„Bouwmeester zjedol za dvoch, Chimera bol lídrom odjakživa.“

Ako druhý Slovák zdvihol nad hlavu slávny Stanleyho pohár. Pre Tampu Bay to bol historický úspech. Martin Cibák (36) sa po sedemnástich sezónach (v roku 2004 len štyri zápasy) v zahraničí vrátil do rodného Liptovského Mikuláša. A tak ako pred takmer dvoma desaťročiami aj dnes zachraňuje materský mančaft v najvyššej súťaži. Ako vidí svoj život po blížiacom sa konci kariéry? “Skôr sa budem pohybovať mimo hokeja“, priznáva.

 

Boli ste súčasťou asi najsilnejšieho dorastu v dejinách Liptovského Mikuláša. Okrem vás z neho hrajú (hrali) profesionálny hokej Karol Križan, Dušan Devečka, Peter Sejna, Rudolf Huna, René Školiak a Martin Trochta.
Čo sa týka počtu, bolo nás asi najviac, ale na Liptove bol ešte jeden veľmi silný ročník. Tam, kde hrali Jánovia Plch a Pleva, Marek Uram. Toto boli asi dve najsilnejšie generácie.“
Čím to bolo, že vaša partia bola taká silná?
Je to dané dobou. Desať-pätnásť rokov dozadu rástlo v meste oveľa viac detí a boli sme iní ako sú dnešní mladíci. Inak v klube vyrástlo veľa dobrých hráčov pre československú či prvú slovenskú národnú hokejovú ligu. Avšak oni vtedy nemali možnosť odísť do zahraničia ako my, ktorí sme boli v sedemnástich-osemnástich rokoch draftovaní.“

V osemnástich ste odišli do Western Hockey League. V Medicine Hat Tigers boli vašimi spoluhráčmi Jay Bouwmeester a Jason Chimera. Ako spomínate na pôsobenie v kanadsko-americkej juniorke a na nich dvoch?
Moja prvá etapa v zámorí mi dala veľmi veľa. Naučil som sa byť samostatný a profesionál. Špeciálne na nich dvoch si spomínam. Boli to úplne odlišné typy hráčov. Chimera bol o rok starší a už vtedy to bol vyložený líder, kapitán. Jay mal odo mňa o tri roky menej. Už vtedy bol fenomenálny, pretože hrať v tej lige v jeho veku (šestnásť) bolo niečo mimoriadne. Zjedol za dvoch a mal vynikajúcu kondíciu, skvele korčuľoval. Dokázal hrať tridsať päť minúť za zápas, a pomaly sa ani nezapotil. Zhodou okolností som s obidvoma býval v rodine. S Jasonom prvý rok a s Jayom druhý. Obaja majú cez tisíc odohraných stretnutí v NHL. Mám na nich výborné spomienky a sme dodnes priatelia, hoci už nie sme v intenzívnom spojení.“

Zvažovali ste možnosť zostať hrať dlhšie slovenskú extraligu za Liptovský Mikuláš a neodísť do zámorskej juniorky?
Nastala doba, že hráči boli draftovaní a mohli si vyberať. Rok v „áčku“ mi dal veľa. Vtedy sme rovnako ako teraz hrali baráž. A vtedy proti Dubnici. Bola to veľká škola, lebo sme hrali náročné duely pod tlakom. Do juniorky som prišiel skúsený zo seniorského hokeja a to mi veľmi pomohlo. Návratom medzi mladíkov som trochu riskoval, ale vedel som, že ak sa chcem dostať do sveta, musím byť väčším profíkom. To sa neskôr naplnilo.“
Rok pred začatím hrania v Tampa Bay Lighting ste nastupovali za Detroit Vipers v International Hockey League. Táto liga po sezóne definitívne skončila. Bolo cítiť, že prichádza koniec súťaže?
Nie. Zdalo sa mi, že to prišlo z ničoho nič, a bolo to mimo nás. Išlo o biznis a ekonomiku. Ligy sa spájali a vznikol variant jednej rezervnej súťaže pre NHL American Hockey League.“
V období, keď ste prichádzali do Tampy, sa začala budovať silná os mančaftu. S Bradom Richardsom, Vincentom Lecavalierom, Martinom St.Louisom či Frederikom Modinom. Ako ste ich vnímali?
Rok 1998 bol historicky najlepší draftový rok pre organizáciu Lightings. Lecavalier, Richards, Afananseko a ja sme boli vybraní v rovnakom drafte. Týmto sa klub pýšil. Prvý dvaja hrali NHL hneď od osemnástich rokov, mne a „Afimu“ trvalo presadenie sa do ligy asi dva a pol roka. Boli sme traja centri, k tomu jedno krídlo a spolu sme v roku 2004 vyhrali Stanleyho pohár.“

Klub sídliaci na Floride vstúpil do NHL v roku 1992, ale nejaký čas trvalo, kým si fanúšikovia našli cestu na zimný štadión. Rodil sa hokej v slnečnom podnebí ťažko?
„Práveže nie. Ja som bol v organizácii dva a pol roka a v tom období sa dobre poskladal tím a začali sme vyhrávať. Atmosféra bola vynikajúca a z ničoho nič bol plný zimák. Myslím, že sa to začalo meniť po spomínanom drafte. Na hviezdnych hráčoch postavili budúcnosť a diváci začali chodiť.“
Šancu zahrať si NHL vám dal John Tortorella. Váš vzťah s ním?
Bol to špecifický, ostrý kouč s plusmi i mínusmi. Veľa hviezd ho nemalo príliš v láske, pretože bol na nich príliš tvrdý. No mne dal veľmi veľa. Bol som na ľade skôr robotník so špeciálnymi úlohami, ktoré som si plnil dobre, a preto ma podržal. Dávnejšie som si myslel, že to čo mi dal, bolo negatívne, no dnes to vidím naopak.“

Vraj sa dosť upokojil.
Dnes je to starý harcovník Určite je kludnejší, a nie je temperamentný ako vtedy, viac premýšľa. Je síce z Bostonu, ale má talianskych predkov. Bol veľmi výbušný. Mám hromadu zážitkov, keď rozkopal veci v kabíne a mal konflikty s hráčmi, ale to sú emócie a tie patria k tomu. Dnes je určite iný.“
Po Severnej Amerike ste hrali tri roky vo Švédsku, päť v KHL a dva v českej extralige. Vaše ďalšie hokejové plány?
„Nechcem predbiehať, ale uvažujem aj o konci aktívnej činnosti. Chcel som si vyskúšať našu ligu, vidieť štadióny, urobiť si celkový prehľad. Dnes viem oveľa viac o slovenskom hokeji a ľuďoch v ňom. To sú pre mňa pozitívne informácie.“

Ak by ste ukončili kariéru, chcete ostať pri hokeji?
Mám dosť ponúk z mimohokejových kruhov. V hokeji asi pracovať nebudem.“

Pridaj komentár