariéry prechod do bežného života?

„Mal som ešte ponuky ísť hrať do Európy, ale už sa mi nechcelo cestovať, a po hokejovej stránke som vedel, že už viac nedosiahnem. Odísť na vrchole bolo skvelé. Dostal som ponuku robiť skauta Calgary a plynule som prešiel z jednej pozície do druhej. Prechod to bol veľmi príjemný a pohodlný.“

Dallas Stars bol pred dvoma rokmi až tretí od konca v diváckej návštevnosti NHL. V minulej sezóne sa priemer zvýšil takmer o 3 tisíc ľudí. Bola situácie spred dvoch rokov vážna?

„Určite. Súviselo to s tým, že náš bývalý majiteľ pán Hicks išiel do bankrotu a klub predával takmer tri roky. To návštevnosti nepomôže. Fanúšikovia vnímajú neistú pozíciu klubu. I finančne sme išli dole, nemohli sme si dovoliť hráčov, ktorých by sme chceli. Veľa z nich muselo odísť, neboli pre nich jednoducho peniaze. Dnes je situácia iná. Dallas je veľké, šesťmiliónové mesto, ktoré má všetky štyri najväčšie americké športy. Vynikajúce bejzbalové mužstvo Texas Rangers, ktoré hralo dvakrát finále svetovej série. Výborný americký futbal, rovnako tak basketbal. Konkurencia športov pre hokej je v meste ohromná. Robíme všetko pre to, aby sa diváci vrátili.“

Dodnes nebol do Dallasu draftovaný žiadny Slovák. Náhoda?

„Absolútna. Je vždy veľmi ťažké predpokladať, kto si koho vyberie. Jasných je vždy tak prvých päť – desať hráčov, ktorí sú v ročníku najlepší. Tam sa za posledné obdobie žiadny Slovák nenachádzal. V nasledujúcich kolách už to je vabank. Mal som na svojom na zozname niekoľko mien, ale zobrali ich iné tímy skôr, ako som predpokladal. Špičkoví slovenskí hráči, ako napr. Marián Gáborík, sa mi páčia. “

Je ťažké odhadnúť, či je hráč v osemnástich rokoch na vrchole výkonnosti, alebo sa ešte môže ďalej zlepšovať?

„V tom je práca skautingu pekná. Na MS 18 ročných je 80 – 90 percent hráčov ešte hokejovo nepripravených. Angličitna má na to dobrý výraz, „gessing, progesscion“- odhad, kde by hráč mohol neskôr byť. Ak sa to podarí, potom je to dobré. My draftujeme hráčov s víziou. To, že som ho videl zahrať dobre v niekoľkých zápasoch, mi ešte nič nepovie o tom, kde bude o tri – štyri roky. Skladáme množstvo informácií od trénerov, dorasteneckých trénerov či rodičov a potom si urobíme celkový obraz.“

Najťažšie na práci skauta?

„Odhadnúť supertalent nie je ťažké. Náročnejšie je nájsť talent v štvrtom či siedmom kole a vidieť v ňom niečo, čo človeka presvedčí, že by v budúcnosti mohol v NHL hrať. Čo sa týka cestovania, strednú Európu, ktorú mám na starosti, nie je až také náročné autom prejsť. Dlhšie presuny ma nezaťažujú, navyše sa stretnem s mnohými bývalými spoluhráčmi či protihráčmi, čo je príjemné.“

Hovorí sa o silnom vplyve agentov pri drafte.

„Pre nás začnú byť agenti zaujímaví až potom, keď hráča vyberieme. Do tej doby agenti nemajú, minimálne v našej organizácii, žiadny vplyv. Vždy je to na kolektívnom rozhodnutí skauting tímu, vrátane GM. U nás je neprístupné aby sme dbali na odporučenie agenta. To by potom nás skautov nepotrebovali, naša práca by bola nezmyselná a ušetrili by veľa peňazí.“

Od roku 2008 až do 2013 nemala Česká republika podpísanú zmluvu o odchode mladých hokejistov do NHL.

„Z pohľadu klubu to bola výhoda. Ak nie je zmluva s federáciou, dva roky po nepodpísaní zmluvy s hráčom stále patrí nám. Horšie to bolo s ostatnými európskymi štátmi, kde zmluva bola a je. Na tých, ak nepodpíšeme do dvoch rokov, strácame práva a vracajú sa späť na draft. Bola to veľká chyba, pretože Švédi či Fíni pristúpili na podmienky, ktoré boli zo strany NHL veľmi férové. Oni si uvedomujú, že ak nebudú hokej v Európe podporovať, bude hráčov pre ich ligu ubúdať. NHL je globálna súťaž, ktorá potrebuje európskych hráčov. Nepochopil som, prečo si chcel český zväz individuálne dohovárať podmienky, keď museli vedieť, že podľa pravidiel to ani nejde. Takto za každého hráča vždy niečo dostanú.“

Sú dnešní mladí Rusi iní ako pred tridsiatimi rokmi?

„Táto generácia je úplne iná, to sa nedá porovnávať. Vyrastajú v úplne iných podmienkach, majú voľnosť pohybu, môžu cestovať. Majú rovnaké záľuby ako Švédi, Česi či Američania. Jediný problém vidím u nich v tom, že ruská KHL je finančná konkurencia pre NHL. Niekedy je ťažké zistiť o mladom Rusovi, či urobí všetko preto, aby hral v zámorí, alebo či iba nepredstiera a nejde mu o to, že si urobí meno v NHL a potom sa za trikrát také peniaze vráti do KHL.“

Pridaj komentár