Ivan Majeský je spokojný rentiér. „So synom sa kvôli hokeju občas pochytíme.“

Len enfant terrible slovenského hokeja, Tomáš Záborský, pozná lepšie hokej v Škandinávii ako Ivan Majeský (43 r.). Bývalý dlhoročný reprezentant odohral vo Švédsku a Fínsku úctyhodných 473 zápasov. Momentálne útočník SaiPi Lappeenranty má na konte ešte o 23 duelov viac a jeho bilancia sa bude navyšovať. Na klubovej úrovni hral defenzívny obranca nevídaných päť finále (dvakrát s Linköpings, Skellefteå, Zvolen, Banská Bystrica), ale po záverečnom klaksóne ani raz nestál na tej správnej strane. „Je to fakt, s ktorým nič neurobím. Aspoň raz som na strane víťazov chcel byť,“ hovorí bronzový z majstrovstiev sveta v Helsinkách 2003, ktorý sa tri roky po ukončení kariéry venuje rodine a koníčkom.

 

Keď sme spolu robili rozhovor v novembri 2017, boli ste začínajúci hokejový dôchodca. Čo sa zmenilo za posledného dva a pol roka vo vašom živote?

„Mám niekoľko ponúk na trénovanie mládeže v menších kluboch v okolí Prahy. Ale stále som v pozícii, že ma nič nenúti k tomu, aby som musel ísť pracovať. Vlastním B trénerskú licenciu (druhá najvyššia v Čechách), no robil som si ju hlavne kvôli trinásťročnému synovi Oliverovi, aby som mu vedel odborne poradiť. Uvidíme, čo sa stane do septembra, keď skončí situácia s koronavírusom. Nikomu som zatiaľ nič nesľúbil, pretože trénerská práca je náročné na čas a ja chcem dohliadať na hokejový vývoj svojho syna. Okrem neho máme deväťročné dievčatá dvojičky, takže sa nenudíme.“

Chodili ste hrávať do začiatku marca do Letňan, kde sa dvakrát do týždňa stretáva hokejová smotánka?

„Pravidelne. Zo Slovákov tam chodí Martin Bartek. Nedávno som bol prvýkrát na majstrovstvách Slovenska v hokeji veteránov a bolo výborne.“

Športovec má po ukončení kariéry dve možnosti ako nepribrať na hmotnosti. Zostať v pravidelnej fyzickej aktivite, alebo mať toľko povinností, že sa za celý deň nemá čas zastaviť. Ako ste na tom vy?

„Keby som pribral, necítil by som sa dobre a prekážalo by mi to. Preto každý deň športujem. Behám, posilňujem a hrám hokej.“

Váš syn Oliver nastupuje za ôsmakov Sparty Praha. Ako ste spokojný s prácou tohto veľkoklubu?

„Keď som začínal s hokejom v Banskej Bystrici, mali sme od prvej až do ôsmej triedy stále tých istých trénerov. U syna sa kouči priveľmi obmieňajú. Až posledné dva roky sa situácia trochu upokojila a má tých istých nadriadených. Od budúceho ročníka bude hrať za deviatakov (ročník narodenia 2006), doteraz to bola len zábava. Keď syn začínal, boli v klube radi, že dali dohromady dvadsať detí, teraz ich je v tíme pätnásť-šestnásť. V stovežatej je silná konkurencia iných tímov. Je tu Slávia Praha a viacero menších organizácií. Čo sa týka hráčskej základne, majú Česi podobné problémy ako Slováci. Keď to zhrniem, výhrady mám, ale klub odvádza solídnu prácu.“

Majú ôsmaci Sparty Praha niečo do činenia s akadémiou, ktorá je kontrolovaná zväzom?

„Občas príde niekto z federácia na tréning a možno poskytne nejaké odporučenie, no kouči si robia prípravu sami. Negatívom je, že Sparta hrá krajskú ligu, kde dva-tri zápasy za niečo stoja, ale inak vyhrávajú 15:0 a to mladíkom veľa nedá. Preto kompetentní vymysleli projekt, akýsi miniturnaj troch tímov. Stretnú sa v jeden deň, odohrajú proti sebe dva zápasy s časom dvakrát dvadsať minút. Koná sa to raz za mesiac a víťaz hrá s víťazmi iných krajov. Aj tu sa mi zdá, že niektoré veci by sa dali urobiť lepšie.“

Bývalý český reprezentačný bek Ján Platil má taktiež syna v Sparte Praha. Jeho Samuel má o tri roky menej ako váš Oliver. Nedávno sa vyjadril, že až teraz si uvedomuje ako veľmi sa musí rodič obetovať, keď chodí s dieťaťom na nejaký šport a ešte k tomu v rozľahlej Prahe.

„S tým jednoznačne súhlasím, ale veľmi náročná je aj práca trénerov. Zaberie veľmi veľa času, je slabo zaplatená, a keď chce kouč deti niečo naučiť, musí sa im venovať a byť trpezlivý. Chodím so synom na tréningy a momentálne sme v takom štádiu, že akurát sa pre hokej pohádame. Ja si všímam detaily, ktoré nemôžu vidieť jeho dvaja kouči. Do tréningového procesu nezasahujem, len sa Oliverovi snažím vysvetliť, aby cez leto robil aj niečo iné ako hokej. Zdá sa mi, že v rannom štádiu sú deti veľmi jednostranne zaťažené, a už to začínajú riešiť aj na českom zväze. Tínedžeri v lete striedajú jeden kemp za druhým miesto toho, aby pestovali aj iné športy, ako napr. gymnastiku. Je dôležité, aby sa telo vyvíjalo prirodzene a vyvážene. Rozhodujúca fáza prichádza až po pätnástom roku.“

Platil taktiež prezradil, že hokej jeho syna ho stojí ročne približne päťtisíc eur.

„Takto podrobne som to nikdy nerátal, ale zhruba tak to je. Syn trochu povyrastie a ihneď potrebuje nový výstroj a ten je naozaj drahý. Vždy sa snažím nájsť také obchody, kde sú výpredaje. Čím je Oliver starší, tým väčšie problémy sú s hokejkami. Láme ich ako špáradlá a stoja riadne sumy. Zdá sa mi, že v doraste už nejaké hokejky dostanú, no v žiackych kategóriách všetko dotujú rodičia, vrátane členských príspevkov.“

Pri téme mládežníckeho hokeja v Čechách necítim z vašich slov nadšenie.

„Nájdu sa kluby, ktoré pracujú perfektne. Na trénerskom seminári, nám prízvukovali, aby deti nehrali na výsledky, aby bol v prvej línii rozvoj jednotlivca. Často však zostane len pri želaniach nadriadených. Na skóre sa stále hrá a rozvoj menej fyzicky zdatných deti potom ide do úzadia. Rozprával som sa o tom s učiteľmi v škole a oni tvrdia, že kouči dostanú určité odporúčania, ale v praxi to, žiaľ, vyzerá inak. Do popredia sa dostáva ľudský faktor a tí, čo robia osnovy, ho neovplyvnia.“

Koľko bývalých spoluhráčov alebo protihráčov stretávate na Sparte?

„Môj Oliver hrá so synom Richarda Žemličku a ten je šikovný. V iných ročníkoch sú potomkovia Jaroslava Hlinku, Michala Broša, Jána Platila. V Slávii je veľa synov bývalých hokejistov, napríklad Radima Kucharczyka. V Liberci sú obidvaja synovia Milana Bartoviča a tí sú úplne ako Milan, rýchli ako šípi. (smiech). Mnohí chlapi sú dnes tréneri a napr. Milan Jurčina ešte stále nosí dres Sparty.“

Peter Šťastný dávnejšie povedal, že veľa koučov v dnešnej dobe má vynikajúce teoretické vedomosti, ale majú nulový ľudský potenciál. Chýba im schopnosť motivovať chlapcov a viesť k hodnotám.

„Na trénerskom seminári som si vyskúšal viesť tréningy a vtedy som si uvedomil, že hrať hokej a byť trénerom sú dve odlišné veci. Dnes sa prostredníctvo internetu dostanete k množstvu informácií a niekedy toho tréneri vedia až príliš. Treba vedieť vedomosti správne použiť v praxi a hlavná vec je, aby to deti bavilo. Vytvoriť na ľade pozitívnu atmosféru nie je jednoduché. Zdá sa mi, že v minulosti to kouči naozaj vedeli s deťmi lepšie. Pamätám sa, že v Banskej Bystrici nás kormidelníci Daniš s Chlumeckým testovali už v mladom veku, a veľmi nám to pomohlo. V určitých veciach to však súčasní kouči majú ťažšie ako predtým. Vnímam neustály boj rodiča s trénerom a najťažšia vec šéfov striedačky je “ukočírovať” rodičov, lebo tí majú často priveľké očakávania. To je však celoplošný problém v Čechách i na Slovensku. Takisto mi prekáža, že akonáhle sa objaví šikovný hokejista, veľmi zavčasu ho zainteresovaní tlačia dopredu, často na úkor školy.“

Len jeden Slovák pozná lepšie hokej v Škandinávii ako vy. Neposlušný syn Tomáš Záborský odohral vo Fínsku a Švédsku doposiaľ 496 zápasov. Vy máte na konte 473 duelov. Práve v týchto dvoch krajinách majú tréneri skvelé renomé.

„Fínsky národ je veľmi oddaný hokeju a napr. do tréningového procesu vo veľkej miere zapájajú rodičov. Myslenie týchto dvoch severských krajín je odlišné. Oni naozaj neriešia výsledky, čo však neznamená, že by deti nemotivovali k víťazstvám. Mám tam kamaráta, ktorý trénuje mládež a vraví mi, že jeho prácu hodnotia podľa toho, aké pokroky s deťmi za sezónu spraví. Ak má hráč problém s nejakou činnosťou, pracuje s ním celú sezónu na tom, aby ju odstránil. V našich podmienkach dostane kouč pätnásť-dvadsať detí a musí s nimi pracovať. V Škandinávii dôjde na výber štyridsať detí a vtedy je väčšia šanca, že sa vykľuje viac talentov. To nehovorím o Rusku, kde do moskovskej oblasti príde na výber tisíc detí a polovica z nich vie vo ôsmich rokoch výborne korčuľovať. Keď som ja s Richardom Zedníkom robil prijímačky do športovej triedy na výber prišlo stodvadsať detí a z toho vytvorili dve hokejové triedy. Potom sa čudujeme, že nerastú nové talenty, keď je málo záujemcov. Z vyššieho počtu detí je vyššia percentuálna úspešnosť budúcich kvalitných hokejistov.“

Do Ilvesu Tampere ste prvýkrát prestúpili ako 24-ročný a keď ste išli na sever Európy druhýkrát, už ste boli mladoženáč. Od roku 2010 začali slovenskí mladíci v húfoch odchádzať do vyšších i nižších líg kadetov, dorastencov a juniorov v Škandinávii. Je to podľa vás správne?

„Ak to majú vyriešené so školu a sú šikovní, tak je to pochopiteľné. Ich mládežnícke platformy majú oveľa vyššiu úroveň ako tie slovenské. Zažil som to na svojej koži. Moja prvá sezóna v Ilvese Tampere ma veľmi posunula vpred, urobil som najväčší výkonnostný skok v kariére. To isté sa môže prihodiť slovenským tínedžerom. V Škandinávii majú prepracované osnovy, a keď do celého procesu naskočíte, veziete sa na jednej vlne. Akonáhle uvidia, že na to máte, snažia sa, aby ste boli každým rokom bližšie k áčku. Keď sa chlapci presadia v týchto ligách majú veľkú šancu uspieť aj v tých zámorských.“

V čom je najväčší rozdiel medzi fínskou a švédskou hokejovou školou?

„Fíni sú viac tvrdošijní, a lepšie som sa cítil v kabínach v krajine úradujúcich majstrov sveta, kde ma kolektív rýchlo prijal za svojho a boli sme lepšia partia. Na prvý pohľad sa zdá, že sú chladní, no v skutočnosti sú priateľskí a snažia sa pomôcť. To vám povedia viacerí cudzinci. Vo Švédsku mi trvalo rok, kým som sa stal plnohodnotnou súčasťou tímu. Oni viac držali medzi sebou a nebolo jednoduché za kratšiu dobu k ním preniknúť.“

Je najväčším mimohokejovým problémom na severe Európy pre našincov polárna noc?

„Určite. Vo Švédsku je v lete počas dňa šero a čím viac prechádzate na sever, je takéto prítmie súčasťou celého dňa. Najhoršia je zima v severných oblastiach krajiny troch koruniek. V mestách ako Skellefteå a Luleå je veľmi skoro tma. Keď som išiel na tréning začínalo svitať a keď sa poobede vracal naspäť, už bol večer. Ale od Štokholmu nadol je počasie podobné tomu v strednej Európe. Fínsko je ešte viac na severe, tam je šero skoro stále.“

V prvej polovici sezóny 2012/13 ste nastupovali za Kladno spoločne s Jaromírom Jágrom. Vy ste ukončili kariéru pred tromi rokmi a on, hoci je o štyri roky starší, ešte stále za rodný klub nastupuje.

„Čo mám na to povedať? On je naozaj len jeden. Nepochybne hokej stále miluje a obdivujem, že sa jeho organizmus dokáže po ťažkých zápasoch rýchlo zregenerovať. Neviem si sám seba predstaviť hrať súčasný rýchly hokej v štyridsiatich ôsmich rokoch. On navyše stále strieľa góly. Bolo by pre mňa takisto nemožné skĺbil hranie so starosťou o rodinou, dnes sú moje priority niekde inde. Jágr hrá určite aj preto, že je majiteľom Kladna a na jeho zápasy bolo zvedavých veľa priaznivcov.“

Máte v zbierke päť strieborných medailí a dve bronzové. Keď občas bilancujte svoju kariéru, nezamrzí vás, že aspoň jedno zlato vo vitríne mohlo byť?

„Tak to je a nič s tým neurobím. Je mi to ľúto, lebo je nanič, keď po finále stojíte na modrej čiare a druhá strana sa raduje. Človek by to aspoň raz chcel zažiť. Ale keď sa na výsledok človek pozrie s odstupom času, tak je rád aj za druhé miesto.“

 

Dotazník Ivana Majeského ohľadom trénerov počas jeho dvadsaťročnej profesionálnej kariéry

Najlepší taktik? „Na taktickú stránku sa dosť dbalo vo Švédsku. V zámorí zase lipli na viacerých detailoch. Veľký stratég bol Kari Jalonen. Viedol ma v Oulu a IFK Helsinki. To bol chlapík, ktorý mal celý systém dôkladne premyslený a vedel mančaft pripraviť na zápas proti komukoľvek. Veľakrát nebolo jednoduché pri ňom hrať, lebo bol dosť tvrdý. Mal skvelé renomé ako hokejista a v tomto trende pokračoval aj ako tréner.“

Motivátor? „Určite Mike Keenan na Floride. On vedel mužstvo veľmi motivovať a perfektne pripraviť po psychologickej stránke. O taktiku sa starali jeho asistenti. V tomto ohľade nebol zlý aj Glen Hanlon vo Washingtone. Mali sme mladý tím, ktorý vedel primerane ”vyhecovať.“

Najlepší v oblasti kondičnej prípravy? „To bolo náročné všade, každý kouč mal svoje cvičenia, s ktorými vedel zverenca dostať na kraj možností. Pri Bobovi Hartleym v Atlante ste museli dodržiavať detaily, napr. ako držať hokejku v rôznych situáciách. Úplne najhoršie bolo, keď ste sa po zranení pomaly dostávali do hry. Dokázal vás zničiť za dvadsať minút. Musím však povedať, že každý kouč mi v ranom štádiu mojej kariéry dal veľa.

 

 

 

Pridaj komentár