Libovi dodnes nikto nevysvetlil, prečo nebol dostatočne dobrý pre slovenskú reprezentáciu

Hral na šiestich svetových šampionátoch a v roku 1985 sa v Prahe tešil z titulu majstra sveta. Bol na troch zimných olympiádach, odkiaľ si priniesol striebro zo Sarajeva a bronz z Albertville. Zúčastnil sa dvoch kanadských pohároch. Štyrikrát triumfoval vo federálnej lige, dvakrát s Jihlavou a dvakrát s Košicami. Všetky tieto úspechy dosiahol Igor Liba (57) ešte v ére Československa. Po rozpade federácie už v národnom tíme žiadny úspech nedosiahol, jedine na domácej ligovej scéne vyhral zlatú medailu s Košicami. Hokejový Paganini v súčasnosti venuje svoj všetok čas vlastnej akadémii v Čani a hovorí: „Je tu neuveriteľný potenciál, len treba deti správne podchytiť.“

Za rodný Prešov ste nastupovali v divízii (súťaž o stupeň nižšie ako 1. SNHL) a tréneri juniorskej reprezentácie Ladislav Horský a Pavel Wohl vás nominovali na MS do Švédska. Po turnaji vás údajne obidvaja lanárili do svojich klubov.

„Nebohý docent Horský viedol Slovan a dal mi ponuku, rovnako tak tréner Wohl, ktorý šéfoval Sparte. V žiadnom prípade som nemal záujem. U mňa – jednoznačne len Košice.“

Ako osemnásťročný ste začínali vo federálnej lige. V tretej sezóne za VSŽ Košice ste strelili 35 gólov a získali ste prvenstvo medzi kanoniermi súťaže. Z osobného hľadiska váš najlepší rok?

„Najlepší zo streleckého hľadiska, pretože som nikdy nebol vychýrený kanonier, väčšinou som na góly prihrával. Na základe môjho streleckého výkonu ma prvýkrát povolali do reprezentácie. Môj najlepší ročník to však určite nebol, také boli sezóny 1986 a 1988, kedy sme s Košicami získali tituly. Toto bol len začiatok a moje najlepšie obdobia ešte len prišli.“

Po troch rokoch v metropole východu ste na dva odišli na vojenčinu do Jihlavy. Ešte ste boli slobodný a v jednom rozhovore ste povedali: “Nemal som žiadny problém s tým, že som musel prestúpiť do klubu, ktorý bol vzdialený 550 kilometrov od môjho domova. Chcel som hrať kvalitný hokej a išiel by som aj na koniec sveta.“

„(Smiech.) Jihlava tvorila chrbtovú kosť reprezentácie. Najlepší hokejisti išli na vojnu do Jihlavy alebo potom do Trenčína. Všetko fungovalo na vysoko profesionálnej úrovni a s kasárňami to nemalo nič spoločné. Bývali sme v dvojposchodovom dome s vlastným kuchárom.“

V roku 1983 vás draftovalo Calgary a o päť rokov neskôr ste ako prvý Slovák mohli legálne odísť do NHL. Medzičasom vás Flames vymenili do Minnesoty, ktorá si v drafte vybrala vášho kolegu z reprezentácie Dušana Pašeka. Spoločne ste leteli do Minnesoty s cieľom preraziť do najlepšej ligy sveta. O čom ste počas spoločného letu diskutovali a na čo ste sa pripravovali?

„Obidvaja sme už v Kanade na rôznych turnajoch proti hráčom NHL hrali, takže veci okolo hokeja sme neriešili. Avšak nemali sme ani šajnu do čoho ideme. Informácie o tamojšej lige boli nulové. Prvý problém nastal, keď North Stars vyhodili kouča, ktorý nás v mužstve chcel. Nový kouč Pierre Pagé i manažér Jack Ferreiera o nás nemali záujem. Poslali nás o súťaž nižšie, s čím Dušan súhlasil, ale ja nie. Mal som už niečo za sebou a do zámoria som prišiel hrať špičkový hokej. Oni majú iné zmýšľanie a dnes niektoré veci fungujú rovnako ako vtedy. Odohráte kvalitne dva-tri zápasy a následne vás posadia. Toto je pre mňa stále nepochopiteľné a toto mi spôsobilo najväčší šok. Na všetko ostatné som bol navyknutý. Následne ma vymenili do New Yorku Rangers “

Koučom Rangers bol Michel Bergeron, ktorý predtým viedol bratov Šťastných v Quebecku. Bol aj on typom trénera, ktorý, keď hráčovi nevyšiel jeden zápas, tak ho posadil na tribúnu, a keď mu nevyšli dva, okamžite ho posielal do inej organizácie?

„Zavolal mi generálny manažér Phil Esposito, že ma chce to tímu. Prišiel som do New Yorku a zrazu som nehral týždeň, dva, a tak som zašiel za Espositom, čo sa deje? Odvetil mi, že nemôže zasahovať do zostavy, že on nie je kouč. Zakrátko ma Bergeron nominoval na stretnutie, v ktorom som strelil dva góly a na dva prihral. Takto to išlo asi tri-štyri zápasy, no potom sa mi po sekere súpera zlomil malíček na ruke a hral som so sebazaprením, čo mi nepomohlo. Z ničoho nič mi oznámili, že už nie som ich hráčom, a na druhý deň sa mám hlásiť v Los Angeles. Tak som sa zbalil a letel do Kalifornie. Koučom Kings bol Robbie Ftorek, ktorý mal síce slovenských predkov, no ihneď ma privítal slovami, aby som sa išiel rozohrať do AHL. Ja som mu povedal, že tam môže ísť hrať on. Bolo to podobné ako v New Yorku, hral som dobre, ale na play off si tréner vytiahol iného hráča z nižšej súťaže. Odohral som len jeden zápas vo vyraďovačke a to bolo všetko.“

Boli zámorskí kouči na Európanov prísnejší ako na domácich?

„Inak by som odpovedal. Dnes sa stáva, že je v jednom mančafte aj desať Európanov. Za mojej éry boli maximálne dvaja. Deväťdesiat percent tímov hralo kanadským štýlom. To znamenalo, že prešli cez červenú čiaru, nastrelili puk a poďho za ním. V súčasnosti sa hráči zo starého kontinentu ľahšie presadia, pretože celá liga hrá európsky štýl hokeja. Naviac, vtedy bolo v lige 23 mančaftov, dnes je ich 31. Ja som ale problém s ničím nemal, až na tie maniere.“

Užšie klzisko vám nerobilo problémy?

„Nie. Bol som na dvoch kanadských pohároch, olympiáda v roku 1988 sa konala v Calgary, navyše som niekoľkokrát cestoval na zápasové turné po Kanade. S týmto som problém nemal.“

V Severnej Amerike ste nakoniec vydržali len jednu sezónu. Dodnes považujete za svoju osudovú chybu, že ste zo zámoria odišli, hoci Kings chceli, aby ste zostali. V NHL ste hrali za 100 tisíc dolárov, no polovica z platu išla firme Pragosport, ktorá prestup zrealizovala. Ponúkal vám pochybný agent, ktorý mal sprostredkovať angažmán v Nemecku oveľa viac peňazí, ako ste zarábali v Severnej Amerike?

„No jasné, nasľuboval hory-doly a nakoniec z toho nič nebolo. Generálny manažér Los Angeles Rogie Vachon nechápal, čo sa deje, presviedčal ma, aby som zostal. Ja som však tvrdohlavý, a v tomto prípade som na svoju povahovú črtu doplatil. Po sezóne som prišiel domov a o pár mesiacov prišla revolúcia.“

Zúčastnili ste sa šiestich MS, troch ZOH a dvoch kanadských pohároch. Na prvých dvoch typoch turnaja hrali prevažne „amatéri“, ale na kanadských pohároch korčuľovali najlepší hokejisti sveta.

„Kanada chcela celému svetu ukázať, že je najlepšia na sveta. Preto tento turnaj organizovali a organizujú ho dodnes pod hlavičkou Svetový pohár. Oni sú vychovávaní k tomu, že hokej vymysleli, a sú v ňom najlepší.“

Kanadský pohár 1987 je dodnes považovaný za jeden z najlepších turnajov v dejinách. Vnímali ste to tak?

„Vtedy bol svet rozdelený na východný a západný blok a nebola taká výrazná migrácia hráčov. Väčšina reprezentantov hrala v domácich ligách a bolo to aj vidno. Dnešná doba vidí len peniaze a hráči menia kluby pomaly každé dva mesiace. Moja generácia bola viac zohratá, vedeli sme o sebe často poslepiačky. Šport v dnešnej dobe nemá logiku. No nesúhlasím úplne s tým, že na MS hrali len „amatéri“. Pamätám si, že na domácich MS v Prahe v roku 1985 boli na začiatku svojej kariéry Mario Lemieux a Steve Yzerman. Táto partia porazila Rusov v ich najlepšej zostave 5:2, čo Sovieti nezvládli a na záver duelu sa pobili. Bol to veľmi silný kanadský ročník, z ktorého takmer všetci hrali NHL, a my sme ich vtedy zdolali.“

Na začiatku septembra roku 1993 sa hrala v Sheffielde kvalifikácia na ZOH v Lillehammeri. Pre slovenskú reprezentáciu to bolo prvé oficiálne vystúpenie. Vy ste mali 33 rokov a na súpiske ste chýbali.

„Nie len ja, ale aj Dárius Rusnák a celá naša generácia, ktorú odpísali. Partia okolo Miroslava Šatana ešte len začínala a nikto o nej nevedel. Neviem, čo sa vtedy stalo. Nasledujúcich desať rokov ma ani raz nepovolali do národného mužstva. Za Československo som odohral 211 stretnutí a za Slovensko jediné. Dodnes mi nikto nevysvetlil, prečo je to tak. Výhovorky, že sme boli starí absolútne neberiem. Pýtam sa, koľko rokov má dnes Ladislav Nagy na ZOH v Pjongčangu? 38 rokov!“

V sezóne, keď Slovensko debutovalo na medzinárodnej scéne, ste hrali druhú rakúsku ligu za EV Zeltweg. Nemohol byť problém v tomto?

„To s tým nemá nič spoločné. Dva roky predtým som hral v Cavalese (Taliansko), a nebohý Ivan Hlinka ma zobral na zimnú olympiádu do Albertville.“

Aké boli tri roky v rakúskom Zeltwegu?

„Relaxačné (so smiechom). Mal som 35 rokov a pomaly sa chýlil koniec kariéry. Bolo to pekné obdobie, ale už iné. V hokeji som nemal čo dosiahnuť, všetko som mal za sebou a na veci som sa pozeral inak. A vo voľnom čase som si dobre zalyžoval.“

Kariéru ste končili na dva razy. Najprv v rodnom Prešove v prvej lige a po ročnej pauze ste sa na klzisko vrátili. Prvú polovicu sezóny ste strávili v Spišskej Novej Vsi v extralige a druhú časť zasa v Prešove v prvej lige.

„Keď hráte hokej celý život, lúčite sa veľmi ťažko. Pozrite sa na Jaromíra Jágra. Nie je to jednoduché. Navyše, keď viete, že ešte stále dokážete niečo vytvoriť.“

Vrcholovo ste športovali do svojich 42 rokov. V tomto smere musíte byť spokojný, nie?

„Určite. Treba si uvedomiť, že som zažil štyri hráčske generácie. Najprv tú Ivana Hlinku, potom prišla moja, po nej nastúpila partia okolo Zdena Cígera a dnes sa pomaly lúčia chalani, ako je napríklad Ladislav Nagy. Veľa som zažil a viem porovnať, ako sa hralo vtedy a ako dnes. Mňa, čo sa týka môjho športu, nič nezaskočí. Dnes sa omieľa jedna vete, ktorá ma úplne vytáča, a vždy zarazí: “Dnešný moderný hokej!“ Nech mi niekto vysvetlí, čo znamená tento pojem? Nad týmto sa vždy pozastavím a smejem sa. Pred dvadsiatimi, štyridsiatimi či päťdesiatimi rokmi sa nehral moderný hokej?!“

Páči sa vám súčasný hokej?

„Ten európsky určite nie. Pred dva a pol rokom som niekde napísal, že Európa zaspala dobu. Pozrite, čo spravila Kanada so zvyškom sveta na MS 2015, 2016 a na Svetovom pohári 2016. Zmietla všetkých, neprehrala ani jeden zápas a bola radosť na nich sa pozerať. Presadili sa tým, že začali predvádzať európsky štýl. Rýchly, kreatívny, no niečo nádherné. To, čím sa dávnejšie prezentovala Európa, dnes prebrala Kanada. Súčasný hokej hlavne na Slovensku, a v Čechách je zložitý. Hráči nevedie nič vytvoriť a všetko je stereotypne rovnaké. Je to tým, že tréneri už odmala tlačia na deti, aby boli prehnane disciplinované a dodržiavali herné systémy. Sú zviazané a to je zle.“

Vaša akadémia v Čani funguje piaty rok a máte v nej okolo 160 detí. Zvyšuje sa počet mladíkov?

„Kapacitne sme plní, viac už mať nemôžeme. Náš štadión je malý, máme len dve kabíny a deti si musia nosiť výstroj domov. Napĺňa ma radosť, keď vidím, že deti športujú a napredujú. Niektorých chlapcov sme už posunuli do HC Košice, ďalší sú na hosťovaní v iných kluboch. V akadémii trénujú všetko bývalí hokejisti, ako Jaromír Dragan, Slavomír Ilavský, Martin Mižík či Severín Gönci. Žiadni tréneri z radov rodičov alebo vymyslení, vyštudovaní pseudokoučovia. Takých nepotrebujem. Sú to všetko chlapi, ktorí v hokeji niečo dokázali, a vedia, čo tento šport je. Fungujeme takto päť rokov a ide nám hlavne o to, aby sa deti hýbali. Všetci vieme, ako málo pohybu dnes deti majú, a aj to, že na ulici dnes už nikto nešportuje. Takisto telesná výchova v školách je na biednej úrovni. A hlavné je, že sú to deti z dedín. Keď sa pozrieme dvadsať, tridsať rokov dozadu, tak najlepší hokejisti aj futbalisti vyrastali na dedine. Tréneri si tam chodili vyberať talenty. Čaňa má výbornú geografickú polohu, je spádovou oblasťou pre ďalších devätnásť dedín. Je tu veľký potenciál, len treba mládež správne podchytiť.“

V akej výške je mesačný príspevok rodiča a ako to máte napríklad s hokejovým výstrojom?

„Platia 40 euro mesačne. Máme nejakú vlastnú výstroj, niečo nám donesú rodičia, keď deti vyrastú, a niečo si musia dokúpiť sami. Výstroj sa však dá kúpiť aj lacná, nemusia mať deti hneď tú najlepšiu. No dnešní rodičia sú veľakrát takí, že dieťa spoluhráča ma takú značku, tak ono musí mať ešte lepšiu. Začiatočníkovi stačí najlacnejšia výbava. Je mu úplne jedno, v čom je oblečený, chce hrať hlavne hokej. A ešte jedna skutočnosť veľmi brzdí náš hokej. A to je florbal. Hrá sa takmer na každej škole a dieťaťu stačia tenisky a hokejka. Ten nám odoberá veľmi veľa detí.“

 

 

 


 


Pridaj komentár