„Nemecká liga ide dobrým smerom, reprezentácia nesprávnym,“ tvrdí kouč Gross

V roku 1990 vyhral so Spartou Praha titul majstra Československa vo vyhecovanej finálovej sérii s Duklou Trenčín. O pár mesiacov neskôr urobil životný krok, keď ako mladoženáč prestúpil do Freiburgu. Odvtedy už vyše 25 rokov žije Pavel Gross (47) v Nemecku, kde sa medzičasom z ľadu presunul na striedačku. Dnes je suverénne najdlhšie pracujúci kouč v DEL a za jeho prácu mu nemeckí novinári dali prívlastok „akribisch“ (detailista). V rozhovore vraví, že svoju pozíciu si musel tvrdo vybojovať, a preto v lete odmietol ponuku zo Sparty, ktorá sa, ako sám hovorí, za iných okolností neodmieta.

Minulé leto sa vaše meno spomínalo v súvislosti s viacerými českými klubmi, a najviac so Spartou Praha. Nakoľko bolo reálne, že z Wolfsburgu odídete?

„Bol záujem z českej ligy, najkonkrétnejší zo Sparty Praha. S Petrom Břízom (predseda predstavenstva, pozn. red.) som niekoľkokrát telefonoval. Povedal som mu priamo, že chcem čakať, ako sa vyvinie situácia v klube po afére vo Volkswagene (hlavný sponzor klubu, pozn. red.). Až na konci uplynulého roku sme dostali správu, že podpora bude pokračovať. Tu som videl svoju prioritu. Viem, že Sparta sa bežne neodmieta, ale rozhodol som sa takto.“

Rozhodujúci dôvod, že ste ostali?

„Viem, čo tu mám. Toto nie je nemecká liga, ale kanadsko-americká. Keď sa pozrieme na trénerov a manažérov v lige, je to samí Kanaďan alebo Američan. Dlho som bojoval, aby som pozíciu hlavného kouča získal. Udržať sa tu nie je jednoduché. Veľmi sa to tu mieša. Som jediný kouč za posledné dva roky, ktorý nebol vyhodený (celkovo pracuje P.G. šiesty rok ako hlavný tréner a dva roky bol asistentom, pozn. red.). Mám tu dôveru a chcem ju vrátiť naspäť.“

V roku 1990 ste ako hráč prestúpili zo Sparty Praha do Freiburgu. Nebol to výkonnostný krok späť?

„Keď sa na to pozriem spätne, tak asi áno. Mám nemeckých predkov, môj otec je Nemec, takže veľmi rýchlo som dostal občianstvo. Nechcel som v Česku zostať a revolúcia tomu nahrala. S manželkou sme išli bez peňazí do neznámeho prostredia. Bol to rozhodnutie, ktoré neľutujem. Viem, že česká liga mala oveľa vyššiu úroveň ako tunajšia, ale človek si musí skúsiť, aby sa presadil, je to jedno kde.“

V sezóne 1996/1997 sa v Mannheime zišlo obrovské množstvo hráčov z rôznych krajín. Bolo v ňom osem Nemcov, štyria Kanaďania, dvaja talianski Kanaďania, dvaja americkí Taliani, dvaja Rakúšania, dvaja Francúzi, hráč z Veľkej Británie, Holanďan, belgický Nemec (váš súčasný asistent Mike Pellergins) a vy. Niečo podobné sa prihodilo o tri roky neskôr, keď ste hrali v Berlíne. Hralo spolu sedem Nemcov, päť Švédov, päť Kanaďanov, ukrajinský Rus, ruský Bielorus, fínsky Nemec, kanadský Talian a znova Mike Pellergins a vy. Ako fungoval tím zložený z takého množstva národností?

„Nie je dôležité odkiaľ ste, ale akú máte kvalitu, charakter, či chcete vyhrávať, alebo ste mäkkí. Boli to všetko dobrí hráči. Tieto mužstvá boli dobre zložené a fungovali.“

Do polovice 90. rokov minulého storočia bolo v nemeckej lige veľa českých a niekoľko slovenských hokejistov. Po spomenutom období začala silná vlna kanadsko-amerických hráčov. Dôvod?

„Otvoril sa hráčsky trh a kluby mohli angažovať neobmedzený počet zahraničných hokejistov. Predtým mohli hrať len dvaja či traja cudzinci. Začali prichádzať kanadskí a americkí kouči, manažéri, a tí si automaticky priviedli svojich hráčov. Istý čas to bola vyslovene kanadsko-americká liga. Neskôr nastal bojkot z nemeckej strany a obmedzil sa počet legionárov na deväť – desať. Severoamerickí manažéri zostali a pokračujú v tom čo robili, len v menšej miere.“

Akým vývojom prešiel nemecký hokej za 25 rokov, čo v ňom pôsobíte, a kde sa nachádza dnes?

„Od sezóny 1995/1996 asi sedem rokov, pokiaľ sa počet cudzincov neobmedzil, to bola tvrdá, nečistá, zákerná liga. Musím povedať, že až krutá. Presadiť sa v tom čase bolo náročné a práve vtedy som s Mannheimom trikrát po sebe vyhral titul. Od ročníka 2004/2005, kedy som začal trénovať, sa začal hrať viac hokej. Po znížení počtu cudzincov už nikto nezobral bitkára, ktorý len čakal na šarvátku. Odvtedy sa súťaž skvalitnila. Vôbec by som neporovnával vývoj nemeckej ligy (DEL) s vývojom nemeckej reprezentácie (DEB). To sú úplne dve odlišné veci. Som presvedčený,  že sa malo a stále má ešte viac znížiť počet zahraničných hokejistov v lige. Tržné ceny nemeckých hokejistov sú obrovské. Malo by sa riskovať a otvoriť súťaž viac pre Nemcov. Možno by na určitý čas išla úroveň dole, ale pritiahli by sa hráči z tretej ligy do druhej a potom do DEL. Som za to, aby sa napr. od sezóny 2017/2018 znížil počet cudzincov na šesť zo súčasných deväť. To by pomohlo hlavne reprezentácii. Liga ide dobrým smerom, je silná, uzavretá, nedá sa z nej zostúpiť, hrá sa na pekných štadiónoch, možno najlepších v Európe. Chodia sem severoamerickí hráči, ktorí vedia hrať hokej a je dobre finančne založená, čo tiež v minulosti nebolo pravidlom. Ale národný tím sa zastavil a na MS budú bojovať o zostup, a ak nespadnú do nižšej kategórie, bude to úspech.“

O tom, že sa má redukovať počet legionárov sa veľa rozpráva, ale akoby nikto pre to nič neurobil.

„Severoamerickí manažéri majú silu a Deutsche Eischockey Bund nemá čo do ligy povedať, pretože tá je samostatným subjektom. Ak by mohli niečo spraviť, mal by sa vytvoriť tlak, ktorý teraz nie je žiadny.“

Sú v súčasnosti tímy schopné dať dohromady štyri silné formácie, ako to bolo za vašich hráčskych čias v Mannheime, keď vtedy za predaj televíznych práv inkasovali kluby niekoľkonásobne viac ako dnes?

„Ale áno. Mannheim má štyri silné pätorky, rovnako tak Mníchov, Berlín, Kolín nad Rýnom, Düsseldorf a aj Iserlohn má silný tím. To sú mužstvá, ktoré budú veľmi hrýzť vo vyraďovačke. Úspech budú mať tie mančafty, ktoré budú schopné nahradiť zraneného hokejistu iným.“

Máte dobre korčuľujúcich, ale nižších útočníkov. Bude to vo vašom prípade v play off súboj rýchlosti proti vyšším súperom, ktorí zaberú viac priestoru?

„V lige sme finančne číslo osem. Kluby pred nami majú výhodu v tom, že si môžu dovoliť kúpiť vysokých chlapov aj dobre korčuľujúcich. My si môžeme dovoliť len korčuliarov. Máme pár väčších obrancov. Najradšej by som mal päť – šesť väčších útočníkov, ale na takých nemáme peniaze.“

Za posledných sedem rokov ste ako jediný mančaft v DEL hrali vždy play off. Z toho štyrikrát v semifinále a raz vo finále. Máte ale problém s návštevnosťou na domácich zápasoch (priemer zhruba 2500 ľudí). V tomto ukazovateli chodí na predposledný Schwenningen o 1400 divákov viacej.

„To je pravda. Máme zhruba 2000 skalných fanúšikov, ale to je málo. Vidím tu dva problémy. Jednak sme ako organizácia pomerne krátko v najvyššej súťaži (10 -11 rokov). A druhým faktom je, že by mal klub viac urobiť pre to, aby ľudí pritiahol. Treba ísť za nimi, neprídu sami. Povedať iba, že Volkswagen mal nejaké problémy, je veľmi málo.V tomto treba pridať.“

S tým súvisí aj to, že ste ako klub veľmi málo v televízii.

„Nečudujem sa tomu. ServusTV a LAOLA.stream chcú mať reklamu a tú chcú vidieť aj ľudia v televízii. Ak príde televízny štáb a vidia poloprázdny štadión, nerobí to dobrý dojem.“

Ste jediný kouč v lige, ktorý má na striedačke generálneho manažéra klubu (Karl-Heinz Fliegauf). Ako to beriete?

„Zvykol som si, je to tak zabehnuté už osem rokov. A beriem to o.k, neprekáža mi to. Charly je súčasť nášho tímu.“

Platí odhad nemeckého hokejového týždenníka Eishockeynews, že máte na sezónu rozpočet 7,7 milióna eúr?

„Máme 4,5 milióna eúr na A-tím, v čom sú platy pre hráčov, trénerov, celý realizačný tím, cestovné náklady. Na celú organizáciu máme 7,2 milióna eúr, ale to nikto oficiálne nevie. Tí čo to odhadujú, to robia vždy nesprávne. (spoločný smiech)“

Pridaj komentár