Ivanovi Majeskému nebol titul súdený vo Švédsku ani na Slovensku

Odchovanec Banskej Bystrice Ivan Majeský (41) bol účastníkom finále slovenskej extraligy v roku 2000, vtedy jeho Zvolen nestačil na Slovan. O štyri mesiace neskôr sa vybral do zahraničia, kde nakoniec strávil dlhých pätnásť sezón, počas ktorých hral trikrát neúspešne záverečnú sériu vyraďovacej súťaže vo švédskej Elitserien. Na záver kariéry sa vrátil do Banskej Bystrice, ale ani tu sa mu nepodarilo vyštverať úplne na vrchol. Proti bola Nitra. Defenzívny bek štartoval na šiestich MS a dvoch ZOH a v reprezentácii zažil slávu i ústup z pozícii. Po ukončení kariéry ostáva spojený s hokejom len prostredníctvom svojho jedenásťročného syna, ktorý nastupuje za šiestakov Sparty Praha.

Prvé štyri roky vašej profesionálnej kariéry ste strávili v rodnej Banskej Bystrici. Mančaft fungoval ako na hojdačke. V prvých dvoch sezónach sa udržal v extralige, následne z nej zostúpil a potom zase postúpil medzi elitu. Bolo to pre váš hokejový rast dobré alebo zlé?

Tak som to nebral. Začínal som medzi chlapmi ako starší dorastenec, a keďže som nebol v juniorských reprezentačných výberoch a ani mňa nikto v mladom veku nedraftoval, bol som rád, že som sa do áčka dostal. Spočiatku som sa snažil udržať v zostave a plniť to, čo odo mňa vyžadovali kouči. Neskôr som prestúpil do Zvolena.“

Bol to veľký skok prejsť z jedného z najhorších tímov extraligy do neďalekého Zvolena, ktorý mal úplne iné ambície?

Rozdiel bol v podmienkach, a aj v zložení mužstva. V HKM boli špičkoví slovenskí hokejisti ako Jozef Voskár, Vlastimil Plavucha, Richard Šechný či Ladislav Čierny. Káder bol úplne niekde inde ako v Bystrici.“

V sezóne 1999/2000 bol Zvolen neúspešný vo finále domácej najvyššej súťaže proti Slovanu. Pomohla vám účasť v poslednej sérii ročníka do hokejového sveta?

Okrem vydarenej klubovej sezóny som dostal pozvánku aj na prípravné reprezentačné turnaje, začal som sa medzinárodne oťukávať. Vtedy si ma všimol agent Miroslav Michálek. Začali sme spolupracovať, pomohol mi dostať sa do Fínska a neskôr do iných špičkových tímov.“

Vaše prvé zahraničné angažmán bolo vo fínskom Ilves Tampere. Aký bol začiatok, resp. celé dva roky na severe Európy?

Prvýkrát som odišiel z domu a úplne sám. Študoval som na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici a nevedel, čo spraviť so školou. Fínska Liiga však bola veľkou výzvou a samozrejme, bolo to aj finančne niekde inde. Vôbec som však nevedel, do čoho idem. V začiatkoch mi pomohli dvaja Česi (Petr Kuchyňa a Marián Kacíř). Keď sa spätne pozriem na svoju kariéru, tak na Ilves mám asi najlepšie spomienky (I.M. pôsobil celkovo v trinástich kluboch v cudzine). Boli sme výborná partia a v prvom ročníku sa nám podarilo získať bronz, čo bolo veľké prekvapenie, pretože s nami nikto na popredných priečkach nerátal. V meste nastala veľká eufória. Rád na to spomínam.“

Tampere je hokejové mesto, nie?

Áno. Majú dve či tri hokejové haly vedľa seba a tá hlavná je rozdelení na dve polovice. V jednej sídli Tapara Tampere a v druhej Ilves Tampere. V jednej časti zimáka majú kabíny jedni a v druhej časti druhí. Dokonca posilňovňa je spoločná. Samozrejme, tým pádom sú aj fanúšikovia rozdelení na dva tábory, v meste panuje veľká rivalita. Z vtedajšieho mužstva mi najviac imponoval útočník Raimo Helminen.“

Helminen je fínska hokejová hviezda. Reprezentoval krajinu na jedenástich majstrovstvách sveta, odkiaľ ma zlato, štyri striebra a bronz. Bol na piatich zimných olympijských hrách, odtiaľ priviezol jedno striebro a dva bronzy. Hral na dvoch kanadských pohároch, dvakrát vyhral švédsku a raz fínsku ligu.

S takým vynikajúcim hokejistom som asi nikdy nehral. Úžasne videl hru, mal prehľad a bol veľkou osobnosťou. Na ľade i v kabíne neprehliadnuteľný.“

Univerzitu Mateja Bela sa vám nakoniec podarilo dokončiť?

Po odchode do Ilves som ju chvíľu skúšal robiť diaľkovo, no po sezóne ma draftovala Florida. Mal som iné myšlienky. Asi by sa to zvládnuť dalo, ale priznám sa, bol som trochu lenivý. Študoval som informatiku a matematiku a dnes by aj tak väčšina z týchto vecí bola nepoužiteľná. Oblasť počítačov je dnes niekde úplne inde ako pred dvadsiatimi rokmi.“

Po vašom prvom roku na severe Európy ste boli ako dvadsaťpäťročný draftovaný do NHL, ale po kempe ste sa ešte na jednu sezónu vrátili do Tampere. Prečo?

Florida Panthers v tej sezóne nemala vlastný tím v rezervnej American Hockey Leauge. Moja situácia bola veľmi jednoduchá. Ak sa ukážem v dobrom svetle, zostávam, ak nie, idem naspäť do Ilves. V kempe to bolo niečo úplne nové. K tomu sa pridala nešťastná udalosť, keď padli dvojičky (11.9.2001). Vrátil som do Fínska a to mi veľmi pomohlo. Mohol som sa ešte jeden rok zdokonaľovať a neskorší prestup bol plynulejší.“

V roku 2002 ste sa do zostavy Floridy Panthers presadili. Koučom bol Mike Keenana, jeden z najosobitejších trénerov histórie hokeja. Ako na neho spomínate vy?

Len v dobrom, vďaka nemu som sa dostal do Národnej hokejovej ligy. Keenan vtedy poslal dvoch či troch bekov s jednocestnými zmluvami do AHL a mňa si v prvom tíme ponechal. Nemal rád primadony a hráčov, ktorí sa nevedia obetovať pre tím. Keď si na vás zasadol, vedel vám poriadne otráviť život. V obrane Panthers začínal Jay Bouwmeester. Ja som nastupoval vedľa Sandisa Ozolinša, ktorý ma toho veľa naučil. Bol ofenzívny typ beka, ja defenzívny. Postupne môj čas strávený na ľade stúpal a sezóna pre mňa dopadla vynikajúco, odohral som celú základnú časť. Žil som svoj sen.“

Odohrali ste kompletnú hlavnú časť NHL a na konci ročníka ste posilnili Slovensko na svetovom šampionáte vo Fínsku, kde ste stihli ďalších deväť stretnutí. Spolu je to poriadna porcia 91 duelov.

Tréningy na ľade s Keenanom boli krátke a vždy jeden deň v týždni nám dal voľno. Náročné to bolo, ale bol som mladý a vďačný za šancu, ktorú mi dali. V zostave bolo pár starších chalanov, ale inak sme tvorili mladé mužstvo a zažili sme veľa zábavy. Okrem mňa dala Florida príležitosť v jedenástich súbojoch Braňovi Mezeiovi a v desiatich Jurajovi Kolníkovi.“

Nemali ste možnosť zostať na Floride dlhšie ako ten jeden rok?

Vymenil sa manažér a zakrátko sa ku mne dostali informácie, že sa niečo v súvislosti so mnou deje. Na začiatku mi agent hovoril, že je možnosť podpísať novú trojročnú zmluvu, lenže nový GM Rick Dudley si priviedol iného obrancu a mne oznámili, že ma vymenili do Atlanty ku koučovi Bobovi Hartleymu.“

Aký bol súčasný tréner Lotyška?

Detailista, ktorý vnímal každú chybu. Či už položenie hokejky na ľade, hru v oslabení, alebo ako kto korčuľuje. Toto všetko vám vedel ukázať. Mňa naučil, ako mám pracovať s hokejkou, ako kryť priestor v obrane a ako zabrániť prihrávkam pri oslabení. Toto bola jeho silná stránka. Mladší hráči mali z neho strach, bol povestný tým, že hráčom ktorí neboli nasadení do zápasu, vedel dať zabíjajúce kondičné korčuľovanie a tréning poriadne znechutiť.“

V obrane Atlanty Trashers neboli žiadne hviezdy. Najproduktívnejším bekom bol František Kaberle s 31 kanadskými bodmi, čo je priemerná bilancia. Za ním v produktivite nasledovali zadáci Andy Sutton a Daniel Tjarnqvist. Priestoru na ľade bolo zrejme dostatok.

Mal som svoju stálu rolu v treťom defenzívnom páre s mladým Garnetom Exelbym, hrali sme hlavne oslabenia. Tjarnqvist a Kaberle boli presiloví beci a Andy Sutton hral obidve herné situácie. Defenzíva bola rovnomerne rozložená. Hokej sa hral však úplne iný ako v súčasnosti.“

V útoku Atlanty boli tri mladé hviezdy: ľlja Kovalčuk, Marc Savard a Dany Heatley. Akí boli?

S Kovalčukom sme bývali v jednej budove a trávili sme spolu veľa času. Heatley bol výborný chalan, akurát začiatok ročníka bol ovplyvnený dopravnou nehodou. (Zabil sa pri nej jeho spoluhráč Dan Snyder. Heatley šoféroval auto rýchlosťou 130 km/h v úseku, kde bola povolená rýchlosť 55 km/h). To bol veľký zásah do fungovania tímu, no pozbierali sme sa z toho, a druhú časť sezóny zvládli obstojne.“

V Trashers ste strávili jeden ročník a nasledujúci sa pre štrajk nehral.

Tam som o jednu sezónu v NHL prišiel a rok som odohral v Sparte Praha. Na MS vo Viedni (máj 2005) som si poranil koleno a nemal som istotu, či v zámorí ešte s niekým podpíšem kontrakt. Ozval sa Washington, avšak od začiatku u mňa pretrvávali problémy s kolenom, asi som uponáhľal svoj návrat. Druhá polovica sezóny už bola v poriadku. Aj v Capitals som patril medzi hráčov, ktorých často nasadzovali do oslabení, avšak ak máte problémy s kolenom a vyše tridsať rokov, novú zmluvu dostanete veľmi ťažko.“

Rozumeli ste si s Glenom Hanlonom, ktorý bol šéfom striedačky Washingtonu?

Dalo sa s ním dobre komunikovať. Ak mal niekto problém, mohol za ním prísť a porozprávať sa. V tomto bol výborný. Neskôr sa stal koučom slovenského národného mužstva, čo väčšine našich chalanov zo zámoria vyhovovalo, pretože buď s ním mali dobrú skúsenosť, alebo mali pozitívne referencie.“

V Capitals začínala ruská hviezda Alexander Ovečkin.

Už vtedy sa vedelo, že nový tím sa bude budovať okolo neho. V období jeho príchodu (rok 2005) sa zostava ešte len tvorila a noví hráči sa podpisovali často až na poslednú chvíľu. Dnes má mužstvo svoje jadro. Ovečkin vynikal okamžite, a hoci je Rus bol prístupný, vychádzal dobre s každým a nedával najavo svoju nadradenosť. Ja som zažil aj obrancu Mike Greena, čo bola tiež veľká osobnosť.“

Problémy s kolenom ukončili vašu kariéru v NHL?

Nie, nie. Ja som nebol hráč, ktorý by vynikal na Slovensku či vo Fínsku. Podarilo sa mi dostať do najlepšej ligy sveta na tri roky. Určite by som bol radšej, keby to bolo na dlhšie, ale som vďačný aj za ne.“

Po návrate do Európy nasledovalo sedem sezón, z ktorých šesť začalo na jednom mieste, ale končili ste ju vždy vo Švédsku. Nakrátko ste boli v organizáciach Kärpät Oulu (2-krát), IFK Helsinky, Kladno (3-krát) a hlavnú časť ste strávili v Linköpingu (4-krát), Skelleftei a Jokerite Helsinky. Plus jeden celý ročník ste strávili v Skelleftei. Kde ste sa cítili najlepšie?

Pre daňové zákony vo Švédsku som si vždy na jeden mesiac niečo našiel a následne podpísal v severskej krajine zmluvu na šesť mesiacov. Na všetky kluby spomínam rád, ale najlepšie bolo asi v Skelleftei, kde panovalo rodinné zázemie, a mančaft naozaj vynikajúci.“

Jediné, čo vám zo švédskej ligy chýba, je titul. Dvakrát ste boli neúspešný s Linköpingom a raz zo Skellefteou.

Niekedy to tak býva. Najbližšie k triumfu som bol v druhom prípade s Linköpingom. V sérii s HV71 Jönköping sme viedli 2:0 na zápasy, no nakoniec sme prehrali 2:4. Aj druhé miesto bol veľký úspech, keďže nám neverili, že môžeme hrať tak vysoko.“

Ku konci kariéry ste dva roky strávili v českej extralige a na úplný záver ste sa na dvakrát vrátili do rodnej Banskej Bystrice. V prvom prípade ste začali nastupovať ku koncu základnej časti a potom ste zvládli celé play off, ktoré vyvrcholilo neúspešným finále s Nitrou. V druhom prípade už išlo len o tri zápasy na konci hlavnej časti.

Pri prvej anabáze som ešte chcel hrať, ale následne som bol rozhodnutý skončiť. Takmer po roku mi však zavolal Richard Zedník, či by som si nechcel s chalanmi zatrénovať a zahrať pár zápasov, pokiaľ sa im neuzdravia iní bekovia. Len som vyplnil dieru pred začiatkom play off. Po návrate zranených zadákov som opustil kabínu, keďže káder mali veľmi dobre zostavený, tam nebolo čo riešiť. V obidvoch prípadoch bolo veľmi ťažké naskočiť do rozbehnutého vlaku.“

V reprezentácii ste zažili dva protipóly. V úspešnom období ste hrali na ZOH v Salt Lake City 2002 a v Turíne 2006. A na troch majstrovstvách sveta: V Helsinkách 2003, v Prahe 2004 a vo Viedni 2005.

Moja premiéru v národnom tíme nedopadla najlepšie. Pod piatimi kruhmi sme z kvalifikačnej skupiny do hlavnej časti nepostúpili. Na konci bol človek rád, že je to za nami. Na podujatie som odchádzal z Ilves a zažil som atmosféru olympiády. Na MS vo Fínsku bolo výborne. Zišla sa celá partia, vrátane Róberta Švehlu, Pavla Demitru či Žiga Pálffyho. Mužstvo bolo poskladané tak, že hralo vlastne samo. Navyše, zažili sme veľa zábavy. V Česku bolo tiež dobre, akurát nám nevyšiel semifinálový duel s Kanadou a súboj o bronz s USA. Na svetovom šampionáte vo Viedni som si hneď v prvom striedaní v prvom zápase proti Bielorusom poranil koleno. A zimnej olympiády v Taliansku bola veľká škoda. Porazili sme všetkých súperov, žiaľ proti Čechom vo štvrťfinále nám to nevyšlo. Ľutujem to, pretože dovtedy sme hrali výborne, a boli sme blízko úspechu.“

Vynechali ste Svetový pohár v roku 2004. Prečo?

Na tréningu v Ottawe sme nacvičovali presilovku a Richard Lintner ma trafil priamo ruky. Mal som trieštivú zlomeniu, okamžite som podstúpil operáciu a vynechal prvý mesiac nasledujúcej sezóny v Sparte Praha.“

Neskôr ste zažili tri svetové šampionáty, na ktorých sa začal úpadok slovenského hokeja.

V Kanade 2008 bol systém nastavený tak, že po dvoch prehrách v skupine (Fínsko a Nemecko) sme hrali so Slovincami o záchranu. Nepredpokladali sme, že tak môžeme skončiť. V Nemecku 2010 bola nová, výborná partia. Všetko bolo v poriadku, až na prehru s Dánmi 0:6. Protivník strelil samé pekné góly, triafal vinkle, pre nás to bol deň blbec. Domáci šampionát v roku 2011 skončil neúspechom, ale aspoň som mohol stráviť posledný turnaj s Pavlom Demitrom.“

Čomu sa venujete osem mesiacov po ukončení aktívnej činnosti?

Svojím koníčkom a hlavne našim trom deťom, na ktoré som nemal počas hráčskej kariéry toľko času, všetko bolo na manželke. Máme dve dievčatá a jedenásťročného syna, ktorý hrá hokej. Snažím sa ho len usmerniť, keďže sa mi nepáči ako neprimerane tlačia rodičia na svoje deti. Ak by som žil v Banskej Bystrici, možno by som sa v hokeji angažoval viac, ale keďže sme sa usadili v Prahe, možnosť realizovať sa v mojom športe je minimálna.“

Pridaj komentár