Neoceniteľná hokejová skúsenosť v najväčšom drevenom meste Škandinávie

Má len šestnásť rokov a už nastupoval v piatich rôznych organizáciách. „Nie je to jednoduché, ale verím, že do budúcna mi to pomôže.“ Alex Géci (16 r.) je odchovancom Topoľčian. Neskôr pôsobil v troch najlepších mančaftoch na západnom Slovensku – v Trenčíne, Nitre a Slovane Bratislava. Posledné angažmán zažil na severe Európy. Vo fínskom Lukko Rauma však pravdepodobne pokračovať nebude. Od augusta si bude opäť zvykať na nový kolektív, tentokrát v zámorí. „Registrujem záujem viacerých tímov z Canadian Hockey League,“ hovorí vysoký center a juniorský reprezentant Slovenska (foto: hockeyslovakia.sk).

 

Ste rodák z Topoľčian, kde má hokej veľkú konkurenciu v iných športoch. V meste je futbal, hádzaná, vodné pólo a silný plavecký oddiel. Bol pre vás hokej od začiatku jasnou voľbou, alebo ste uvažovali na iným športom, resp. ho aj vykonávali?

„Otec hrával futbal, starší brat vodné pólo a tenis. Ja som však odmalička túžil robiť tento zimný šport. Spočiatku som popri hokeji hrával aj tenis a chodil som na plávanie. Ale hokej bol pre mňa vždy prvoradý, preto som neskôr v týchto dvoch športoch nepokračoval.“
Po piatu triedu ste nastupovali za Topoľčany, ale od šiestej triedy ste prestúpili do šesťdesiat kilometrov vzdialeného Trenčína. Chceli ste sa posunúť v hokejovom živote ďalej? Ako ste to mali vyriešené so školou a bývaním?
„Trenčín patrí v mládežníckych kategóriách k najlepším tímom na Slovensku so silným konkurenčným prostredím. Chcel som sa hokejovo posunúť a odchod z Topoľčian bol ideálnym riešením. V škole som naďalej pokračoval v mojom rodnom meste s individuálnym plánom. Keď sa dalo, bol som v škole, a keď nie, musel som sa po večeroch doučovať sám. Pod hradom Matúša Čáka som nebýval, rodičia ma do Trenčína každý deň vozili. Zato som im veľmi vďačný. Časovo sa to dalo zvládať, cesta trvala okolo štyridsaťpäť minút.“
Po konci pobytu v Dukle smerovali vaše kroky do Bratislavy s krátkou medzizastávkou v Nitre. Ako hodnotíte dva mesiace pod Zoborom?
„Išlo o krátkodobé hosťovanie zo Slovana, pokiaľ si moji rodičia vybavili v hlavnom meste bývanie a pracovné záležitosti. Môj starší brat v tom čase už pracoval v Bratislave a chceli sme byť ako rodina spolu. V tej chvíli bolo hosťovanie v Nitre najlepším riešením, keďže som to mal z Topoľčian dvadsaťpäť minút autom. V Topoľčanoch som navštevoval školu po ôsmu triedu, následne som študoval v Bratislave.
V zime 2016 ste definitívne prestúpili do Slovana Bratislava. Hlavné mesto je od Topoľčian ešte o päťdesiat kilometrov ďalej ako Trenčín. Dukla má vo výsledkoch práce s mládežou často lepšie ukazovatele ako belasí. Z akého dôvodu ste prestúpili do hlavného mesta?
„V Trenčíne som od začiatku nastupoval o kategóriu vyššie, dalo mi to veľmi veľa, bol som tam spokojný. Mám na to obdobie krásne spomienky, našiel som si tam veľa kamarátov. Ale ako som už spomínal, celá rodina sa sťahovala do Bratislavy a Slovan mal o mňa veľký záujem. Nebolo nad čím rozmýšľať.“
Po troch sezónach u belasých ste v januári 2020 nečakane prestúpili do fínskeho dorasteneckého tímu Lukko Rauma. Údajne mal tento klub o vás veľký záujem. To bol hlavný dôvod presunu, alebo išlo o niečo iné? Čo sa týka bodovania, v sezóne 2018/19 sa vám v juniorke darilo viac (13 zápasov a 11 bodov) ako v ročníku 2019/20 (27 zápasov a 17 bodov).
„Ponuky z viacerých fínskych mančaftov boli na stole už v septembri 2018. Nad odchodom som reálne začal uvažovať až o rok neskôr. Ale boli náznaky, že by mi mohli dať šancu v áčku belasých, preto sa môj odchod do krajiny úradujúcich majstrov sveta oddialil. Keďže juniorke Slovana sa nepodarilo prebojovať do nadstavbovej časti, po dohode s agentom a rodičmi som prestúpil do krajiny tisícich jazier. Bola to správna voľba. Za tri mesiace som si vyskúšal iný život a pôsobenie v cudzej krajine.“
Rauma leží úplne na západe Fínska hneď vedľa Botnického zálivu. Ako sa žije v tomto prístavnom štyridsaťtisícovom meste?
„Nádherne, býval som neďaleko centra a niekoľkokrát som na bicykli zašiel k zálivu. Rauma je menšie mesto a život je tam pokojný. Na bicykli sa dá všade rýchlo dostať.“
Zvládali ste polárnu noc v krajine tisícich jazier, alebo vám robila problémy?
„Zo začiatku som bol trochu prekvapený, že je väčšiu časť dňa je tma a slnko je vidieť len občas. Ale keďže väčšinu času som trávil na štadióne, alebo oddychoval, nebolo ťažké si zvyknúť.“
V dorasteneckom tíme Lukko Rauma nastupovali dvaja českí mladíci. Ondřej Cubo a Erik Meluzín, syn Romana Meluzína, bývalého reprezentanta Česka. Pomohla vám ich prítomnosť pri adaptácii v novom svete?
„Iste. Oni dvaja tam už boli skôr ako ja, takže mi boli nápomocní. Vedeli, ako to v organizácii funguje. Musím vyzdvihnúť aj fínskych spoluhráčov, ktorí so mnou od začiatku komunikovali, pomáhali mi a prijali ma veľmi dobre. Stretávali sme sa aj mimo tréningov a zostali sme v kontakte.“
V čom vidíte najväčší rozdiel medzi tým, ako funguje hokej vo Fínsku v porovnaní so Slovenskom?
„Rozdiel je takmer vo všetkom. Najväčší asi v tom, že každý sa usiluje robiť všetko naplno, nakoľko v zostave je veľká konkurencia. Na tréningu nás bolo tridsať a každý musel bojovať o miesto na zápasovej súpiske. Ďalší rozdiel je v korčuľovaní a rýchlosti. Tým pádom je kvalita súťaže vyššia.“
Máte len šestnásť rokov a už ste hrali v piatich rôznych tímoch. Zvládate tieto životné premeny bez problémov?
„Nie je to jednoduché. Ale myslím si, že áno, a verím, že mi to pomôže do budúcna. Hlavne po psychickej stránke. Po príchode do nového mužstva musíte vždy ukázať, že na to máte a vlastne neustále začínate odznova. Keďže som si týmto všetkým už prešiel, zhruba viem, čo ma pri hokejových výzvach čaká.“
Zdá sa, že pandémia je na ústupe a budúci ročník sa v hokejovom svete bude hrať. Máte predstavu, kde by ste chceli nastupovať?
„Rád by som pôsobil v kanadskej juniorke a viem o záujme viacerých klubov. Momentálne spolu s agentom vyberáme takú organizáciu, ktorá mi bude najviac vyhovovať a kde budem môcť hokejovo napredovať.“
Akú máte výšku a hmotnosť?
„Meriam 189 cm a vážim 80 kg.“

Pridaj komentár