„Dvere do sveta mi otvorili vydarené MS 18 v Rusku.“

Do povedomia sa dostal na úspešných MS 18 v Rusku, kde Slovensko získalo v roku 2003 strieborné medaily. New York Rangers po turnaji draftoval Ivana Baranku (32) v druhom kole. Počas troch rokov v American Hockey League však dostal iba jedinú šancu v NHL. Následne strávil sedem sezón v KHL, z toho dva v top kluboch – Salawat Julalew Ufa a Avangarde Omsk. Po švédskej Elitserien je v súčasnosti druhý rok oporou defenzívy českých Vítkovíc.

Pomohol vám úspech na dorasteneckých MS do vysokého postavenia na drafte?

„Stopercentne. Pred draftom vznikajú rôzne európske, zámorské rebríčky a prognózy, kto si koho zoberie, a na akom mieste. Ak sa niekto zo Slovákov pohyboval v odhadoch, tak jedine na nižších priečkach. Striebro pomohlo každému. Asi desať hráčov vybrali do Národnej hokejovej ligy. Ja som mal to šťastie, že mňa vytiahli najvyššie zo všetkých.“

V juniorskom drafte si vás z druhého miesta vytiahol Everett Silvertips. Mali ste informácie, že by ste mohli byť tak vysoko?

„Nemal, o mužstve som nepočul a ani som to nemohol vedieť, pretože to bol novozriadený klub vo Western Hockey Leauge. Nemali žiadnu históriu. Vedenie Rangers mi dalo odporúčanie, aby som z Dubnice prestúpil do kanadskej juniorky. Na základe toho, sme spolu s agentom podali prihlášku na juniorský draft. Nesledoval som, koľký budem, výsledok som sa dozvedel až neskôr.“

Hneď vo vašej prvej sezóne za Silvertips ste sa dostali do finále WHL proti Medicine Hat Tigers.

„Spomínam si na to veľmi dobre, keďže v súťaži sme zlomili niekoľko nováčikovských rekordov. To, že sme išli až do finále, nemohol nikto v hokejovom svete očakávať.“

Everett mal úplne novú osemtisícovú halu. Bola v meste aj fanúšikovská eufória?

„Ľudia chodili, povzbudzovali a hokej milovali. Mesto bolo krásne, leží neďaleko Tichého oceánu, kúsok od Seattlu a dve hodiny autom severne je Vancouver. Extrémne veľa nesnežilo, panovala príjemná klíma. Keď sme na začiatku sezóny prišli do mesta, nemohli sme na štadióne trénovať, pretože bol stále vo výstavbe. Rozpis stretnutí bol upravený tak, že prvých desať či pätnásť stretnutí sme začínali na klziskách súpera, aby mohli dokončiť finálnu fázu stavby.“

Western Hockey League je najťažšie juniorská liga na svete. Mali ste adaptačné problémy?

„Každý je rád, keď môže vidieť rodinu, kamarátov, blízkych, no žijeme v modernej dobe a boli sme v spojení cez telefón alebo prostredníctvom videohovorov. Jedine spočiatku, a to mám na mysli naozaj len prípravné súboje, som si musel zvyknúť na rozmery klziska. Všetky herné činnosti bolo treba vykonať rýchlejšie. Od zápasu k zápasu to však bolo lepšie a na ľade som sa cítil istejší.“

V obdivoch juniorských ročníkoch ste odohrali vždy po 84 stretnutí. To musela byť voči Slovensku veľká zmena.

„Ja som v Dubnici prešiel z dorastu do áčka, vlastne som vynechal juniorku. Do nej som sa vrátil už len na zápasy. Nemal som ani tak problém s počtom duelov, pretože ako sedemnásťročný som nastupoval v prvej lige seniorov, a takisto ma nasadzovali do juniorky alebo dorastu. Stávalo sa, že som mal týždenne aj tri stretnutia. Samozrejme, dá sa diskutovať o kvalite zápasov medzi mladíkmi. V Everette neboli dlhé tréningy, všetko bolo prispôsobené náročnosti programu.“

Koučom Silvertips bol Kevin Constantine, ktorý mal predchádzajúce skúsenosti z trénovania v NHL. Pomohol vám?

„Veľmi. Odovzdal nám skúsenosti, ktoré sú na nezaplatenie. Mali sme video mítingy, kde nám vysvetlil, ako môžeme využiť každý meter na ľade vo svoj prospech. Aby sme napríklad v bode na vhadzovanie nestratili svoju pozíciu. Na toto bol pedant a pomohlo mi to.“

Po dvoch rokoch v juniorke nasledovali tri v záložnom tíme New Yorku Rangers. Hartford Wolf Pack mal veľkú pätnásťtisícovú arénu. Chodili fanúšikovia?

„Nie, aj keď ich prišlo viac, čo bolo šesť-sedem tisíc, tak boli vo veľkej hale roztrúsení a stratili sa. Tým pádom nevytvorili primeranú atmosféru. Vypredané sme nemávali.“

Mančaft to ale nebol vôbec zlý. Trikrát ste skončili druhí po základnej časti. Vo vyraďovačke to bolo horšie.

„Je to tak. V hlavnej časti sme hrali dobre. Potom sa rozbehlo play off, čo je nová súťaž, a zrejme sa súperi na nás lepšie pripravili ako počas dlhodobej sezóny.“

Zo striedačky viedol tím Jim Schoenfeld, o ktorom sa tvrdí, že vyznával tvrdé metódy. Bolo to tak?

„Prísny bol, ale keďže sme plnili pokyny, a mužstvu sa pomerne darilo, nemal dôvod ukázať svoju najtvrdšiu stránku.“

V Hartforde začínal Dan Girardi, Brandon Dubinsky či Ryan Callahan. Všetci sa neskôr stali oporami Rangers. Boli ťahúňmi už v AHL?

„Áno, viedli tím a hrali dobre. V jednom roku (2006/2007) to Callahanovi neskutočne sypalo. Mal som pocit, že dáva góly v každom stretnutí. V kádri bol takisto Nigel Dawes, ktorý sa síce v NHL neuchytil, ale presadzuje sa strelecky v KHL (v tejto sezóne zatiaľ v 27 zápasoch 28 presných zásahov). Mali sme perspektívne, kvalitné mužstvo.“

New York Rangers vám doprial šancu v jedinom zápase. V obrane klubu bol Michal Rozsíval, Dan Girardi, Fjodor Ťutin, Paul Mara, Marek Malík či Marc Staal. Silná konkurencia, nie?

„Jednoznačne. V tom čase organizácia stavala defenzívu na skúsených hokejistoch. Bolo veľmi ťažké sa presadiť a ja som toho príkladom. Vždy som bol nastavený tak, že v elitnej lige dostanem iba jednu šancu, ktorú musím využiť. Tú mi aj dali a myslím si, že som sa jej zhostil obstojne. Do prvého tímu ma však už viac nezavolali.“

Koučom New Yorku bol celé tri roky Tom Renney.

„Férový chlap a skúsený kouč. Mal toho veľa za sebou a je vždy dobré počúvať takýchto ľudí, zobrať si ich rady k srdcu. Bližšie som ho spoznal pri nováčikovských kempoch. Jeden taký v Calgary trval celý mesiac. Neskôr som mal možnosť nakrátko sedieť v kabíne s hviezdami ako Jaromír Jágr, Michael Nylander, Martin Straka či Brendan Shanahan a s otvorenými ústami som sledoval, čo robia. Neskutočný zážitok.“

Dostali ste sa do kontaktu s generálnym manažérom Glenom Satherom?

„Osobne nie. Len kolektívne, spolu s celým vedením na konci sezóny. Povedali mi, v čom sa mám zlepšiť atď. Bližšie ho nepoznám, preto ho nemôžem hodnotiť.“

Pred vaším príchodom do New Yorku sa organizácii nedarilo postupovať do bojov o Stanleyho pohár, ale v čase, keď ste boli v klube vy, sa im naopak, postupovať medzi šestnásť najlepších darilo. Neuvažovali ste spolu s agentom nad výmenou do iného klubu?

„Uvažovali a o trejd sme manažment aj požiadali, no neboli tomu naklonení. Chceli ma v Rangers s tým, že ma nevymenia. Ja som po troch rokoch ďalšiu perspektívu nevidel. Keď si to spätne analyzujem, asi som mohol ešte jeden rok v zámorí bojovať. Mňa odradil jeden fakt. Všeobecne to v iných mančaftoch elitnej ligy chodilo s hráčmi, ako som bol ja, nasledovne: Prvý rok im dali šancu v jednom dueli, v ďalšom v troch-štyroch, a v treťom, napríklad, vo ôsmich súbojoch. Žiaľ, toto sa nedialo sa mnou. Preto som sa rozhodol pre odchod do Kontinentálnej hokejovej ligy.“

Prvé štyri roky ste strávili v Spartaku Moskva.

„Bolo dobre. Nemali sme hviezdny tím, ale súperom so špičkovými hráčmi sme dokázali robiť problémy. Vydarené boli hlavne prvé dva roky, stále sme sa pohybovali v pozíciach spoľahlivých pre play off. Darilo sa mne i spoluhráčom, a keď ide hra, všetko ostatné je tiež pozitívne.“

Nasledoval jeden rok v Ufe, ktorá má novú arénu, a je to jeden z najbohatších klubov ligy.

„Patrí medzi špičku KHL. Vtedy sme nenaplnili očakávania, bola to utrápená sezóna. Problémom navyše bolo, že domáci hráči mali lepšie postavenie ako legionári.“

O rok neskôr v Omsku sa vám prihodilo niečo podobné. Nová aréna, zámožný klub a krach.

„Presne tak, dokonca sme sa nedostali ani do play off, a jeden a pol mesiaca sme hrali o Pohár nádeje.“

Štyrikrát ste reprezentovali Slovensko na MS a dvakrát na ZOH. Najlepšie spomienky?

„Asi navždy na šampionát v Helsinkách 2012, kde sme získali striebro. Zimná olympiáda vo Vancouveri dopadla oveľa úspešnejšie ako v Soči, ale ani na tú v Rusku nespomínam v zlom.“

Pridaj komentár