„Desať rokov som nebol chorý. Angínu som dostal práve na ZOH v Pjongčangu. Bol som z toho veľmi nešťastný.“

Juraj Mikuš (29) je predposledným obrancom, odchovancom Trenčína, ktorý sa prebojoval do slovenskej reprezentácie. Za ním je už len Peter Čerešňák. Po troch sezónach v Dukle strávil také isté dlhé obdobie v AHL, v rezervnom tíme Toronta Maple Leafs. Po návrate do Európy nosil dva roky dres Leva Praha, štyri Sparty Praha a dnes je súčasťou defenzívy Brna. „Trvalý pobyt máme v Trenčíne, ale v Prahe sa nám narodila dcéra, takže aspoň nejakú stopu sme v Čechách zanechali,“ hovorí so smiechom. Reprezentoval na troch MS a na ZOH v Pjongčangu 2018 sa dostal na ľad len v jednom prípade. Viac mu nedovolila angínu. „Veľmi ma to mrzelo, no aspoň ten jediný duel som sa snažil naplno vychutnať.“

 

S hokejom ste začínali v rodnom Trenčíne a prvé tri sezóny v najvyššej súťaži ste odohrali za Duklu. Aké boli?

„Medzi mužmi som začínal ako sedemnásťročný a počas ročníka som dovŕšil osemnásť rokov. Bola to veľká škola. Prvé dva roky trénoval mančaft Antonín Stavjaňa, ktorý mi venoval veľmi veľa času. Vďaka nemu som sa mohol každý deň na tréningu zlepšovať. V nasledujúcom ročníku som v septembri odišiel do projektu Slovensko “20“. Bol to pilotný ročník, veci sa ešte len dávali dohromady. No nastupoval som v prvej či druhej obrannej dvojici a dali mi dostatok priestoru. Spätne to považujem za správny krok. V Dukle som musel tvrdo bojovať o miesto v zostave. V jej radoch boli kvalitní zadáci a klub mal dostatok peňazí. Po návrate z MS 20 (január) som sa vrátil do materského klubu a celú nasledujúcu sezónu som už odohral za Duklu.“

Hneď po vašej premiérovej sezóne za áčko Trenčína vás v roku 2007 draftovalo Toronto Maple Leafs.

„Rokovania som viedol s viacerými tímami NHL, ale oni mali najvážnejší záujem. No príliš som to nesledoval a neveril som, že by to mohlo vyjsť. Pamätám sa, že som práve hral futbal za dedinu a po zápase mi prišlo niekoľko esemesiek, v ktorých mi ľudia gratulovali.“

Boli ste draftovaný do NHL, avšak nie do juniorskej vetvy Canadian Hockey Leauge. Väčšinou to býva u hráčov naopak.

„Záujem o mňa mal aj Pittsburgh Penguins, no len s tou podmienkou, že odídem do Halifaxu Mooseheads (GMJHL). Keďže som nastupoval v domácej extralige a prakticky som preskočil juniorskú ligu, nemal som dôvod odísť. Nikdy som agentovi nedal súhlas na to, aby ma na juniorský draft prihlásil.“

Absolvovali ste kempy Maple Leafs od chvíle ako vás draftovali?

„Dvakrát som sa zúčastnil kempu nováčikov. Na hlavný kemp Maple Leafs ma v roku 2007 zo slovenskej dvadsiatky nepustili, hoci sme sa jasne dohodli, že mi to povolia. Na druhý rok ma na septembrový kemp uvoľnili len na jeden týždeň, a musel som sa vrátiť do Trenčína. Následne som podpísal kontrakt s Torontom a potom som už všetky predsezónne prípravy absolvoval.“

V čase, keď vás draftovalo Toronto, bol ich generálnym manažérom John Ferguson, no nasledujúce leto vo funkcii skončil. Po ňom prevzal klub na jeden rok Cliff Fletcher. A od roku 2009 viedol organizáciu z tejto pozície Brian Burke. Komunikovali ste so všetkými tromi mužmi?

„Áno. A bola to trochu škoda. Mňa si vybrali úplne iní ľudia než tí, ktorí o chvíľu nastúpili na svoje pozície. Pre Burka som bol úplne neznámy hráč a to mi nepomohlo.“

S Torontom ste podpísali trojročnú dvojcestnú zmluvu. V obrane Maple Leafs bola solídna konkurencia. Prvé dva roky defenzívu spevňoval Čech Tomáš Kaberle so Jean-François Beaucheminom. Celé tri sezóny bol v tíme bek Dion Phaneuf či Luke Schenn. Vo vašej poslednej sezóne v organizácii odišiel z A-tímu Kaberle s Beaucheminom, ale prišla trojica John-Michael Liles, Jake Gardiner a Cody Franson. Bola šanca prebojovať sa do prvého tímu?

„V obrane bola určite väčšia konkurencia ako v útoku. V ofenzíve sa hráči viac obmieňali a príležitosť dostali mnohí. V prvej sezóne som nemal veľkú šancu, no rozhodovali sa medzi mnou a Švédom Carl Gunnarssonom. Ten sa im osvedčil a nemali dôvod ho meniť. V druhom ročníka priestor v zostave bol, no mne sa sezóna vôbec nevydarila. V tretej už nebola žiadna šanca. Neviem, či vtedy vôbec niekoho zavolali hore.“

V období, kedy ste boli súčasťou Maple Leafs, sa klubu sedem rokov v kuse nepodarilo prebojovať do vyraďovacej časti. Pre hokejové mesto katastrofa!

„Pre mňa bolo nešťastné to, že „ma podpísalo“ jedno vedenie a zanedlho prišlo nové. Oni si začali podpisovať hráčov podľa svojich predstáv. To možno mohlo byť trochu inak. Ale zase – ja som bol spokojný s tým, koľko času mi dopriali v rezervnej AHL. To boli dobré časy, chýbalo len to, aby som sa dostal do prvého tímu.“

Toronto Marlies hrajú v aréne, ktorá bola postavená pred takmer sto rokmi. Presne v roku 1921 a má kapacitu necelých osemtisíc miest. Ako sa tam hralo?

„V meste nie je veľa pamiatok a tento štadión zvonka vyzerá ako pamätihodnosť. Akonáhle však prejdete vstupnými dverami, cítite sa ako v modernej hale. Hralo sa dobre, ľudia chodili. Jasné, nedá sa to porovnať s tým, aký veľký záujem a ošiaľ je o vstupenky na Maple Leafs. Nám asi pomohlo to, že fanúšikovia, ktorí sa nedostali na NHL, sa chodili pozerať o súťaž nižšie.“

Vaším koučom v Marlies bol celé tri roky Dallas Eakins. Je to bývalý obranca NHL a dnes dlhoročný tréner v tímoch AHL. Ako ste vychádzali?

„Od prvého momentu výborne a nikdy sme nemali problém. Myslím, že si ma obľúbil. Dal mi okamžite šancu a nikdy som nepocítil, že som Európan. Som mu vďačný za priestor, ktorý mi poskytol a nemôžem na neho povedať jediné zlé slovo.“

V rezervnom tíme Toronta bola veľká fluktuácia hokejistov. V prvom roku ich bolo 46, potom 40 a v treťom 42. S čím to súviselo?

„V prvom ročníku zrazu Anaheim nemal záložný tím, tak k nám poslali veľa hokejistov. Ďalšie vysoké čísla súviseli s tým, že na konci ročníka vždy príde veľa hráčov z juniorskej súťaže alebo z ECHL, kde nastupuje torontský podfarmársky tím Newfoundland Growlers.“

Prvé dve sezóny ste sa z Marlies nedostali do play off, ale v tretej ste sa prebojovali až do záverečnej série sezóny. Vo finále ste nestačili na Norfolk a prehrali hladko 0:4 na duely. Za súperov nastúpil v útoku Richard Pánik a vy ste vtedy odohrali kariérne maximum – 93 duelov.

„Admirals vtedy vytvorili rekord ligy, neprehrali nejakých 30 stretnutí v základnej časti za sebou. Vo finále zaslúžene vyhrali, mali na pomery AHL vynikajúci tím. Veľa hráčov dodnes hrá NHL. Spomeniem Richarda Pánika, Radka Gudasa, Ondreja Paláta, Tylera Johnsona a určite by sa tam našlo ešte niekoľko chalanov, ktorí dodnes nastupujú v najlepšej lige sveta.“

Bolo to vaše jediné play off v zámorí. Bol badateľný rozdiel v nasadení v obidvoch častiach súťaže?

„Áno, tak ako keď človek pozerá NHL, a vidí rozdiel medzi hlavnou a vyraďovacou fázou. Takisto je to v American Hockey League. Všetko bolo o jeden stupeň rýchlejšie.“

Po návrate zo Severnej Ameriky ste prestúpil do Leva Praha, ktorý hral dve sezóny Kontinentálnu hokejovú ligu. Prvý rok sa mančaft len formoval, no v druhom ste postúpili do finále súťaže a mužstvo viedol uznávaný fínsky kouč Kari Jalonen.

„V prvej sezóne bolo podpísaných veľa hráčov z Leva Poprad, ktorý predtým skrachoval. A v priebehu ročníka veľmi veľa chalanov odišlo do Slovana Bratislava. V druhom roku bolo zrazu v klube veľmi veľa peňazí a začali prichádzať reprezentanti Fínska, Švédska, český národný tím mal v zostave jednu celú pätorku. Ja som po príchode trénera Jalonena začal hrávať menej. Tréner to však bol schopný a spravil výborný výsledok. Škoda siedmeho finálového stretnutia. Vyberajú si ho najlepšie tímy v Európe a to svedčí o tom, že svoju prácu robí dobre.“

V ročníku 2013/14 bol Lev Praha veľmi dobre finančne zaistený, no hneď na ďalšiu sezónu sa rozpadol. Organizácia chcela ísť do súťaže s rozpočtom 750 miliónov českých korún (takmer 30 miliónov eúr), ale zohnala len polovicu, a do ligy sa neprihlásili. Ako ste to vnímali?

„Bolo to prekvapenie, keďže veľa hráčov, vrátane mňa, malo platnú zmluvu. Škoda, že to zaniklo a nepríjemnosťou navyše bolo, že sa to udialo tesne pred nasledujúcim ročníkom, keď už väčšina tímov mala uzavreté súpisky. Nebolo veľmi kam ísť. Rusko je jednoducho také. Jeden rok majú veľa peňazí a na ďalšínie sú. Klub síce sídlil v Čechách, ale väčšina financií prichádzala z východu.“

Potom ste nosili štyri sezóny dres Sparty Praha. Jedenkrát ste hrali finále, raz semifinále, raz štvrťfinále a raz ste skončili v predkole play off. Ako hodnotíte výsledky?

„Prvé dva roky boli výborné. Tréner Jozef Jandač odvádzal výbornú prácu, aj keď sa mu nepodarilo vyhrať titul. Základnou časťou sme vždy prešli úplne bez problémov. V treťom roku, už pri trénerovi Jiřím Kalousovi, bola tiež dlhodobá časť v poriadku, akurát sme vypadli vo štvrťfinále s Kometou Brno 0:4 na zápasy. Následne urobilo vedenie veľké zmeny v kádri, nastala veľká fluktuácia a hráči si na seba veľmi dlho zvykali. Vyhodili kouča Kalousa, prišli traja noví tréneri, no kŕč už bol taký silný, že zápasy, ktoré sme mali jasne vo svojich rukách, sme po hlúpych chybách prehrali. To sa odzrkadlilo v predkole.“

Teraz ste prvých pár mesiacov v Komete Brno. V čom je klub iný ako Sparta, resp. iné mančafty, kde ste pôsobili?

„Hokej je tu číslo jedna. Žiadny iný významný šport tu nie je, keďže futbalisti vypadli do druhej ligy. Fanúšikovia tu hokej milujú a je tu veľká zodpovednosť voči k nim. Sú oddaní, najlepší v celej extralige. Prostredie je rodinnejšie a sme menej pod reflektormi ako v Sparte.“

Slovensko ste reprezentovali na troch MS a na ZOH v Pjongačganu. V období rokov 2016 až 2017 vládla na Slovensku nepríjemná atmosféra ovplyvnená bojkotom.

„Z toho som bol sklamaný a celé to zle vyznelo. Nechcenú pozíciu zobral Zdeno Cíger, ktorý je výborný človek a snažil sa nám pomôcť, ako to len išlo. Avšak, všetko sa priveľmi rozoberalo v médiách. Tlak bol mimoriadny, s tým by človek ťažko mohol spávať, pokiaľ nie je dostatočne psychicky odolný. Svojím spôsobom Cígera obdivujem, že vo funkcii vydržal. Za dva roky sa toho veľa nevyriešilo. Už je to však za nami. Dnes je pri národnom tíme nový GM Miroslav Šatan a nový kouč Craig Ramsay. Nemôžem na nich povedať zlé slovo. Podpísanie kanadského kouča je správny krok. Treba si priznať, že na ofenzívny hokej už dnes nemáme dostatok vhodných typov. Herný systém, ktorý priniesol, je asi jediným možným na dobré výsledky. Chodím do reprezentácie rád, vždy tam vládne dobrá nálada a priateľskí spoluhráči. Tak to bolo za Cígera i Ramsaya. Neľutujem čas, ktorý tam strávim.“

 

Pridaj komentár