Dôrazný obranca Frolo: „Som tak trochu neriadená strela. Niekedy utŕžim, inokedy rozdám.“

Jeden z najtvrdších slovenských hokejistov posledného obdobia zostal pre tunajších fanúšikov trochu neznámy. Celú profesionálnu kariéru strávil Tomáš Frolo (36) za riekou Moravou. Rodák z Považskej Bystrice znepríjemňoval štrnásť sezón za sebou život útočníkom v českej extralige. A po dlhom čase sa vrátil do klubu, odkiaľ sa do veľkého hokeja odrazil. „So Vsetínom máme ambície dostať sa späť do najvyššej súťaže. V opačnom prípade by som ich ponuku neprijal,“ tvrdí šampión extraligy s Plzňou a Litvínovom.

 

Vyrastali ste v Považskej Bystrici, ale váš mančaft väčšinou prehrával. Ako ste sa cítili ako najlepší hráč tímu, ktorý bol takmer vždy na chvoste tabuľky?

„Jeden rok sme skončili v tabuľke poslední z dvadsiatich, a ja jediný som bol v juniorskej reprezentácii. Neúspešné výsledky som si priveľmi nepripúšťal. Ja som si chcel v každom striedaní a v každom súboji dokázať, že nato mám. Hoci sme od Košíc, Trenčína a iných mužstiev dostávali poriadne debakle, ja som hral svoje minizápasy.“

V šestnástich ste prestúpil do dorastu Martina. Bol to nevyhnutý krok v kariére?

„Tréner reprezentačnej šestnástky bol z Martina. Lákali ma tam aj preto, aby som bol bližšie k reprezentácii. Povolili mi, že môžem trénovať s juniormi Považskej Bystrice, a na duely dorasteneckej extraligy som dochádzal. Bolo to zložitejšie pre rodičov, pretože ma museli každý víkend voziť do Martina. Aj po odchode Michala Macha a Františka Skladaného do USA sme mali kvalitný tím a väčšinou sme vyhrávali. No bol som tam len jeden ročník. Tamojšia juniorka vypadla do prvej ligy a musel som si znova hľadať nové pôsobisko.“

Vaším novým domovom sa stal Zvolen. Ako ste to riešili so školou?

„Býval som v „slávnej“ ubytovni Rates, ktorá bola sto metrov nad zimným štadiónom. Cez kartónové steny sme počuli každé kýchnutie v susednej izbe. Na začiatku mi bolo smutno, pretože som bol domased, ale postupne som si zvykol. Komplikovanejšie to bolo so školou. Elektrotechnický odbor, ktorý som začal študovať v rodnom meste, som chcel dokončiť. Ale tento druh školy bol až v Banskej Bystrici. Každé ráno som musel dochádzať za štúdiom vlakom alebo autobusom a tam som nakoniec aj zmaturoval.“

Vaši bývalí spoluhráči z juniorky Zvolena na vás spomínajú ako na človeka, ktorý sa chcel bezpodmienečne živiť hokejom. Pracovali ste na sebe odmalička mimo oficiálnych tréningov?

„Do času pokiaľ som neprišiel do juniorky, tak len kolektívnou formou s kamarátmi na sídlisku. Robili sme to, čo už dnes malé deti nerobia. Hrali sme dennodenne futbal a hokej. Až vo Zvolene som začal individuálne chodiť do posilňovne, lebo tam už bolo lepšie zázemie. Samozrejme, často sme cvičili úplne nezmyselne, keďže informácie o tréningu neboli také, aké sú v súčasnosti. Dnes všetko nájdete na internete, prípadne vám poradí kondičný tréner. Keď som prešiel od juniorov k mužom, kondične som bol vždy o niečo lepší ako moji rovesníci. S fyzičkou som nikdy nemal problém.“

Podriadili ste všetko tomu, aby ste sa stali profesionálnym hokejistom?

„Neupínal som sa na to slepo a nebolo to tak, že by mi rodiča povedali, že budem profesionál. Pochádzam z nešportovej rodiny. V hokeji som sa však našiel a veľmi ma to bavilo. Keď som sa už raz pre tento šport rozhodol, robil som ho celým srdcom. A všetko som si musel sám vydrieť.“

V roku 2000 ste sa dostali do nominácie na svetový šampionát do 18 rokov vo Švajčiarsku. Boli ste spoluhráčom Mariána Gáboríka, Tomáša Kopeckého či Petra Budaja. Mali ste už v tej dobe hráčskeho agenta?

„Mal som jedného nešťastníka a radšej ho nebudem ani menovať. Zhruba v tom období sa na človeka začnú takíto ľudia lepiť. Ja a ani moji rodičia sme nerozumeli hokejovému prostrediu. Tak sme zvolili určitú možnosť, ktorá nedopadla dobre. A takisto mne osobne nevyšli majstrovstvá sveta. Malo to negatívny vplyv nato, že som neuspel v drafte do NHL. Hoci v prognózach som bol. Agentovi som však jasne povedal, že ak nevyjde seniorský draft, tak by som rád išiel na CHL Import Draft (juniorský draft). Keď ma do tamojšej juniorky nevybrali, zistil som, že spomínaný človek ma na výber vôbec neprihlásil. Dal mi odpoveď, že som mu to mal oznámiť. Klamal mi do očí. Nakoniec som prestúpil do Vsetína, kde som prvé dva roky hral českú juniorku a následne som začal pôsobiť medzi mužmi. Všetko zlé je na niečo dobré.“

Akých bolo štrnásť sezón v najvyššej českej súťaži?

„Na začiatku som mal šťastie v nešťastí. V roku 2001 zavreli majiteľa Vsetína Romana Zubíka a tréneri museli dať priestor mladším, lacnejším hráčom, ktorých postupne vyťahovali z juniorky. Keby zostal Dream Team, ktorý tam bol, asi by sa ťažko niekto presadil. Dali mi riadnu šancu, a aj keď som v zápasoch urobil chyby, neodstavili ma. Po čase uznali, že na to mám. Veľmi mi pomohlo, že som hral po boku ostrieľaného beka Alexeja Jaškina. Potom som prestúpil do kvalitného Tŕinca. Vynikajúci bol aj môj prvý rok v Českých Budějoviciach. Vyhrali sme základnú časť a semifinále sme prehrali až v siedmom zápase. Keby sme rozhodujúci súboj zvládli, aj vo finále by sme mali solídnu šancu. A Plzeň? Kapitán a majiteľ klubu Martin Straka to po príchode zo zámoria nehovoril nahlas, ale všetci sme išli tvrdo za titulom a to sa aj podarilo. Vo všetkých tímoch, kde som pôsobil, som dodržal dĺžku kontraktu (okrem spomínaných klubov hral T.F. ešte v Mladej Boleslavi a Litvínove, kde takisto vyhral titul, pozn.red.).“

Sezóna 2004/2005 sa v NHL pre štrajk nehrala a česká najvyššia súťaž mala po príchode mnohých vynikajúcich hráčov vysokú kvalitu. Vy ste sa stali hráčom s najvyšším počtom trestných minút. Viete o tom?

„Vždy som sa pohyboval v prvej desiatke. Úplne presnú štatistiku si nevediem, ale o tomto, samozrejme, viem.“

A viete, že ste šiesty najviac trestaný hráč v histórii českej najvyššej súťaže?

„Tak o tom som nevedel, ale o tomto radšej nepíšte, aby si moje dve deti nebrali príklad (smiech).“

Pred vami je Václav Skuhravý, Radek Duda, Michal Trávniček, Jaroslav Kudrna a jediný bek Ján Výtisk.

„S každým som hral a všetko sú to výborní ľudia (smiech). Ja som hral vždy tvrdo a často to bolo na hrane, niekedy aj za ňou. Bol som taký zapálený hrou, že som nechcel nikdy ustúpiť. Nemal som problém sa s niekým zraziť alebo pobiť. To bola moja práca. Nebol som žiadny veľký technik. Každý si musí nájsť svoj štýl, ktorým sa dostane na vyššie pozície. Keď som prvýkrát prišiel do Vsetína a videl som, aká tu vládne atmosféra, bolo mojím snom dostať sa do áčka. A cestu som si našiel.“

Ako je na tom vaše telo po tom množstve tvrdých nárazov?

„No, rozbitý som slušne, ale veľa chalanov to má ešte horšie. Mal som len jeden menší chirurgický zákrok na kolene. Väčšiu operáciu kolena či ramena som nikdy nemal. Skôr si zranenie privodím sám nejakým pádom. Dvakrát sa mi stalo, že som niekde zakopol a zlomil si ruku. Musím povedať, že vzhľadom nato, že budem mať zanedlho 37 rokov, sa cítim dobre.“

Celý profesionálny hokejový život ste až na krátku anabázu v Kazachstane a Banskej Bystrici nastupovali v Čechách. Nemali ste nikdy možnosť odísť do inej kvalitnej európskej ligy?

„Jedine na Slovensko. Musíte však uznať, že tunajšia extraliga je predsa len niekde inde. Čo sa týka zázemia a aj ľudí. A stále sa to zlepšuje. Dávnejšie sa na vrcholných postoch pohybovali všelijakí pochybní manažéri, a dnes sa na tieto pozície dostávajú bývalí hokejisti. A tí sú zväčša féroví. Už nie sú problémy ako kedysi, že keď človek aj mal niečo na papieri, nakoniec nič nedostal. Každý by mal dostať za odvedenú prácu svoju mzdu a tu to začína byť pravidlom.“

A reprezentácia Slovenska?

„V nej som odohral asi sedem prípravných duelov (v rokoch 2003 a 2006). Raz ma vyradili až tesne pred svetovým šampionátom, ale to bolo skôr preto, že v zostave nechali dlhšie mladíkov, ktorí nebudú nahnevaní, keď ich vyhodia tesne pred MS. V tom čase bol národný tím preplnený a zaslúžene išli na vrcholné podujatie iní zadáci.“

V roku 2005 ste odišli zo Vsetína, a pred začiatkom minulej sezóny ste sa po dvanástich sezónach do klubu vrátili, hoci už nie do extraligového. Ponuku ste prijali viac preto, že tu máte rodinu, alebo máte ešte vyššie hokejové ambície?

„Možno by som už aj skončil, ale potom sa tak dostanem do tempa, že znova patrím k najviac trestaným hráčom. Neviem hrať na pol plynu. Keď budem cítiť, že to tak je, tak okamžite skončím. Každý športovec by mal mať záujem, aby sa jeho tím niekam posunul. Určite by som nechcel hrať niekde na spodku tabuľky. Vsetín je ambiciózny klub a chceme sa dostať tam, odkiaľ nás dávnejšie poslali preč. Nehovoríme o tom nahlas, ale máme zázemie nato, aby sme sa dostali do baráže o extraligu, a tam sa uvidí. Keď to nevyjde tento rok, o postup sa pobijeme na ten ďalší. Áno, ponuku som prijal aj preto, že som sa sem priženil a máme tu postavený rodinný dom. Výhodou je, že moja rodná Považská Bystrica je blízko, všetci sme tu takí Čechoslováci. Nič pre mňa nie je viac ako hrať doma. Navyše, máme vynikajúcu návštevnosť (3030 ľudí na zápas). Nechcel by som hrať niekde v prvej českej lige, kde chodia diváci v stovkách, alebo napríklad na Slovensku v Žiline, kde chodí 500 priaznivcov. V apríli mi končí zmluva a určite by som tu chcel zostať aj naďalej. Iné ambície nemám.“

Na štadióne na Lapači je elektrizujúca atmosféra. Zažili ste niečo podobné v iných českých kluboch?

„Ale áno. Výborní fanúšikovia boli v Českých Budějoviciach. Hokejový ošiaľ prepukol v Plzni. Keď sa darilo Litvínovu, tak pred pokladňami stáli na lístky stometrové rady. Ľudia vo Vsetíne hokeju rozumejú, navyše nič iné tu nemajú na rozptýlenie. Chodia povzbudzovať aj vo chvíľach, keď sa nedarí.“

V hokejovej kariére ste sa postavili do cesty mnohým útočníkom. Mali z niekoho väčší rešpekt?

„Ryan Hollweg (180 cm 98 kg) z Plzne bol vyslovene bitkár, a ešte k tomu ho zámoria. Našťastie, ten do mňa nešiel, lebo máme dobrý vzťah (úsmev). On a Roman Vopat (192 cm a 100 kg) z Litvínova vedeli tak pracovať rukami, že to bola súčasť ich práce. Ja som skôr taká neriadená strela. Niekedy dostanem, a inokedy rozdám. Ale vždy som sa snažil o to, aby sme si po zápase podali ruky a konflikt neprerástol za hranice fair play.“

Začínali ste ako chlapec z nešportovej rodiny v Považskej Bystrici, kde nie je silná hokejová tradícia. V takom náročnom športe ako je hokej ste to dotiahli pomerne ďaleko. Na to ste asi právom hrdý. Nie?

„Z nášho mesta je ešte Andrej Meszároš, ale jeho otec bol hokejový tréner, a Andrej ako veľmi mladý odišiel do Trenčína. A ešte si spomínam na Jána Zlochu. Ja som bol samorast a dodnes mi chýbajú určité technické zručností, ktoré som nenadobudol v mladosti. Viete, nás v mládežníckych časoch trénoval jeden človek, ktorý prišiel na tréning po celom dni v práci. Dali sme si pár cvičení a išli sme hrať hokej. Nebolo tak ako dnes, že deti majú špecializované tréningy a pomôcky. Nato, čo som dokázal som hrdý, ale určite nie namyslený.“

 

Pridaj komentár