„Do veľkého hokeja som sa odrazil z Košíc a rád by som tam niekedy ukončil svoju kariéru.“

Po premiérovej sezóne medzi dospelými v rodných Košiciach draftoval Tomáša Slováka (35r.) Nashville v druhom kole. Za Predators neodohral ani jeden duel a organizácia ho vymenilo do Colorada. „Okamžite som vedel, že to bude oveľa ťažšie, pretože Avalanche mali vynikajúcu zostavu.“ Trikrát bojoval o nomináciu na svetový šampionát, ale ani raz to nevyšlo. „Veril som, že aspoň jedenkrát pôjdem. Moje neskoršie stanovisko o ukončení reprezentačnej kariéry bolo v tridsiatich rokoch unáhlené,“ hovorí bek Miškovca, ktorý na klubovej úrovni vyhral titul s Kelownou, Košicami a Plzňou.

 

Vaše hokejové začiatky?

„S bratom, ktorý má o jeden a pol roka menej, sme začínali na štadióne Ladislava Trojáka v Košiciach. Otec pracoval ako automechanik a vozil nás do neďalekej arény. Spočiatku sa mi nechcelo vstávať, brata to bavilo oveľa viac. Za rozhodujúce obdobie považujem druhý rok v doraste, keď som sa prebojoval do juniorky oceliarov. A v treťom ročníku na gymnáziu som si vybavil individuálny plán. Doobeda som chodil do posilňovne a večer na hokejový tréning. Mali sme prísnu výchovu, keby som v škole neprospieval, osobitný plán by mi rodičia zatrhli.“

Ako sedemnásťročný ste odohrali celý ročník za áčko Košíc a takisto ste sa dostali na MS 18 a MS 20. Pre vás prelomový rok?

„Sezónu predtým som ešte nastupoval v doraste, ktorý trénoval František Koláth a v juniorke, ktorú viedol Peter Slanina. Obidvaja mi v kariére veľmi pomohli. Prvý tím Košíc trénoval Ján Selvek a Mojimír Božík. V klube nastali zmeny, mužstvo nebolo také silné ako predtým a my mladíci sme dostali šancu. Ja som ju využil a nakukol do veľkého hokeja.“

V reprezentačnej dvadsiatke ste boli suverénne najmladší, jediný z ročníka 1983. V mančafte boli takí hráči, ako Tomáš Kopecký, Tomáš Surový, Tomáš Starosta či Milan Bartovič. Ako ste sa cítili v kádri?

„Výborne a tešilo ma, že som mohol byť jeho súčasťou. V bráne bol Peter Budaj a Peter Hamerlík. Na každom poste nastupovali silné individuality, a výsledok mohol byť lepší ako konečné ôsme miesto. Hralo sa v Moskve a bola to vynikajúca skúsenosť do budúcna.“

Po vydarenej sezóne vás Nashville draftoval v druhom kole zo 42. miesta. Mali ste predbežné informácie, že môžete byť tak vysoko?

„Agenti mali avízo, že by to malo byť do tretieho kola. Výber najlepších mladíkov sa konal na Floride a ja som sa ho zúčastnil spolu s mojimi rodičmi.“

V zámorí ste začínali v juniorskej Western Hockey League. Prvý rok bol zoznamovací, no v druhom ste explodovali. Stali ste sa najproduktívnejším bekom ligy (65 zápasov, 71 bodov) a s Kelownou Rockets ste ovládli celú súťaž. Tiež zlomová sezóna?

„Majiteľ Bruce Hamilton, ktorý mimochodom vlastní klub dodnes, mi povedal, že dostanem poriadnu šancu. A tak sa aj stalo. Hral som tridsať minút za zápas, bol som veľmi využívaný. Mali sme vynikajúce mužstvo a prvýkrát v klubovej histórii sme získali Ed Chynoweth Cup. Po tomto ročníku som mal podpísať zmluvu do NHL a tento úspech mi určite pomohol.“

V obrane Rockets ste boli kolegom dvoch súčasných hviezd NHL Duncana Keitha a Shea Webera. Ako na nich spomínate?

„Ja som bol z nich najstarší. V obrane som nastupoval v defenzíve s iným známym hráčom Joshom Gorgesom, ktorý nedávno ukončil kariéru, a v elitnej lige odohral vyše 800 duelov. Oni dvaja tvorili ďalší obranný pár. Weber mal ešte len sedemnásť rokov, ale mal veľký potenciál, ktorý ukazuje dodnes. Podľa mňa patrí medzi najlepších zadákov NHL. Rozumel som si hlavne s Keithom, ktorý mal zmysel pre rôzne žartíky. Shea je skôr tichá povaha a navyše, vtedy bol veľmi mladý.“

V roku 2003 vás Nashville vymenil do Colorada bez toho, aby ste za ich organizáciu odohrali čo i len jediný zápas. Prečo?

„Mali finančné problémy. V prvom kole draftu 2001 si vybrali Dana Hamhuisa a vyjadrili sa, že dvoch bekov z prvých dvoch kôl nepodpíšu. Okamžite ako ma vymenili do Colorada, som vedel, že to bude oveľa ťažie ako v Nashville. Avalanche mali v tom čase TOP zostavu. To bolo pre mňa nešťastné.“

S Coloradom ste tesne po výmene podpísali trojročnú dvojcestnú zmluvu. Prvý ročník ste absolvovali v American Hockey Leauge za Hershey Bears, druhý ste v tom istom tíme začali, ale po jednom zápase ste sa vrátili do rodných Košíc. Z akého dôvodu?

„Zranil som sa v posledom prípravnom dueli. Mal som úplne rozdrvenú lícnu kosť. Dva mesiace som bol mimo hry a po rekonvalescencii ma chcel manažment poslať rozohrať sa do ešte nižšej East Coast Hockey League. Po dôkladnom uvážení som sa rozhodol, že bude pre mňa lepšie, keď sa na jednu sezónu vrátim do materskej organizácie.“

Po opätovnom návrate do zámoria ste tretí profesionálny rok odohrali za Lowell Lock Monster v AHL. Mesto je jedno z najnebezpečnejších v USA.

„Áno, prízvukovali nám, že vychádzať von je nebezpečné. Ale napríklad Boston bol vzdialený len tridsať minút autom. Našťastie bol mojím spoluhráčom František Skladaný, ktorý poznal Boston veľmi dobre, pretože tam štyri roky študoval na univerzite. Ale inak sme sa viac-menej sústredili na zápasy.“

V obrane Avalanche bola v sezóne 2003/2004 mimoriadne silná konkurencia. S menami ako Rob Blake, Adama Foote, Derek Moriss, John-Michael Liles či Martin Škoula. V tom čase asi nebola šanca presadiť sa do prvého tímu. Avšak po štrajku (2005/2006) sa defenzíva Colorada výrazne obmenila a zo stálic zostali len Rob Blake a John-Michael Liles. Vtedy nebola možnosť nakuknúť do najlepšej ligy sveta?

„V tom čase som to už prestal vnímať. Komunikácia s Avalanche prebiehala zložitejšie ako s predošlým tímom. Kouč Nashvillu Barry Trotz mi volával do Kelowny a pýtal sa ma, ako sa mi darí. Vtedy sa do zostavy Colorada prebojoval z mladých hráčov len môj nebohý kamarát Marek Svatoš, ktorý hral v útoku s Alexom Tanguayom a Petrom Forsbergom. Mal šikovné ruky a už od prípravných zápasov bolo jasné, že sa prebojuje do hlavného tímu. Potešilo ma, že sa mu to podarilo.“

Po návrate na starý kontinent ste za dvanásť sezón vystriedali sedemnásť rôznych klubov. Prečo taká veľká fluktuácia?

„Po príchode do Európy mi zavolal švédsky agent, či by som nechcel ísť do Mory IK. Súhlasil som, no fínsky kouč Harii Rindel si priviedol do defenzívy štyroch svojich krajanov a od začiatku som nehral. Následne som prestúpil do fínskej SaiPi, kde išlo len o mesačné hosťovanie, keďže mali veľa zranených zadákov a ja som ako mladý hokejista potreboval byť v tempe. Potom mi zavolal kouč Dušan Gregor a dohodli sme sa na presune do Žiliny, kde som mal dohrať sezónu. Lenže, na play off sa naskytla možnosť ísť do fínskeho Ilves Tampere. Tento veľtoč mi do budúcna ublížil, pretože ľudia z manažmentov sa pýtali, z akého dôvodu som vymenil za jeden rok štyri organizácie. Bolo to kontraproduktívne, ale bral som to ako skúsenosť do života, že niečo podobné sa neoplatí robiť.“

Jedine v Augsburgu ste boli takmer dva roky, rovnako tak v Jekaterinburgu a celé dve sezóny ste strávili v Plzni.

„V Nemecku som mohol zostať dlhšie, no naskytla sa možnosť ísť na záver sezóny do Košíc a po dekáde vyhrať pre klub titul. To bola dobrá voľba, pretože radovať sa z triumfu proti Pálffymu a spol., a ešte na ľade, kde som vyrastal, bolo pre mňa najviac. V Jekaterinburgu bolo výborne, chcel som zostať, lenže tam možnosť pokračovať nebola. Potom prišla Plzeň, kde som nastupoval s legendami českého hokeja Martinom Strakom, Jaroslavom Špačkom či Tomášom Vlasákom. Mali sme vynikajúce mužstvo, každý vedel, aký je náš cieľ, a to sa aj podarilo. Možno som mohol pokračovať, ale začali presadzovať mladších bekov, a tak som prešiel do Hradca Králové, čo bolo dobré riešenie. V tíme bolo silné slovenské jadro. Potom sa naskytla možnosť ísť nakrátko do švédskeho Brynäs a po ňom nasledovali kluby v českej a slovenskej extralige.“

V Jekaterinburgu vás trénoval uznávaný český kouč a dnes už bývalý televízny expert Marek Sýkora.

„Dodnes sme v kontakte. Odborník, ktorý neskôr svoje kvality dokazoval v českej televízii. Dokonca si ma po angažmáne v Jekaterinburgu stiahol na môj tretí rok v KHL do Dynama Minsk. Na neho spomínam len v dobrom.“

Trikrát ste boli súčasťou boja o reprezentačný dres na majstrovstvách sveta. Pred svetovým šampionátom vo Švajčiarsku 2009 ste odohrali počas sezóny za Slovensko deväť prípravných duelov, ale do záverečnej zostavy ste sa nedostali. O rok neskôr ste v príprave zvládli dvanásť stretnutí a do nominácie na šampionát v Nemecku ste sa taktiež nevošli. V roku 2013 ste nastúpili tesne pred MS na štyri prípravné zápasy a zase vás poslali domov. Po treťom neúspešnom pokuse ste sa vyjadrili, že v reprezentácii končíte.

„Ja som mal v hokejovej kariére dva hlavné ciele. Vyhrať s Košicami titul a prebojovať sa na svetový šampionát. Myslím si, že aspoň jedenkrát zo spomínaných troch prípadov som v nominácii mohol byť. Bohužiaľ, nevyšlo to ani raz, čo ma mrzelo. Podľa mňa, najbližšie k MS som mal v roku 2013, keď som mal v Plzni životnú sezónu a vyhlásili ma za najlepšieho beka súťaže. Nasledujúce leto som poskytol jeden rozhovor, kde som dal najavo svoju nespokojnosť, čo spätne hodnotím ako chybu, lebo tým som si dvere do národného tímu zabuchol. Reprezentovať rodnú krajinu je pre mňa stále najväčšia česť.“

Pred niekoľkými rokmi ste získali významné ocenenie. Dostali ste slovenskú, českú i európsku cenu fair play za príkladný čin. Kompetentní oceňujú tých, ktorí konali vysoko nad rámec pravidiel a zachovali sa ako rytieri. Niekoľko sekúnd pred koncom rozhodujúceho finálového zápasu proti Zlínu, ste vyhrávali 3:2, malo sa vhadzovať v strednom pásme a zrejme by ste duel dotiahli do víťazného konca. Vy ste sa však priznali k tečovaniu puku, tým pádom sa buly presunulo do obranného pásma a súper vyrovnal.

„Trafil ma puk vystrelený súperom a mal som ísť striedať, pretože som bol dlho na ľade. No tréneri mi dali pokyn, aby som zostal. Keby som išiel dole a vymenil ma iný bek, rozhodca by za mnou určite neprišiel a hralo by sa ďalej. Nie som hlupák, aby som išiel zo striedačky povedať arbitrovi, že ma trafil puk. Čakal som na buly a vtedy sa ma rozhodca spýtal, či ma puk trafil. Ja som odvetil, že áno. To bolo všetko. Médiá to podľa mňa celé trochu zveličili a bol okolo toho veľký humbug. Vďaku Bohu, nakoniec to dobre dopadlo. Martin Straka strelil v predĺžení zlatý gól a prepukla veľká radosť.“

Vraj ste prežili ťažšie časy pri narodení dvojičiek?

„Samuel a Daniel sa nám narodili v Plzni tri a pol mesiaca pred oficiálnym termínom. Mali sme šťastie v nešťastí, že práve vtedy sme boli v Plzni, kde je vynikajúca neonatológia (oddelenie, kde sa starajú o predčasne narodené deti). Prvý polrok sezóny 2016/17 bol asi najťažší v mojej kariére. V októbri som si zranil koleno a do nemocnice som so snúbenicou Eliškou chodil dennodenne s barlami. Vedenie Plzne sa k nám vtedy chovalo perfektne. Boli to veľmi silné momenty a vtedy si človek uvedomí, čo je v živote najdôležitejšie. A že nie je samozrejmé, že sa vám narodia úplne zdravé deti.“

 

Pridaj komentár