„Dnes sa nad zážitkami z Ruska smejem. No nemôžem uveriť tomu, čo sa tam dialo, a vtedy som sa aj trochu bál o svoj život.“

Historicky najmladším hokejistom, ktorý nastúpil v slovenskej extralige je Andrej Podkonický (39). Pri debute medzi mužmi mal pätnásť rokov a deväť mesiacov. V zámorí začínal v juniorskej Western Hockey League spoločne s koučom Júliusom Šuplerom. V NHL odohral za Floridu a Washington osem zápasov. Po návrate do Európy hral osem rokov v českej extralige, jednu sezónu pôsobil v ruskej superlige a posledné tri ročníky strávil v rodnom Zvolene, kde získal svoj druhý titul z domácej najvyššej súťaže (prvý má so Slovanom). Ihneď po ukončení hráčskej kariéry sa postavil na striedačku. Dva roky bol asistentom vo Zvolene, teraz zastáva tú istú pozíciu v Žiline.

Podľa dostupných štatistík ste debutovali vo Zvolene v prvej lige seniorov v ročníku 1994/95. Podľa neoficiálnych zdrojov ste už rok predtým nastúpili v extralige (Zvolen potom vypadol z najvyššej súťaže), a tým pádom by ste boli najmladším hokejistom, ktorý kedy nastúpil medzi mužmi. Zvolenský odchovanec Michal Ivan zažil premiéru medzi chlapmi pred dvoma sezónami vo veku 15 rokov, 10 mesiacov a 14 dní. Ste najmladším hráčom tunajšej ligy vy?

Určite som odohral dva zápasy v extralige za Zvolen v sezóne 1993/94. Jeden bol doma so Spišskou Novou Vsou a na druhý si už presne nespomínam, kde presne sa konal. Nedávno som sa práve s Mišom Ivanom o tomto rozprával, že ja som bol pri debute mladší než on. Neviem, prečo to nie je zaevidované v dostupných štatistikách.“

Slovensko ste prvýkrát reprezentovali na ME B kategórie do 18 rokov a národnému tímu sa vtedy ihneď podarilo postúpiť do najvyššej skupiny. Mali ste šťastie, že ste sa na rozdiel od vašich predchodcov mohli ukázať pred očami skautov na najvyššom fóre?

Áno, nám mladým to pomohlo. Veď každý chcel ísť do zahraničia, mali sme svoje sny. V tejto sezóne (1995/96) som hral aj na MS 20 a to ma posunulo do juniorky v zámorí.“

Na svetovom šampionáte do dvadsať rokov v Bostone ste nemali ani osemnásť rokov. Ako ste sa cítili medzi o rok, resp. o dva roky staršími protihráčmi?

Koučom výberu bol František Hossa. Mne sa darilo počas celého ročníka a taktiež v príprave na majstrovstvá. Lenže pred turnajom som ochorel, a na podujatí sa mi nedarilo podľa predstáv.“

V osemnástich rokoch ste odišli do kanadsko-americkej juniorskej ligy Western Hockey Leauge, do tímu Portland Winterhawks. Bolo vaše rozhodnutie odísť do zámoria jednoznačné? Nezvažovali ste možnosť zostať vo Zvolene a hrať pravidelne prvú ligu?

Zvolen som nebral do úvahy, keďže sa nám nepodarilo postúpiť do najvyššej súťaže. Chcel som pôsobiť v extralige a mal som ponuku z Trenčína. To by bolo pre môj výkonnostný rast najlepšie. Lenže môj materský klub ma nechcel pustiť, a preto som sa rozhodol pre odchod do USA. To bola jediná možnosť, keď som chcel hokejovo napredovať.“

Zvykli ste si rýchlo na nový život, alebo vám robilo niečo, hlavne zo začiatku, problémy?

Mal som veľké šťastie, že do Winterhawks išiel trénovať Július Šupler, a bol mi ako otec. On bol vtedy na vrchole svojej trénerskej kariéry a mňa veľmi povzbudzovalo, že s ním môžem byť v jednom tíme. Spolu s manželkou mi veľmi pomáhali. Taktiež som býval vo výbornej americkej rodine. Začiatky ale ľahké určite neboli. Vždy je to náročné na psychiku, človek je prvýkrát bez vlastnej rodiny a v hokeji na vás skúšajú rôzne veci. Nedajú vás hneď do prvej pätorky, začínal som v tretej, až neskôr sa to rozbehlo. V ďalšej sezóne prišiel Marián Hossa a vyhrali sme Memorial Cup. Portland je veľké mesto a ja som sa so všetkými ľuďmi videl len na štadióne.“

Vo Winterhawks boli vašimi spoluhráčmi bek Andrew Ference a útočník Brenden Morrov. Bolo už vtedy na nich vidno, že majú veľkú perspektívu?

Jednoznačne. Ference bol pracovitý, skromný a na tréningoch dokazoval svoje kvality, veľmi dobre korčuľoval. Morrow mal na začiatku trochu nadváhu, ale začal na sebe pracovať, a stal sa z neho vynikajúci hráč. Býval v rodine, do ktorej som potom išiel ja. Chvíľu som zažil v mančafte Brada Isbistera, ktorý tiež urobil solídnu kariéru v NHL. Vo WHL vtedy hralo veľmi veľa kvalitných hokejistov, ktorí ešte dnes nastupujú v najlepšej lige sveta.“

Vo vašej druhej sezóne za Portland, ste spolu so šiestimi zápasmi na MS 20 odohrali až 86 duelov. Pocítili ste to fyzicky na konci ročníka?

Viackrát sa stalo, že po zápase na ihrisku súpera sme sa autobusom presúvali k ďalšiemu protivníkovi aj deväť hodín. Do mesta sme prišli o šiestej nadránom a v ten istý deň večer o 17.00 sa hodilo úvodné buly. Bolo to náročné, no keď je človek mladý, toto všetko nevníma. Nemyslím si, že som bol v závere sezóny unavený.“

Do národnej hokejovej ligy vás draftovalo St. Louis Blues. Pre organizáciu vtedy pracoval z pozície skauta Peter Šťastný. Vedeli ste, že vás on a jeho kolegovia sledujú?

Vôbec nie, dokonca som nevedel ani to, že si ma vybrali. Môj agent mi to neoznámil. Vtedy som s Petrom v kontakte nebol, ten sme nadviazali až neskôr počas kempov Blues. Veľmi nám pomohol, staral sa o nás, boli sme u neho na večeri.“

Boli ste súčasťou významnej chvíle pre slovenský hokej, keď v kádri St. Louis a jeho podradenom mančafte Worcestri IceCats bolo sedem Slovákov. Pavol Demitra mal v prvom tíme jasnú pozíciu. Tú si neskôr vybudovali Michal Handzuš, Ľuboš Bartečko a aj Ladislav Nagy. Petrovi Smrekovi doprial klub len šesť duelov v elitnej lige, Jaroslavovi Obšutovi štyri a vám ani jeden. K tomu všetkému raz absolvoval kemp Blues aj Ivan Droppa.

Pri mojom začiatku vo Worcestri som dokonca býval s Droppom v izbe. On už predtým hral v Severnej Amerike a pomohol mi s vecami, ako zohnať byt atď. Zakrátko však Ivan odišiel hrať do Nemecka. Na tie časy spomínam veľmi rád. Bolo nás veľmi veľa, tvorili sme výbornú partiu a zažili veľa zábavy. Krásne obdobie.“

Aký ste mali vzťah s Gregom Gilbertom, ktorý vás dva roky viedol vo Worcestri?

Výborný. Bol to skvelý kouč a veľmi mi pomohol.“

Koučom St. Louis bol Joel Quenneville, na ktorého žiadny Slovák nedá dopustiť. Vy ste ho zažili v kempoch. Myslíte si o ňom to isté, čo vaši krajania?

Jasné. Vtedy bol mladší, no bolo vidno, že to raz bude jeden z najlepších trénerov. Takisto Brent Peterson v Portlande bol vynikajúci kouč a mal pred sebou sľubnú budúcnosť, žiaľ jeho zastavila choroba a musel s trénovaním prestať. V konkurenčnom tíme vo WHL v Spokane Chiefs zase pôsobil Mike Babcock. Od takýchto osobností si človek veľa zoberie.“

Vo vašej prvej sezóne za Worcester v American Hockey League ste skončili v bodovaní mužstva štvrtý a na ďalší rok piaty. Ani raz vás ale nepovolali do prvého tímu. Prečo?

Prvé dva roky malo St. Louis dostatok kvalitných útočníkov, a ak sa náhodou niekto zranil, vytiahli namiesto neho vysoko draftovaného svojho hráča (Andrej Podkonický bol vybraný vo 8. kole na 196. mieste). Hoci mi prvý rok vyšiel, nemal som problém to prijať. Mrzel ma tretí rok, kedy ma poslali do IceCats až deň pred začiatkom NHL. Sľúbili mi, že budem prvý, koho zavolajú v prípade, že niekto vypadne zo zostavy. Lenže do Worcesteru vtedy prišiel z ECHL nový kouč Don Granato, ktorý si do mužstva priniesol svojich hráčov, a mňa odstavil. Dva mesiace som to vydržal a potom som požiadal vedenie o výmenu do Floridy.“

Tam ste začínali v ich rezervnom tíme Louisville Panthers, ktorý mal veľkú halu pre sedemnásť tisíc ľudí, ale veľa fanúšikov do arény asi nechodilo.

Divákov sme veľa nemali. Hokej v tej oblasti nie je populárny. Skôr rodeo. Navyše sme mali slabý mančaft a veľa sme prehrávali. Nemal som tam nikoho zo Slovákov, a v zostave boli väčšinou bitkári. Inak mesto bolo pekné, patrilo do štátu Kentucky a neďaleko bolo iné príťažlivé mesto Cincinnati.“

Florida od roku, kedy ste tam prišli vy, následne dlhých jedenásť sezón po sebe nehrala play off. Prečo vám dali šancu len v šiestich dueloch?

Do áčka ma vytiahli až vo chvíli, keď bolo jasné, že nepostúpia do vyraďovačky, a keď sa zranilo niekoľko hráčov. Tí sa postupne uzdravili a mňa zase poslali dole. Z juniorky si ma pamätal kouč Duane Sutter, a ak by tam nebol on, najlepšiu súťaž si zrejme nezahrám. Vždy ide o to, akú vám dajú šancu, a takisto aké sú rozhodnutia, ktoré spravíte. Ja som zmenil agenta a možno aj preto som nedostal viac príležitostí. Dnes ľutujem, že som sa v roku 2001 rozhodol pre návrat do Európy.“

V útoku Floridy bola jediná naozajstná hviezda Pavel Bure a potom niekoľko kvalitných útočníkov ako Vikor Kozlov, Mike Sillinger, Rob Niedermayer, Ray Whitney a začínajúci Oli Jokinen. Neboli voľné miesta v útoku?

Myslím, že ich bolo dosť, pretože keď som nastúpil za Panthers dali ma do štvrtého útoku s Pavlom Burem, ktorého nasadzovali do dvoch útokov. K nám pridali buď bitkára z Louisville Rockyho Thompsona alebo Dana Boyla, ktorý je dnes jeden z najlepších zadákov NHL. Vtedy bol mladý, koučovi sa nepáčil, tak ho staval do útoku. Určitá šanca bola, ale tú viac poskytli dvom Rusom – Denisovi Švidkimu a Ivanovi Novoseltsevovi, pretože ich klub vysoko draftoval. S Floridou som chcel jednať o novej zmluve aj na ďalšiu sezónu, lenže nastal problém. Skončila im zmluva s rezervným tímom a nemali na nasledujúcu sezónu svoj vlastný tím v AHL. To znamenalo, že podpísaných hráčov len porozhadzovali po kluboch, a tým, čo mali ponúknuť dvojcestné kontrakty, neponúkli, aby s nimi nemali starosti.“

To malo vplyv na to, že ste sa rozhodli pre odchod na starý kontinent?

Sklamal ma môj predčasný koniec vo Worcesteri, už som nechcel hrať v AHL. Dnes viem, že som mal podpísať aj dvojcestný kontrakt, a niekoľko rokov skúsiť bojovať, hoci aj v nižšej lige. Dokonca vtedy mi Toronto ponúklo dvojcestnú zmluvu…“

Do Európy ste sa vrátili na dva roky. Vašou prvou zastávkou bolo fínske IFK Helsinky, avšak tam ste odohrali len 23 duelov. Prečo nie celú sezónu?

Mali veľké ambície, chceli hrať na špici, no zostavili veľmi mladý tím, a ja som bol jeden z najlepšie platených hráčov. Boli sme na desiatom mieste, bez šance na play off. Po dvoch mesiacoch som prestal hrávať a pre výšku mojej zmluvy ma poslali preč. Inak sa mi páčilo. V tamojšej lige sa hral agresívny, korčuliarsky hokej. Prostredie krásne, a čo je hlavné, bol som tam prvýkrát s mojou manželkou.“

Po predčasnom konci v IFK ste ročník dohrali na Slovensku. So Slovanom ste vyhrali titul a na ďalšiu sezónu ste prestúpili do nemeckej DEL. Mančaft Iserlohn Rosters však bol len tretí rok v najvyššej súťaži a je to skôr menší, rodinný klub.

Po titule s belasými som si myslel, že budem mať viac ponúk, no hoci som mal agenta, veľa ich nebolo. Za menej peňazí som išiel do Nemecka a nebola to vôbec chyba. Naopak, po Liberci to bolo jedno z mojich najlepších rozhodnutí. Boli sme výborná partia a aj početná kanadská kolónia v kádri bola príjemná. S rodinami sme sa niekedy aj šestnásti vydali v nedeľu po zápase na večeru. Fanúšikovia neskutoční, hoci sme len bojovali o play off, bolo stále vypredané, prišli dve hodiny pred zápasom a spievali chorály. Taká nemecká liga je. Každý ma odhováral, že to je drevorubačská liga, ale bolo to úplne v spokojnosti. Užil som si to tam a potom som sa znova dostal do Severnej Ameriky.“

Ako sa vám podarilo prejsť z Iserlohnu do Washingtonu Capitals?

Poznali ma dvaja tréneri zo záložného tímu Portland Pirates. Po konci v Iserlohne som podpísal zmluvu s iným nemeckým mužstvom, no asi mesiac pred odchodom do DEL mi agent z Ameriky zavolal, či by som nezobral takúto ponuku. Neváhal som.“

Vo Washingtone ste zažili dvoch koučov. Najprv súčasného šéfa striedačky Bostonu Bruce Cassidyho a po ňom na Slovensku dobre známeho Glena Hanlona.

Hanlon bol veľmi dobrý tréner, neskôr som ho zažil aj v reprezentácii. Cassidyho som zažil len v kempe, on mal problém s Jágrom, s ním som do kontaktu veľmi neprišiel.“

V Capitals nastala pre slovenský hokej zaujímavá situácia. Peter Bondra mal miesto v zostave isté, ale štyria Slováci dostali epizódnu šancu. Roman Tvrdoň v deviatich zápasoch, Ivan Čiernik v siedmych, Rastislav Staňa v šiestich a vy vo dvoch. Náhoda?

Problémom organizácie bolo, že stratili šance na postup do bojov o Stanleyho pohár. Celý ročník im nevyšiel a začali postupne uvoľňovať všetky hviezdy. Pustili Jaromíra Jágra, Sergeja Gončara, Petra Bondru či Roberta Langa a začali prebudovávať káder. Tým, že mali veľmi veľa zranených hráčov, a boli bez šance na play off, dostali sme s Romanom Tvrdoňom príležitosť. Nemal tam vtedy kto hrať. Všetkých kvalitných mladých hráčov stiahli do AHL, aby mali silný tím. Mne by dali aj viac šancí, ale v Pirates sa zranil jeden hráč, a mňa povolali naspäť, aby som mohol hrať vo vyraďovačke. Mal som nešťastie, radšej by som zostal v prvom tíme (so smiechom).“

V útoku Capitals boli okrem spomínaných hráčov, ktorých vymenili ešte Jeff Halpern, Dainius Zubrus a Alexander Sjomin. Pre vás to bola podobná personálna situácia ako na Floride?

Úplne. Vtedy zaviedli v AHL nový systém pre veteránov. My sme boli v kádri jedenásti a do zápasu mohli zasiahnuť len ôsmi. Rotovali sme, a aj preto som mal menej odohraných stretnutí než predtým. V mužstve bolo viac starších chalanov, ktorí mali väčšie šance dostať sa hore. Mňa podpísali viac-menej pre Portland.“

Nasledujúca sezóna NHL sa pre štrajk nehrala. Malo to vplyv na to, že ste sa definitívne vrátili do Európy?

Áno. Mňa ovplyvnilo to, že sa začalo šíriť, že hrať sa nebude viac ako len jeden rok. Počas sezóny som preto podpísal zmluvu s Libercom na tri roky. Keby sa liga nezastavila, určite by som uvažoval nad pôsobením v zámorí.“

Osem rokov ste hrali v českej extralige a z toho šesť v Liberci. Vyhovovala vám tamojšia liga?

Určite. Hlavne Liberec bol top klub, kde som zažil veľmi veľa pekného, je to môj druhý domov. Navyše, narodili sa mi tam obidvaja synovia (prvý má dvanásť rokov, druhý osem, päťročná dcéra sa narodila vo Zvolene). Česká extraliga je veľmi kvalitná, patrí k najlepším v Európe a veľmi ťažko sa v nej presadzuje.“

Jeden rok ste nastupovali v ruskej superlige za Víťaz Čechov. Bolo to rok pred založením Kontinentálnej hokejovej ligy a vaše pôsobenie bolo na Slovensku dosť medializované. Mali ste majiteľa, ktorý vás dokázal zobudiť uprostred noci, a museli ste s ním ísť piť do baru.

Teraz sú to úsmevné príbehy, práve som sa stretol so Stanom Hudecom (v Nových Zámkoch trénuje deti), ktorý tam bol so mnou. Niekedy človek neverí, že sa to mohlo stať, ale v tej chvíli sme sa aj trochu báli o svoje životy. Bolo to dosť náročné, niekedy aj tri-štyrikrát za týždeň sme museli piť s majiteľom aj do piatej nadránom, bez ohľadu nato, či nás ráno čakal zápas alebo nie. Myslím, že on už dnes vlastníkom klubu nie je. “

Trikrát ste reprezentovali Slovensko na majstrovstvách sveta. V Rusku 2007, v Kanade 2008 a v Nemecku 2010. Na ktoré podujatie spomínate najradšej?

Asi na môj prvý šampionát. Mali sme veľmi dobrý tím na čele s Pavlom Demitrom, Mariánom Hossom a Mariánom Gáboríkom. Žiaľ, vo štvrťfinále sme narazil na silných Švédov.“

Bojovali ste počas vašej kariéry so zraneniami?

Dlho som žiadne nemal, ale pre problémy s bedrovým kĺbom som musel skončiť. Už keď som mal 33 rokov, a hral som za Kometu Brno, tak ma kĺb začal bolieť. Potom som ešte tri ročníky odohral vo Zvolene, avšak posledný som už hrať nemal. Korčuľoval som na jednej nohe a bral som prášky proti bolesti. Pred zápasmi som sa musel natrieť dajakou červenou masťou, aby ma to pálilo, a kĺb som tým pádom necítil. Večer som pre zmenu musel brať prášky na spanie, pretože bolesť bola veľmi silná. Dnes mám 39 rokov a mám umelý kĺb. Neviem, či to je vrodená záležitosť, alebo z čoho to vzišlo. Pri športoch ako tenis a lyžovanie si musím dať pozor, aby mi kĺb nevyletel. Takisto, keď viac korčuľujem, na druhý deň to pocítim. Najhoršie je, že aj druhý mám zlý, a aj ten mi budú musieť čoskoro vymeniť.“

Pridaj komentár