Cígerova škola pomáha deťom zo sociálne slabších rodín, ktoré chcú hrať hokej

Je 14.00 a už niekoľko metrov od veľkého stanu Hokejovej akadémie Zdena Cígera  počuť nárazy pukov do mantinelov. Ešte zbehnúť pár schodov a sme vo vnútri. Po pravej strane sa nachádza menšie ihrisko s modrým linoleom, dvoma bránkami a basketbalovým košom. Mladí hokejisti si na ňom môžu zahrať florbal, hokejbal či basketbal. „Deti pohybovú všestrannosť veľmi potrebujú. Je to jedna zo schopností, ktorá mladým hráčom veľmi chýba,“ vraví šéf akadémie, Zdeno Cíger. Hneď vedľa je najdôležitejšia časť komplexu: 30 x 18 metrov veľká syntetická plocha obklopená mantinelmi. Na druhej strane areálu je veľká spoločenská miestnosť, kde sa môžu rodičia počas tréningov zohriať, prípadne si vypiť kávu.  Za ňou je ubytovňa pre chlapcov bývajúcich mimo Bratislavy a úplne na konci hokejová šatňa. Hoci do oficiálneho začiatku tréningu prípravky ostáva pol hodiny, na ploche už šantí 6-ročný Šimon a 4-ročný Erik. Ten mladší sa s povrchom ešte len zoznamuje, starší je už na ňom ako doma. Korčuliarske základy zvládol, prácu s hokejkou tiež, driluje strely príklepom. Jeho otec využíva možnosť a spoza mantinela mu dáva prihrávky na strelu z prvej. Pri otázke, ako sa mu v akadémii páči, odpovedá: „Nič lepšie sa nám nemohlo stať, chodíme sem aj s druhým synom. Oboch by sme v Slovane finančne nezvládli. Navyše nám tu dali časť výstroje, minule dokonca aj hokejku.“ Postupne sa plocha začína zapĺňať ďalšími drobcami. Špuntov vo veku štyri až osem rokov sa nakoniec dostaví sedem. Známy tréner Miroslav Miklošovič, ktorý okrem iného tri roky pôsobil v pozícii asistenta v KHL, si zvolá šarvancov na chvíľu k sebe. Jeho asistent Jozef Voskár, bývalý dlhoročný hráč Slovana zatiaľ postaví brány, na ktorých o chvíľu ukáže názorne cvičenie a tréning môže začať. Dráhu zameranú na vedenie puku, prihrávku, prekladanie s pukom a streľbu, niektorí zvládajú rutinne, iní majú problémy. Hoci sú to len začiatočníci, kouč Miklošovič nezaprie výbušnú povahu a jedenkrát sa poriadne nahnevá: „Ako sa to korčuľuješ!“ Vyhreší od pľúc najvyššieho chlapca. Druhé cvičenie trvá tiež 15 minút a  je podobné prvému. Druhá časť je zameraná na hokej. Po hodine tréning oficiálne končí a  skoro všetky deti sa rozpŕchnu do šatne. Iba šesťročný Šimon stále nemá dosť, len sa mu zmenil partner na boj o puk. Drobného Erika vystriedal o hlavu vyšší Matúš, s ktorého otcom sa zhodneme: „Týchto dvoch budú musieť z ľadu vyniesť.“ Na „umelku“ sa pomaly začínajú trúsiť mladší a starší žiaci. Tvrdé príklepy lietajú zľava doprava, ale ani to dvoch drobcov neodrádza. Až úderom 16.00 hodiny a príchodom trénerov  zadýchaný Šimon po dvoch hodinách končí. Ide sa prezliecť, no ešte pred definitívnym odchodom sa na chvíľu vráti k mantinelu pozrieť svojich starších kolegov. Žeby takto mohol rásť nový Gáborík?
V stredu boli žiaci akadémie na turnaji v Dubnici (ktorý vyhrali), preto bývalý hráč NHL rozhoduje: „Dáme  dve cvičenia a ideme hrať, aby sme vytriasli únavu z nôh.“ Kouč Miklošovič ich názorne ukáže. Cíger stojaci ešte za mantinelom si pochvaľuje:  “Toto je naša výhoda, môžeme techniku drilovať donekonečna, nikto nás nenaháňa.“ Po štvrť hodine príde malá obmena cvičenia,  do tréningu sa medzitým zapája aj Cíger a berie si slovo: „Niektorí dobré prihrávky, iní katastrofa! Budeme to robiť dovtedy, pokiaľ do nebude dokonalé!“ – hnevá sa. Po 30 minútach prichádza hra na dve brány, do ktorej sa zapoja obidvaja bývalí hokejisti. Cígera hra pohltila, nikoho nešetrí a pôsobí akoby s hokejom skončil včera,  aj postavu má stále rovnakú. V kútiku duše verí, že z projektu, do ktorého sa celý vložil, raz vzídu jeho nástupcovia.

 

Rozhovor so Zdenom Cígerom o hokejovej škole

 

Koľko detí máte v akadémii a v akom vekovom rozpätí?
„Máme 30 detí, vekovo od 5 až do 15 rokov.“
Prijímate detí z celého Slovenska?
„Nebránime sa tomu, ale nie sme schopní zvládnuť privysoké počty. Ten súčasný stav je tak akurát.
Ak má však niekto záujem, vieme ho ešte k nám zobrať.“
Zabezpečíte aj bývanie?
„Áno, tu u nás (ukazuje na miestnosť za nami). I keď sú to vojenské priestory. Deti sa učia poriadku, hygiene či disciplíne. Snažíme sa na nich vplývať, aby sa aj učili, nie je to len o hokeji. Je tu neďaleko základná školu, kde druhý rok chalani chodia a spolupracujeme dobre.“
Akadémia funguje tri a pol roka, máte už prvé výsledky?
„Nato že chlapci trénujú krátko, dokážu hrať často lepší hokej ako rovesníci, ktorí hrajú šesť – sedem rokov. Máme spoluprácu s českým klubom Brumov, kde v zápase hrajú tri vekové kategórie ročníkov 2000 až 2003 proti sebe. A napríklad včera (v stredu 25. 2.) sme vyhrali turnaj v Dubnici (za účasti domácich, Brumova a Považskej Bystrice). A aj v samotnej súťaži sa chalanom vedie dobre, presadzujú sa strelecky, z toho mám radosť.“
Aká je spolupráca s klubom HOBA z Dúbravky?
„Vekové kategórie prípravky, mladších i starších žiakov trénujú od pondelka do štvrtka u nás. V piatok trénujú v Dúbravke a v sobotu hrajú za HOBU zápasy. Tam sú aj zaregistrovaní. Nie je to ešte ideálne. Oni majú tiež dosť detí a niektorým rodičom prekáža, že naši chlapci hrajú a ich sedia. Mňa ale teší, že si svoje miesta zastanú a sú prínosom pre klub. Hlavne vznikla konkurencia, a tá je pre slovenský hokej mimoriadne dôležitá.“
Pracujete prevažne s deťmi zo sociálne slabších rodín. Vidíte na nich väčšiu priebojnosť?
„Jednoznačne. Ideálne je, keď sami prídu a pracujú. Takí si viac vážia veci a „srdce“ majú inak nastavené. Neznášam, keď rodičia prídu, donesú tašky, chodia okolo detí, riešia jedlo, pitie. Rozumiem, sú starostliví, ale je to prehnané. Deti sú potom rozmaznané a naša výchova stráca potrebný efekt.“
Koľko času venujete svojej škole?
„Prispôsobujem si to. Riešim aj ekonomické veci, k tomu mám vlastnú rodinu. Od tej 13.00 – 14.00 začínajú chodiť deti. Robíme aj individuálne tréningy. Asi do 18.30 trénujeme, potom odchádzam domov.“
Darí sa Vám zabezpečiť sponzorov?
„Je to trochu boj, ale som spokojný. Pred dvoma rokmi nám pomohlo ministerstvo školstva cez ministra Čaploviča a minulý rok zase ministerstvo vnútra v osobe ministra Kaliňáka, to ešte trvá. Tretí rok spolupracujem s agentúrou Stars for Stars a tiež pomáhajú menší sponzori. Teší ma, že vládne organizácie vnímajú podporu športu ako dôležitú.“
Keby ste mali viac financií. Kam by ste ich vložili?
„Nedá sa trénovať len tu, na umelej ploche. Chlapci by boli oveľa lepší, keby sme mali viac tréningov na ľade. Potom by to bolo geniálne. V tom je obrovská výhoda vlastných priestorov. Prispôsobíte si čas a nemusíte sa nikam počas tréningu ponáhľať. I v kluboch je hodina tréningu na ľade málo. Keď chcete byť dobrí, musíte robiť veľa všestrannej prípravy naviac. Futbal, hokejbal, obratnosť, dynamika. To sú hodiny navyše, ktoré človek nikdy neoklame.“
V Bratislave je sedem ľadových plôch. I tak máte problém nájsť v dobrom čase voľný ľad?
„Áno. V dobrých časoch sa nikam nedostaneme. Nemôžem deti zobrať počas doobedia zo školy, alebo potom vo večerných hodinách. Rovnako je už dnes nezmysel trénovať ráno o šiestej. Ružinov by bol pre nás ideálny, Slovan tiež, ale je to bez šance. Ešteže môžeme v piatok trénovať s deťmi z HOBY. I to by sme chceli rozšíriť, ale účinkuje trochu strach z konkurencie.“
Ako sa Vám trénuje na syntetickom ľade?
„Nemám čo zakrývať. Je to jednoducho umelina, nekĺže sa na nej ako na normálnom ľade. Sme ale schopní to nahradiť. Ideálne by bolo spojenie ľadu a syntetiky. Inak u nás deti prirodzene zosilnejú, je to ťažšie, musia stále robiť nohami, čo je v dnešnom rýchlom hokeji dôležité. Prídete na ľad a korčuľujete ľahšie. Prirovnám to k tomu,  keď sme ako mladí trénovali zo závažiami.“

Pridaj komentár