„Môj skorý odchod do zámoria? Potreboval som novú výzvu.“

Už v šestnástich hral ako profesionál medzi mužmi v Severnej Amerike. V NHL zaknihoval vyše 50 stretnutí, vo Švédsku vyhral titul s MODO, na Slovensku triumfoval so Slovanom Bratislava. Róbert Döme (38) v mladom veku (30 rokov) ukončil kariéru. Po konci aktívnej činnosti žil krátko na Slovensku, no dnes je natrvalo usadený vo Švédsku, kde sa naplno pustil do trénerskej práce.

Predtým než ste na dlhé obdobie odišli do Severnej Ameriky, odohrali ste posledný rok v rodnej krajine ako pätnásťročný za juniorov Trenčína. Vašim spoluhráčom bol od vás o dva roky starší Zdeno Chára. Ako ste ho vtedy vnímali?

Veľmi pozitívne. Zhodu okolností sa dodnes každé leto stretávame v Bostone, kde robí prednášky nádejným hokejistom, ktorí chcú spojiť hokej so štúdiom. Zdeno sa vtedy z môjho pohľadu nespravodlivo nedostal do áčka Dukly, pôsobil len v béčku. Neustále som mu zdôrazňoval, že spojenie jeho postavy s tvrdou prácou mu nakoniec prinesie ovocie, a on sám si to uvedomoval. Dodnes na tieto debaty spomíname. Poznám podrobne jeho životnú cestu. Sme dobrí priatelia a v stálom kontakte.“

Ako tínedžer ste podpísali profesionálnu zmluvu do americkej International Hockey League. Pozeráte sa na to spätne ako na správny krok?

Také niečo sa stalo vo veľkom hokeji prvýkrát. Nebol som len prvý Slovák, ale celkovo najmladší hokejista, ktorý hral v Severnej Amerike, a myslím si, že primát držím dodnes. Čiastočne to bola skúška, a takisto potvrdenia trénerov, či ich talentovaný zverenec zvládne takú náročnú úlohu ako hrať IHL. Súťaž mala vynikajúcu úroveň. Neľutujem, niečo podobné by som nikde nezažil. Ako mladík som nastupoval s výbornými spoluhráčmi a dokonca sme s Utahom Grizzlies vyhrali ligu. Mal som vynikajúcich koučov – Butcha Goringa s Kevinom Cheveldayoffom, ktorý je súčasným generálny manažérom Winnipegu Jets. Zostalo mi z toho obdobia veľa kontaktov, nezabudnuteľné osobné i hokejové zážitky. Pre môj výkonnostný rast to bolo dobré, keďže juniorský hokej na Slovensku mi už veľa nedával, a potreboval som novú výzvu. Vždy som túžil hrať v zámorí a celé to bolo pre mňa veľmi vzrušujúce.“

Čo bolo pre vás na začiatku v Utahu najťažšie?

Doma sme sa učili po rusky, takže asi rečová bariéra. Zlepšilo sa to po dvoch mesiacoch, keď mi klub zabezpečil učiteľku, ktorá ma pol roka doučovala v každom voľnom dni. Veľmi mi pomohol český spoluhráč Milan Tichý, bývalý obranca New Yorku Islanders. Nemyslím si, že som to mal nejako extra náročné, pretože pomerne rýchlo som naskočil do pravidelného režimu: tréning, zápas, neskôr prileteli rodičia, cez Vianoce naopak pustil klub domov mňa. Jediné, čo situáciu v porovnaní s dneškom sťažovalo, bolo, že neexistoval skype, všetko sme rodičmi riešili cez telefón. Už v mladosti som veľa cestoval, to mi neprekážalo nikdy. Vlastná rodina mi samozrejme chýbala, ale v tomto smere mi veľmi pomohla americká rodina, v ktorej som býval a s ktorou dodnes udržiavame vzťah.“

Bol jeden z hlavných dôvodov odchodu za oceán, že ste sa chceli dostať na juniorské MS 20, ktoré sa hrali na prelome rokov 1995/96 v Bostone?

Nebola to prvoradé. Samozrejme, reprezentovať som chcel, no akosi sa na mňa zabudlo. Asi som nebol dostatočne dobrý, keď som hral medzi profesionálmi v šestnástich. Avšak rýchlo som na to zabudol. Môj agent dopredu informoval Utah, že možno cez Vianoce pôjdem na MS a klub mi nerobil problémy. Nakoniec som nominovaný nebol a sviatky som prežil na Slovensku.“

Nasledujúci ročník ste strávili tiež v Internationl Hockey League, ale v dvoch rozdielnych mančaftoch. Najprv ste nosili dres Long Beach Ice Dogs a potom ste prestúpili do Las Vegas Thunder. O tri mesiace začína nový ročník národnej hokejovej ligy a novým účastníkom je Las Vegas Golden Knights. Ako sa pozeráte na nováčika v elitnej súťaži?

My sme hrali na starom štadióne Thomas and Mack Center, ktorý slúžil univerzitným tímom Nevady. Dnes je pochopiteľne postavená nová hala. V meste sú prakticky len tri športy (univerzitný basketbal a univerzitný americký futbal a hokej) a je dostatočne veľké nato, aby ľudia vo veľkom počte chodili na NHL, ktorá ponúka šou a pristane charakteru mesta. Málokto si vie predstaviť, aké pekné je Las Vegas dvadsať minút od centra. Tá časť je moderne vybavená s fungujúcou infraštruktúrou, k dispozícii sú lacné apartmány, pretože chcú, aby sa tam ľudia presťahovali, a chodili do kasín. Žije sa tam výborne, je tam pokoj, síce niekedy až priveľmi teplo, ale inak mám naň krásne spomienky. Súperi si zápasy u nich určite užijú, pretože je to niečo nové. Jediná nevýhoda pre domácich hokejistov je, že časom sa im znechutí centrum. Ľudia si tam idú vypiť, zatancovať, zahrať do kasína a štyri dni fungujú „naplno“. Lenže vy tam žijete, a to čo sa deje na uliciach vám začne prekážať. Po čase som si našiel svoje uličky a centru som sa vyhýbal. Pre domácich hráčov nebude mesto lákadlom, pretože ho poznajú.“

Pittsburgh vás draftoval v prvom kole a hneď vo vašej premiérovej sezóne ste odohrali takmer polovicu ročníka za Penguins. Neskôr vám už veľa príležitostí nedali. Prečo?

Mali veľmi silné mužstvo a bolo ťažké dostať sa do prvých dvoch útokov. Formácie boli rozdelené inak ako v súčasnosti. Za mojich čias hrali v prvej pätorke najlepší hráči, ktorí dostali najviac priestoru. V druhej dostali hokejisti času na ľade o niečo menej. V tretej a štvrtej boli brániaci hráči alebo bitkári, a tam som nezapadal typologicky. Takisto som nebol hráč na oslabenia. Dnes sú štyri útoky oveľa viac vyrovnané a hrá sa iným štýlom. Ako osemnásťročný som bojoval s Jágrom a Kovalevom o svoju pozíciu, oni boli lepší a rešpektoval som to. Toto bol jeden z hlavných dôvodov.“

Ako ste vychádzali s vtedajším koučom Penguins Kevinom Constantinom a dlhoročným GM Craigom Patrickom?

S Constantinom výborne. Dával šancu mladým hráčom a o Patrickovi sa dá povedať to isté. Veľmi dlho spolupracoval s Herbo Brooksom, dokonca bol jeho asistentom v roku 1980 na Zimnej olympiáde v Lake Placid, kde senzačne porazili vo finále Sovietsky zväz. Takisto Craigov brat Glenn pracoval pre organizáciu. Všetko to boli dobrí ľudia a nikdy som s nimi nemal problém. S Kevinom si dodnes napíšeme cez sociálnu sieť. Samozrejme, išlo o tvrdý biznis a kamarátstvo ide väčšinou stranou, no vzájomný rešpekt pretrvával.“

Vo vašom štvrtom klube IHL Houstone Areos bol vaším šéfom striedačky Dave Tippett. Neskôr bol šesť rokov kormidelník Dallasu a osem sezón Pheonixu resp. Arizony.

Dave bol kvalitný tréner, povahovo tichý a ľudsky takisto výborný. Celkovo som mal v Severnej Ameriky šťastie na kvalitných koučov. Vynikajúci chlap bol Herb Brooks, spravil nám na záhrade Barbie Cue. Ten už žiaľ, dlhšie nie je medzi živými a rovnaký osud stretol Ivana Hlinku, ktorý ma viedol v Pittsburghu. Naňho tiež spomínam v dobrom.“

V roku 2002 ste ako voľný hráč podpísali dvojročnú zmluvu s Calgary Flames. Tam nebola taká silná zostava ako v Penguins. Prečo vám nedopriali viac ako jeden zápas v najlepšej lige?

Vyhral som bodovanie súťaže v prípravných zápasoch. Zdá sa mi, že som nazbieral deväť bodov v deviatich stretnutiach. Podpísal som dvojcestnú zmluvu s klauzulou, že ak odohrám desať duelov v NHL, zmenia sa podmienky kontraktu na jednocestné. Celé sa to dialo v nešťastnom období, keď mi rok predtým na rakovinu zomrel otec a na tú istú diagnózu ochorela mama. Chcel som byť pri nej bližšie, preto som sa rozhodol pre odchod do Švédska. GM a kouč Calgary Darryl Sutter mi pri rozlúčke povedal, že by bol rád, keby som sa niekedy vrátil. Tlak nevyvíjala ani jedna strana a rozišli sme sa v dobrom.“

Vo vašom druhom roku v Södertälje začínal v A tíme Anže Kopitar. Súčasná slovinská hviezda Los Angeles Kings.

Vynikajúci slušný, skromný chlapec. Ako dnes si spomínam, ako sme počas tréningu sedeli na striedačke a presviedčal som ho, že ho budú vysoko draftovať a ak sa nezraní, v najlepšej lige bude pôsobiť dlho. On mi trochu nedôverčivo odpovedal: „Naozaj si to myslíš?“ Na tréningoch bolo okamžite vidieť, že to je Hráč. Dorozumie sa po slovinsky, švédsky a anglicky.“

Po dvoch rokov v Škandinávii ste odišli na sezónu do nemeckej DEL. Ako sa vám páčilo v Norimbergu?

Asi najťažšie hokejové obdobie môjho života a zrejme jediná vec, ktorú ľutujem. Presvedčil ma športový manažér klubu Otto Sýkora, inak by som tam nešiel. Čo sa týka života, bolo tam dobre, ale liga katastrofálna. Po mesiaci som chcel odísť, ale nie preto, že by sa mi nechcelo hrať, ale jednoducho mi súťaž nesedela, „nebavila ma“. Trochu som bol rozmaznaný zo Severnej Ameriky a Švédska, kde sa všade využívalo lietadlo, a zrazu cesta do Hamburgu a naspäť trvala v autobuse asi 14 hodín. Plat som mal dobrý, avšak také isté peniaze by mi dali hocikde vo Švédsku, kam som po sezóne ešte na jeden rok odišiel (titul s MODO).“

Deväť rokov žijete vo Švédsku. Čomu sa venujete?

Najprv som trénoval v hokejovej akadémii v Štokholme. Pred rokom som prešiel do IFK Österåker. Je to klub s celkom dobrou históriou. Pred dekádou sa síce rozpadol, no posledné tri – štyri roky ho dávame dohromady. Žijem od miesta klubu päť minút autom. Je vzdialené asi 40 kilometrov od Štokholmu. Moja pozícia sa volá kouč pre rozvoj, v slovenčine šéftréner. Učím našich koučov, aby boli lepší, dávam im podklady. Rozbehol som športové gymnázium, upravil systém. Keďže som šéfom, môžem chodiť na ľad, s kým chcem a kedy chcem. S gymnazistami mám štyrikrát do týždňa ráno ľad, kde zdokonaľujeme individuálne zručnosti.“

Ste časovo vyťažený?

Niektoré dni sú dosť bláznivé a na zimáku som od siedmej ráno až do desiatej večer. Sú však aj dni, kedy na štadióne strávim tri hodiny a idem preč. Väčšinou som celé dni v aréne, kde mám office a vybavujem administratívu. Komunikujem po anglicky, švédsky sa dohovorím, no keď ide o niečo vážne, odovzdám to manažérovi, a on to vyrieši.“

Pridaj komentár