„Nebyť zranenia kolena mohol som hrať v Nashville dlhodobo.“

S vizitkou strelca odchádzal Vladimír Országh (40) v devätnástich do Severnej Ameriky. Naneštastie si ho v drafte vybral New York Islanders, ktorý svoj hokej staval na silových typoch. Hokejové šťastie našiel Banskobystričan až v Nashville, avšak osudným sa mu stal svetový šampionát vo Viedni 2005, na ktorom si vážne zranil koleno. O pár mesiacov neskôr si tú istú časť nohy poranil druhýkrát, čo znamenalo faktický koniec jeho kariéry. Po rozlúčke sa ihneď presunul na striedačku rodného klubu. Najprv ako asistent a dnes je piaty rok šéfom úradujúceho majstra Tipsport ligy. Ako hráč vlastní zlato a bronz z majstrovstiev sveta.

V sedemnástich ste začali nastupovať za rodnú Banskú Bystricu v prvej lige seniorov. V tomto istom veku ste sa dostali na MS 20 B kategórie.

Pre mňa bolo veľmi dôležité, že mi dali možnosť hrať medzi mužmi v takom mladom veku. Takisto mi prospela nominácia na juniorský šampionát B skupiny, hoci vekom som ešte patril do reprezentačnej osemnástky. Juniorské majstrovstvá národnému tímu veľmi nevyšli. Do elitnej kategórie sme sa kvalifikovali s odretými ušami. K druhému miestu nám pomohli domáci Francúzi, ktorí zdolali Poliakov. Odborníci ma pred draftom pasovali na popredné miesta, avšak dva dni pred začiatkom ME 18 B skupiny som dostal štyridsaťstupňové horúčky, a podujatie som musel vynechať. Skauti ma nevideli, a preto som klesol v rebríčku. Hlavné však bolo, že si ma niekto vybral. S tým, že to bolo nižšie, ako sa predpokladalo, som problém nemal.“

New York Islanders si vás vytiahli v piatom kole a v juniorskom drafte si vás vybral Portland Winterhawks. Napriek tomu ste ešte jeden rok na Slovensku zostali. Zámerne?

Na seniorský hokej som bol navyknutý a chcel som v ňom zostať. Bystrica prvýkrát v histórii postúpila do extraligy, v meste nastal ošiaľ a ja som chcel byť súčasťou tohto celého. Winterhawks mali o mňa veľký záujem. V ich zostave figuroval Richard Zedník a on ma do zámoria lákal tiež. Na prelome rokov 1995/1996 sa konali MS 20 v Bostone, ktoré mi vyšli (v šiestich zápasoch päť gólov), a po turnaji ma Portland kontaktoval znova. Chceli, aby som v USA zostal. S Bystricou sme však hrali o záchranu, a ja som sa s vedením dohodol, že ročník dohrám v extralige. Po udržaní sa medzi elitou som odcestoval k Winterhawks na týždenný pobyt, kde mi všetko poukazovali. Bol som rozhodnutý, že na ďalšiu sezónu odchádzam do zámoria, jediný otáznik visel na tým, kam ma vedenie Islanders pošle.“

Hlavný kemp New Yorku Islanders ste absolvovali ihneď po drafte?

Pred prvým kempom sme boli jasne dohodnutí, že sa vraciam na Slovensko. Po druhom mi ponúkli možnosť prestúpiť do Utahu Grizzlies, ktorý hral International Hockey League, a časť kádra Islanders v klube pôsobila. Veľkou výhodou tejto ligy bolo, že v nej mohli nastupovať hráči v juniorskom veku na rozdiel od American Hockey Leauge. V devätnástich rokoch som si vyberal medzi Portlandom a Utahom a myslím si, že som sa rozhodol správne. V IHL nastupovali bývalí výborní hokejisti a ja som sa dostal do vynikajúceho tímu so skvelým koučom. Malo to kladný vplyv na moju neskoršiu kariéru.“

Mali ste adaptačné problémy?

Samozrejme, že áno. V začiatkoch bol v tíme Róbert Döme a dokonca sme si zaistili bývanie veľa seba. Lenže v piatom zápase som si zranil koleno, dva mesiace som pauzoval, a práve v čase mojej rehabilitácie vymenili Roba do Las Vegas. Môj ďalší sused – Švéd Robert Nordberg to rýchlo vzdal a vrátil sa do Luley. Zrazu som zostal v bytovom komplexe sám mimo domova a občas mi napadli myšlienky na návrat domov. Vyriešil som to tak, že som požiadal klub, aby som mohol ísť bývať do rodiny, čo sa v juniorke stáva bežne. Aj Döme to mal prvý rok takto zariadené. Veľmi mi pomohol viceprezident klubu Tim Mouser, ktorý ma zobral k sebe. Mal vynikajúcu rodinu, v ktorej som sa cítil ako doma. Strávil som u nich dva roky a veľmi mi pomohli, za čo som nesmierne vďačný.“

Koučom Grizzlies bol Butch Goring a jeho asistentom Kevin Cheveldayoff, súčasný generálny manažér Winnipegu Jets.

Obidvaja skvelí ľudia aj tréneri. Goring rok predtým vyhral s Utahom ligu. Cheveldayoff bol mladý asistent a bývalý perspektívny hráč draftovaný v prvom kole, ktorému zranenie predčasne ukončilo kariéru. Na ďalší ročník sa stal generálnym manažérom Chicaga Wolves.

Do Severne Ameriky ste odchádzali s nálepkou strelca.

V šestnástich som získal titul najlepšieho kanoniera staršieho dorastu. Strelecky som sa presadzoval aj v prvej lige, v extralige to už bolo trochu horšie. V Utahu boli v tej chvíli lepší hokejisti ako ja a moje miesto bolo v tretej pätorke, kde nastupovali útočníci so schopnosťou dobre napádať a hrať oslabenia. Niekoľkokrát ma nenominovali do zostavy a kouč mi musel dohovoriť, vysvetliť, že ak chcem hrávať, musím sa prispôsobiť. Spočiatku som nadával, s akými hráčmi nastupujem, že nevedia prihrať, nič vytvoriť, iba sa zrážajú. Postupne som si uvedomil, že len ako strelec a kreatívny hráč sa do NHL nedostanem. Začal som plniť veci, ktoré odo mňa vyžadovali, a to bolo najlepšie, čo sa mi mohlo prihodiť. Naučil som sa dobre brániť, hrať oslabenia, blokovať strely, pokryť puk, resp. ho vybojovať v rohu klziska. Prispôsobivý som bol, chcel som a to bola moja veľká devíza.“

New York Islanders sa od sezóny 1994/95 do ročníka 2000/2001 ani raz neprebojovali do play off. Znamená to, že ste boli súčasťou slabšieho tímu. Prečo vám nedali viac šancí ako v troch po sebe idúcich rokoch s bilanciou jedenásť, dvanásť a jedenásť duelov?

Počas celého obdobia bol generálnym manažérom Mike Milbury, ktorý sa aj dvakrát stal koučom. Tým pádom dvakrát sám seba vyhodil. Uprednostňoval vysokých hráčov so zmyslom pre silový hokej. Pri jednej debate mi povedal, že ma má rád, lebo nehrám ako typický Európan. Bojujem, zrážam sa, mám v sebe akčnosť. Naznačil mi však, že pre klub nie som dostatočne vysoký. Cítil som, že tam jednoducho nie je pre mňa miesto, a preto som chcel z klubu odísť. Vedel som, že šancu nedostanem, hoci oni mi tvrdili, že som pre nich perspektívny.“

Islanders ale okrem Milburyho viedol aj Rick Bowness, Bill Stewart a takisto Butch Goring, váš dobrý známy z Utahu. Nevedeli vás presadiť do zostavy?

Všetko riadil Mike Milbury. Goring ma poznal a Bownes mi takisto vravel, že vie, čo odo mňa môže očakávať. Obidvaja ma chceli v prvom tíme. V NHL to chodí tak, že vždy po mesiaci nastáva zlom, kedy hráčovi povedia, či zostáva, a má si hľadať bývanie. O tomto vždy rozhodoval generálny manažér. Stalo sa, že Milbury odovolal Bownessa, sám sa dosadil do pozície kouča a zobral ma na trojzápas po západe Kanady. S mančaftom som bol celý čas a bez jedinej odohranej minúty ma poslal dole. Nedôveroval mi, no nezazlievam mu to, každý má svoju predstavu.“

Na vašej pozícii pravého krídla bol v organizácii prvý rok Todd Bertuzii. Druhý, tretí a štvrtý Poliak Mariusz Czerkawski a tri sezóny slovenská hviezda Žigo Pálffy. Priestor v prvých dvoch pätorkách zrejme nebol.

Ani v Islanders a ani neskôr v Nashville som na prvé dve pätorky nemal. To poviem úprimne, a aj som to veľmi rýchlo pochopil. Hrali v nich lepší hráči, ktorí rozhodovali zápasy. Iba v jednom období som v tretej pätorke Islanders dostal viac priestoru na ľade, s priemerom do desať minút. Vždy som sa smial, keď vyšla ročenka NHL, že v kolonke som mal jedenásť duelov, no nikto nevedel, že môj čas na ľade bol tri minúty a niekedy ani to nie. Nastupoval som vedľa dvoch bitkárov a pri zápasoch som sa modlil, aby nevznikla hromadná šarvátka, pretože by som musel čeliť tvrdému chlapovi súpera. Bol som však vďačný, že elitnú ligu môžem hrať, hoci len pár striedaní. Kde ma postavili, tam som bojoval.“

Po dvoch rokoch pendlovania medzi Utahom a Islanders sa na dva roky stal vaším novým hlavným klubom Lowell Lock Monsters hrajúci American Hockey Leauge.

Trochu šok. Islanders skončili na úrovni AHL spoluprácu s Kentucky a museli časť tímu presunúť do Lowellu. Bolo to špecifické mesto pre svoju nebezpečnosť. Chalani, ktorí hrali AHL dlhodobo, vraveli, že je to najhoršie mesto, v ktorom kedy súťaž fungovala. Štatisticky na počet obyvateľov, to bolo mesto s najvyššou kriminalitou v celých Spojených štátoch amerických. Malo okolo sto tisíc obyvateľov, ale osemdesiat percent tvorili Hispánci či Kambodžania. Aréna síce bola nová, krásna s kapacitou šesť a pol tisíca, no prostredie nebolo ideálne na hokej. Predali síce 1200 permanentiek, ale stávalo, že na zápas prišlo len 300-400 divákov. Pre povesť Lowellu sme druhý rok všetci bývali v New Hampshire, ktorý je vzdialený asi 30 minút autom, pretože spoluhráči sa báli nechávať rodiny a priateľky samé doma počas našich výjazdov na klziská súperov. Pre mňa to bolo veľmi ťažké obdobie. Po prvej sezóne za Monsters som si liečil zranené koleno a rehabilitácia neprebiehala podľa predpokladov. Ako na potvoru som sa na začiatku nového ročníka zase zranil a vynechal prvý mesiac. Bolo to frustrujúce, vedel som, že v organizácii už nechcem byť, veď v prvom tíme mi šancu nedávali. Trpké čakanie na koniec.“

V druhom roku mužstvo viedol Bruce Boudreau. Súčasný šéf striedačky Minnesoty. Aký bol?

Mal ťažkú pozíciu, pretože veľa chalanov bolo v Lowelli nespokojných s mestom, a preto aj s klubom. Chyba nebola v ňom, mal veľa dobrých vecí a snažil sa vyjsť zverencom v ústrety. Okolo organizácie však bolo všetko negatívne, nikto tam nechcel hrať. Napriek tomuto všetkému sme boli dobrý tím a s Boudreaumom sme postúpili do druhého kola play off.“

Po anabáze v zámorí nasledoval jeden mimoriadne vydarený ročník vo švédskom Djurgårdens. Strelili ste 30 gólov a klub opanoval Elitserien.

Žiadny klub v zámorí mi neponúkol zmluvu a pre mňa už nemalo význam pôsobiť za oceánom, ak som nemal hrať elitnú ligu. Štyri tamojšie roky boli z pohľadu hokeja a života pre mňa veľmi dôležité, naučil som sa veľa vecí, ktoré som dovtedy nevedel. V Európe som chcel ísť do kvalitnej ligy, kde by som ožil a zúžitkoval naučené. Dlho sa to naťahovalo, zopár mužstiev mi padlo a keď som už naozaj nevedel, čo ďalej, ozval sa Djurgårdens. Klub, ktorý sídli v Štokholme a je niečím podobným ako Sparta v Čechách, Slovan na Slovensku alebo Jokerit vo Fínsku. Najpopulárnejší a zároveň najnenávidenejší klub vo Švédsku. Rok predtým vyhrali ligu, mali vynikajúceho kouča, hráčov i partiu. Nastupoval som v útočnej lajne s kvalitnými spoluhráčmi a zrazu som znova našiel gólový inštinkt. Patrilo mi druhé miesto medzi najlepšími kanoniermi a triumf v lige sa nám podarilo zopakovať. Urobil som najlepší možný krok. Videl som nové prostredie, zažil iný štýl hry, získal veľa priateľov a kontaktov. Nominovali ma na MS do Nemecka a podarilo sa mi vrátiť do NHL.“

Nashville Predators boli svojím spôsobom stále nováčikom ligy. Od založenia klubu až dodnes je generálny manažér David Poile a mančaft dlhých pätnásť rokov trénoval Barry Trotz. Počas „vašich“ troch rokov v organizácii prvé dva ročníky sa tím nedostal do vyraďovačky, ale tretí áno.

Mne sa páčilo všade okrem New Yorku Islanders, ktorí mi nesadli aj ľudsky. Kabína nefungovala tak ako mala, a aj preto boli na spodných priečkach. Prišiel som do Nashvillu, ktorý bol špecifický tým, že nemal žiadne hviezdy. Deväťdesiat percent chalanov prešlo vlastným rezervným tímom, do ligy sa dostali úplne zdola a vedeli, čo prináša cesta do elitnej súťaže. Vážili si, kde sú, na rozdiel od niektorých hráčov Islanders. Tí hrali NHL od mladosti a asi by si zaslúžili ísť na chvíľu dole, aby sa trochu prebrali. Milbury ich však držal, a preto sa správali trošku povýšenecky voči tým, čo prišli z nižších líg. To v Predators nehrozilo. Fungovali ako jednotná partia a vedeli si pomôcť. Pamätám si, že v Islanders ma nechceli pustiť bitkári zo štvrtej formácie, aby som sa zapojil do nacvičovania herných kombinácii, pretože sa báli o svoje miesta. Takéto niečo v Nashville nehrozilo. Pri nácvikoch platilo: „Poď namiesto mňa a hneď pôjdeš namiesto niekoho iného. Súdržnosť bola obdivuhodná.“

Organizácia sa zlepšuje krok po kroku.

Je to rodinný klub s výbornými fanúšikmi a za mojich čias mali najnižší rozpočet v lige. Zlepšovali sme sa postupne a vrcholom bol tretí rok, kedy sme sa prvýkrát v histórii prebojovali do play off, čo bol odrazový mostík k neskorším úspechom. Od tejto chvíle začali brať protivníci Predators vážnejšie. Kouč Trotz prispôsobil mužstvu defenzívnejšiu taktiku s dôrazom na tímovosť. Brankár Mike Dunham a po ňom Tomáš Vokoun boli vynikajúci. Veľmi nám pomohol príchod Steva Sullivana z Chicaga, ktorý začal dávať rozdielové góly, a pridal sa k nemu Scott Walker. Všetko vyvrcholilo účasťou Nashvillu vo finále Stanleyho pohára v predošlej sezóne.“

S kým ste nastupovali v Nashville v útoku?

Prvý rok s Martinom Eratom a Denisom Archipovom. Veľmi dobre sme začali, následne nastali slabšie chvíľky, a hlavne Archipovi sa prestalo dariť. Neskôr ma presunuli do tretej formácie k Vitalijovi Jačmenevovi a boli sme viac defenzívnejší útok. Nastupovali sme proti najlepším pätorkám súpera a táto rola mi vyhovovala. V Nashville som sa našiel a tvrdím, že nebyť zranenia, zostal by som v klube dlhú dobu. Tréneri boli výborní, verili mi, komunikovali so mnou, čo ma posúvalo dopredu. Strelil som postupne pätnásť, šestnásť a šestnásť gólov, a to som nechodil na presilovky. Strelecký inštinkt mi zostal, ale dával som skôr upracované góly z dorážok alebo po natlačení sa pred bránu. To bol spôsob mojej hry. Vybojovať puky a ísť pred brankára. Smial som sa, že dám za ročník šestnásť gólov, no trinásť musí schváliť videorozhodca. A nebol som ďaleko od pravdy.“

Po troch ročníkoch v Nashville sa nasledujúci ročník pre nezhodu medzi NHL a hráčskou asociáciou nehral. Keby štrajk nenastal, nosili by ste dres Predators aj naďalej?

Doťahovali sme sa o kontrakte. Štatistiky som mal výborné, preto sme spolu s agentom chceli zo situácie vyťažiť čo najviac. Samozrejme, Nashville chcel dať čo najmenej. Nedohodli sme sa a došlo až na arbitráž. Na ňu mám milú spomienku. Pred konaním za mnou prišiel Poile a povedal:„Mladý, nech budeš počuť čokoľvek na svoju adresu, je to biznis. Neboj sa, určite u nás zostaneš, máme ťa radi.“ Preto som bol pokojný. Išlo „len“ o to, či budem mať o stopäťdesiat tisíc dolárov viac alebo menej. Pri samotnom procese mi dosť „nakladali“, vzápätí ma bránil môj agent a právnici z hráčskej asociácie NHLPA. Priklepli mi milión dolárov, čo bola moja prvá veľká zmluva, no tým, že sa nehralo som z nej neuvidel ani dolár (smiech).“

V sezóne 2004/2005 ste nastupovali za Zvolen. Vo finále extraligy ste nestačili na Slovan a o mesiac neskôr prišiel nešťastný svetový šampionát vo Viedni, kde ste si vážne zranili koleno. Bol to začiatok vášho konca?

Nie úplne. Hneď po šampionáte som išiel na operáciu. Po nej ma kontaktovali ľudia z Nashvillu, ktorí chceli vidieť moje koleno pred podpisom novej zmluvy. Nepáčilo sa im a požadovali, aby sa znova operovalo, s čím som ja nesúhlasil. Rehabilitoval som ďalej a v novembri som bol pripravený hrať. Záujem malo asi päť mančaftov NHL, ale každý jeden z nich chcel, aby som sa rozohral v AHL. Ja som uprednostňoval začiatok v Európe, s tým, že ak sa mi bude dariť, môžem odísť do Severnej Ameriky. Vyhovela mi švédska Lulea s českým koučom Slávom Lenerom. Začiatok sa mi vydaril a znova sa začali ozývať zámorské kluby. Keďže som sezónu začal na starom kontinente, podľa pravidiel som musel ísť po podpise zmluvy na waiver list, a tam ma mohlo získať iné mužstvo. V tomto prípade posledný tím predošlej sezóny St. Louis. Nakoniec sa nado mnou zľutoval Pheonix a z waiveru ma stiahol St. Louis. Po piatich rozohrávacích dueloch v štvrtej pätorke ma na jedenásť súbojov presunuli k Peťovi Čajánkovi a Keithovi Tkachukovi. Začalo sa mi dariť, ale žiaľ, prišlo ďalšie zranenie kolena.“

Čo presne sa stalo?

V rýchlosti som narazil do mantinelu a úplne sa mi rozpadla chrupavka, čo znamenalo koniec sezóny. Nanešťastie urobili nesprávnu diagnostiku. Doktor tvrdil, že za šesť týždňov môžem hrať, no ja som bol mimo šesť mesiacov. Po pol roku som bol na tom horšie ako pred operáciou a musel som ísť na ďalšiu. Už sa to nedalo zachrániť. Stehenný sval sa zmenšoval, k tomu mi vypadla veľká časť chrupavky. Zmluvu zo St. Louis som ešte mal aj na ďalšiu sezónu, ale v zámorí som už neodohral ani jeden zápas. Toto bol začiatok môjho konca. Moja hra bola o korčuľovaní, agresivite, a tieto prvky som už nevedel začleniť do svojho prejavu. Za tri roky som podstúpil deväť operácii a posledné tri sezóny som sa už veľmi trápil, nemal z hokeja radosť. Ak som nechcel skončiť s umelým kolenom, musel som ako tridsaťdvaročný ukončiť kariéru.“

 

Vladimír Országh nastúpil po takmer trojročnej pauze v sezóne 2009/10 na 14 duelov v slovenskej extralige, čo bol definitívny koniec jeho aktívnej činnosti.

Pridaj komentár