„Boli sme ako bratia.“ Spomína Bartečko na slovenskú enklávu v Saint Loius Blues.

Odchovanec Popradu Ľuboš Bartečko (41) nedostal v polovici deväťdesiatych rokov šancu v silnej zostave Poddtatrancov. Cez kanadskú juniorku a profesionálnu American Hockey League sa na päť sezón prebojoval do slávnej NHL. „Mal som možnosť pokračovať, no ako mladík som urobil chybu, ale už je to minulosť.“ Po návrate do Európy hral tri roky v KHL, šesť vo Švédsku a na záver prišiel tam, kde sa to všetko začalo – do Popradu. Momentálne sa manželkou a tromi deťmi usadil v Saint Louis, kde začal trénovať tamojší tím do 18 rokov.

Radoslav Suchý mi vravel, že síce debutoval ako sedemnásťročný za Poprad v slovenskej extralige, ale bolo to len z nutnosti, keďže vedenie nemalo vyplatené záväzky voči starším hráčom. Vy ste v tom istom roku aj klube tiež zaknihovali prvé štarty v najvyššej súťaži. Bola vaša situácia totožná?

V mojom prípade platí to isté (úsmev). Skončil som stredné odborné učilište, zamestnal sa v Chemosvite. Nemal som na výber. Extraligový Poprad tvorilo veľmi silné mužstvo, tam pre mňa priestor nebol.“

Chicoutimi Saguenéens vás v roku 1995 draftovalo do kanadskej juniorskej QMJHL. Keďže predtým ste v áčku Popradu veľa šancí nedostali, bolo rozhodnutie odísť do zámoria jednoznačné?

Narukoval som na vojnu do Žiliny a z prijíimača som sa presunul do Popradu. Tam bolo mužstvo nabité, nemal som veľa šancí dostať sa do áčka. Medzitým si ma vybralo Chicoutimi a okamžite som vycítil šancu. Nebolo o čom rozmýšľať.“

Mesto Chicoutimi leží v severnej časti Quebecku a hlavným jazykom je francúzština. Bola adaptácia o to zložitejšia, že ste sa museli učiť dva cudzie jazyky naraz?
„Nie. Pre mňa to bolo dobrodružstvo, na ktoré som sa veľmi tešil. Získal som neoceniteľné skúsenosti do života.“

Po dvoch ročníkoch v QMJHL ste podpísali ako nedraftovaný hráč dvojcestnú zmluvu so Saint Louis Blues. V pozícii skauta vtedy pre organizáciu pracoval Peter Šťastný. Angažoval sa vo vašom prípade?

Neviem, či to bolo jeho zásluhou, že som sa dostal na skúšku do prípravného kempu. No od chvíle, ako som si vybojoval zmluvu, mne a všetkým Slovákom veľmi pomáhal. S Petrom sa dodnes stretávame na zápasoch NHL a aj na rôznych akciách, ktoré organizuje St. Louis Blues Alumni. (organizácia združujúca bývalých hráčov klubu).“

Boli ste súčasťou výnimočnej chvíle, ktorá nastala pre slovenský hokej na začiatku milénia v národnej hokejovej lige. Saint Louis malo spolu na súpiske sedem Slovákov: vás, Pavla Demitru, Michala Handzuša, Ladislav Nagya, Peter Smreka, Jaroslav Obšuta a Andreja Podkonického. Ako si spomínate na tento čas?
„Ako na najkrajšie obdobie v mojej hokejovej kariére. Keď sa stretneme, spomíname radi na tieto časy. Boli sme ako bratia.“

V roku 2000 Blues vyhrali Prezidentovu trofej a o dvanásť mesiacov neskôr sa dostali do semifinále súťaže. Po úspechoch sa však káder rozpadol. Viete prečo došlo k veľkej obmene mančaftu, ktorá sa dotkla aj vás?

Ťažko povedať. S úspechmi prichádzajú aj neúspechy a museli sme sa s tým vysporiadať. Nebolo to nič príjemné, ale hokejový život to prináša. Možno sme potrebovali dozrieť na lepších hráčov a získať viac skúseností. Pre Blues to bola veľká rana, lebo sme v tom čase tvorili veľmi dobrý tím. V prvom kole play off roku 2000 nám pre otras mozgu chýbal najlepší hráč Pavol Demitra. Mohol nastúpiť až v druhom kole, kam sme sa neprebojovali. To bola citeľné strata.“

Mohol súvisieť odchod viacerých Slovákov z organizácie s koncom Petra Šťastného v klubových štruktúrach?
„To si nemyslím. Peter je dodnes v St. Louis a robí veľmi veľa pre klub Alumni.“

V Saint Louis bol tri roky vaším šéfom na striedačke Joel Quenneville, dnes trojnásobným víťazom Stanleyho pohára s Chicagom. Aký ste s ním mali vzťah?
„Ako mladého hráča ma veľmi veľa naučil a dotiahol do NHL. Pre mňa zostane najlepším koučom, ktorý ma viedol.“

V Blues ste mali niekoľko hviezdnych spoluhráčov. Máte osobitné spomienky na Al MacInnisa, Chris Prongera či Pierra Turgeona?

Pre mňa bola česť s nimi hrať v takom silnom mančafte. Alumni organizuje každý rok rôzne akcie a všetci spomínaní chlapi prídu. St. Louis Blues sa príkladne stará o svojich bývalých hokejistov.“

V lete roku 2001 vás vymenili do Atlanty Trashers, ktorá sa len dva roky predtým dostala do NHL, a hokej tam dlho nevydržal. Za dvanásť rokov sa len raz dostali do play off. Páčilo sa vám?
„Atlanta je krásne mesto a veľmi dobre sa tam bývalo. Hokej tam však bol druhoradý, čo nebolo zlé, práve naopak. Rád sa tam vraciam, mám v meste veľa kamarátov.“

V útoku Trashers sa zišli dve jednotky draftu – Ilja Kovalčuk a Patrik Štefan a jedna voľba číslo dva – Dany Heatley. Ako medzi sebou oni vychádzali a ako ste vychádzali s nimi vy?
„Držali sme pohromade, v ničom nebol problém, skôr naopak. S Patrikom Štefanom (dnes hokejovým agentom, pozn.red.) udržiavame priateľský vzťah dodnes.“

Mali ste možnosť po skončení v Atlante pokračovať v NHL?

Áno, urobil som chybu, že som neprijal jednu ponuku. Bol som mladý a mohol som sa pobiť o miesto v NHL aj napriek tomu, že by ma poslali na farmu. Už je to minulosť.“

Po ôsmich rokoch v zámorí ste sa vrátili do Európy a vaším najväčším úspechom na starom kontinente bol triumf s Dynamom Moskva v ruskej superlige. Titul je o to cennejší, že sa zrodil v ročníku, v ktorom sa národná hokejová liga pre štrajk nehrala a vašimi spoluhráčmi boli Alexander Ovečkin, Pavel Dacjuk, Maxim Afinogenov či Andrej Markov. Spomienky?
„Krásne a o to cennejšie, že som dostal možnosť nastúpiť vedľa takýchto osobností! Moskva bola nádherná, ale už by som do Ruska nešiel (úsmev).“

Dynamo počas vášho pôsobenia hralo v starej hale. V súčasnosti majú novú arénu pre 12 000 ľudí, no zdá sa, že pre finančné problémy bude tradičný klub v Kontinentálnej hokejovej lige končiť. Viete o tom? Ak áno, ako situáciu vnímate?
„Neviem o tom, nesledujem to.“

Päťkrát ste začínali sezónu v Poprade alebo Kežmarku, a potom ste pre švédske daňového zákony presne na pol roka odišli na sever Európy. Na Škandináviu zrejme nedáte dopustiť. Kvalitná liga s výbornou infraštruktúrou.
„Švédsko bolo môj druhý domov. Ak by som vedel skôr, že sa mi tam tak zapáči, po konci v zámorí by som tam išiel hneď a pôsobil by som tam do konca kariéry. Myslím si, že Švédska SHL je v Európe najlepšia súťaž pre vývoj mladých hráčov, a v príprave na NHL.“

Hokejovú kariéru ste potiahli do štyridsiatky. Máte tri deti a vraví sa, že pre športovca nie je nič lepšie, ak pri prechode do nového spôsobu života vidí vyrastať svojich potomkov zblízka. Získa nový zmysel života a nabije ho to novou energiou. Môžete to potvrdiť?
„Samozrejme. Teraz sa venujem deťom od rána do večera a žijem bežný život ako každý iný človek. Popri tom som začal trénovať a práca ma veľmi baví.“

Máte neobyčajný spoločný osud s Radoslavom Suchým. Obaja ste sa narodili v Kežmarku, spoločne ste hokejovo vyrastali v Poprade, v tom istom roku ste debutovali v extralige, k tomu máte obaja striebro z MS. Spolu ste mali stavať športový areál v Poprade, ale nakoniec z toho zišlo. Čo sa stalo?
„S Radom som vyrastal na jednom sídlisku. Chodili sme spolu do školy, sedeli v jeden lavici a veľmi veľa sme spolu prežili. Máme na hokej podobné názory. Počas našej kariéry sme nabrali skúsenosti na nezaplatenie a tie sme chceli odovzdať nastupujúcej generácii. Mali sme spoločnú myšlienku ako pomôcť pri výchove budúcich hokejistov v Poprade, celkovo zlepšiť športovú situáciu v meste. V pláne bola výstavba areálu pre rodiny s deťmi. Bohužiaľ, na Slovensku je to tak. Pomoc, ktorú sme veľmi potrebovali, sme nedostali. Za chyby sme museli kruto zaplatiť, ale človek sa učí na vlastných chybách. V každej negatívnej skúsenosti sa dajú nájsť aj pozitíva. Poučil som sa a pozerám sa dopredu.“

Boli ste asistentom trénera pri tíme De Smet Jesuit High, ktorá nastupuje v USHS. Údajne vás trénovanie chytilo.

Minulý rok som bol asistentom v kategórii do 18 rokov v tíme AAA St. Louis Blues. Veľmi ma to bavilo a momentálne v tomto mančafte robím hlavného kouča. Zároveň v tom istom klube, ale v o dva roky mladšej kategórii začínam vypomáhať hlavnému trénerovi Al MacInnisovi. Pracovať s ním bude veľká skúsenosť, keďže pracuje aj pre St. Louis Blues. Veľmi sa na to teším. Pracovať s mládežou, som vždy chcel. Samozrejme, budem vypomáhať aj v mužstve U14 AAA St. Louis Blues, kde hrá môj syn. Tam sú kormidelníci moji niekdajší spoluhráči z Blues Jamie Rivers a Jeff Brown a ich synovia hrajú tiež za tento tím.“


Pridaj komentár