„Bokroš? Podobný typ kouča ako Hadamczik,“ myslí si bývalý český reprezentačný útočník Prorok.

Až na záver bohatej kariéry si obliekol reprezentačný dres rodnej krajiny. Ako 36-ročný veterán zasiahol Ivo Prorok (49 r.) do šiestich stretnutí na MS 2006 v Rige, kde Česi získali strieborné medaily. Na tomto turnaji sa v poslednom dueli osemfinálovej skupiny dostal do roztržky s trénerom Hadamzcikom a zvyšok turnaja presedel na tribúne. “Moja chyba, neadekvátne som reagoval na rozhodnutie kouča.“ Ľavé krídlo s ostrým jazykom zanechalo stopu aj na Slovensku. V lete 2001 posilnil Zvolen, ktorý bol úradujúci majster Slovenska. „Chceli hrať extraligu, ale tri mesiace som nevidel výplatu, chýbala výstroj.“ Hráčsku kariéru zakončil rodák z Karvinej ako 44-ročný v nižšej súťaži vo Švajčiarsku. „Keby nezrušili licencie pre cudzincov, asi hrám dodnes,“ smeje sa čoskoro päťdesiatnik. V súčasnosti žije v Litvínove, kde pomáha pri individuálnych tréningoch na ľade.

 

S tímom Karvinej, kde ste vyrastali, ste na jar 1989 bojovali v kvalifikácii o postup do 1. českej národnej hokejovej ligy. Pri baráži si vás všimli funkcionári Litvínova. Dôležitý moment vo vašom hokejovom živote?

„Vedenie Chemopetrolu sa bolo pozrieť na mňa a na Petra Sikoru. To však nestačilo. V máji som ešte musel absolvovať v klube krátku skúšku. Povedali mi, že mi pomôžu dostať sa na vojnu do Tábora, čo bola vlastne Jihlava B, ale s podmienkou, že podpíšem prestup k nim. Vojna – to bola vlastné prvá selekcia talentov. Buď ste sa presadili, alebo ste s hokejom skončili. V tomto bola vojna dôležitá a toto dnes mladým hráčom chýba. To, že si ma vytipovali, považujem za dôležitý okamih mojej budúcej kariéry. Z Moravy si každoročne vybrali len jedného či dvoch hráčov.“

V lete 1991 ste natrvalo prestúpili do Litvínova. Niekoľko mesiacov predtým z klubu odišla opora útoku Ručinský, Beránek a Rosol. Pomohlo vám, že sa uvoľnil priestor v ofenzíve?

„Presne tak. Vojnu nám skrátili o štyri mesiace. V marci som už trénoval s Chemopetrolom, a práve v tom čase hrali finále federálnej ligy s Jihlavou. Samozrejme, do zostavy som sa nepresadil, pretože sezóna bola v plnom prúde, a vtedy sa hralo spravidla na tri formácie. V lete pokračovala obvyklá letná príprava a v septembri sa konal Kanadský pohár. Po ňom sa Ručinský s Beránekom rozhodli zostať Severnej Amerike, a to mi zahralo do karát.“

Hneď vo vašej prvej sezóne v drese Litvínova sa v kabíne zišla vynikajúca zostava. S menami ako Šlégr, Lang, Kysela, Alinč, Čaloun či Kašták. Dokonca ste vyhrali základnú časť a v play-off ste prehrali až v semifinále s Trenčínom, kde kraľoval útok Pálffy-Petrovický-Jánoš. A darilo sa aj vám osobne. Skvelý vstup do profesionálneho hokeja?

„Prvý rok bol rozhodujúci, pretože od Ivana Hlinku som dostal kontrakt na ďalšie tri sezóny. Začiatok ideálny nebol, pretože som nastupoval na pravom krídle a po ôsmich dueloch som nemal na konte ani jeden kanadský bod. Ale Hlinka s Jozefom Beránekom starším so mnou mali trpezlivosť. Videli, že som dobrý korčuliar, a po čase ma preradili na môj obľúbený post. Na ľavom krídle (ktoré bolo vtedy brániace) som začal byť produktívny.“

Potom ste na jeden a pol roka prestúpili do Slavie Praha, kde pomaly končil kariéru autoritatívny center Vladimír Růžička. Vy ste hrali po jeho boku.

„Na spoluhráčov som mal šťastie, vedel som sa dohodnúť s každým. Růžička ma chcel k sebe a ja som potreboval po štyroch rokoch v Litvínove zmenu. Na pravej strane útoku sme mali Viktora Ujčíka. Problém bolo, že v klube často menili trénerov, a po čase odišiel Ujčík do Třinca. Ale inak spomínam na pôsobenie v hlavnom meste rád.“

Po krátkej anabáze vo Vítkoviciach ste sa vrátili do Litvínova. Mančaft bol menami obsadený slušne, ale výsledkovo úspešný bol až tretí rok, kedy sa do rodného mesta vrátil Robert Reichel.

„Menil sa majiteľ, generálny manažér a takisto manažment Chemopetrolu. Viacerí hokejisti chceli odísť do zahraničia, nastala veľká rotácia v kádri a celé to bolo veľmi komplikované.“

V roku 2000 ste nečakane prijali ponuku druholigového švajčiarskeho tímu Grasshopper Zürich . Čo vás priviedlo k takémuto rozhodnutiu?

„Chcel som okúsiť cudzinu. Primárne išlo o to, že Grasshopper bol partnerským tímom prvoligového ZSC. Bola šanca na presadenie sa v najvyššej súťaži NLA. Dokonca niekoľko mesiacov predtým som mal ponuku z Bernu, ale Ivan Hlinka ma nepustil. S Grasshopper som sa po jednom ročníku nedohodol na predĺžení spolupráce.“

Po konci v NLB prišla krátka, a nie šťastná zastávka vo Zvolene. HKM bol úradujúci majster slovenskej extraligy. Kto vás zlanáril do tímu. Majiteľ Dušan Mráz, GM Peter Ševela alebo tréner Ernest Bokroš?

„(Smiech.) Ani jeden z nich, ale môj agent. Niekoľko týždňov predtým som dostal ponuku z Chabarovska, ale nešla cez môjho agenta. Tak som sa upísal Zvolenu, presvedčil ma môj hráčsky zástupca. Chybu som spravil na samom začiatku, keď sa mi nepodarilo presadiť do zmluvy dodatok, že v prípade omeškania výplaty o dva týždne budem voľným hráčom. Jediný dôvod, prečo som po piatich mesiacoch odišiel, boli finančné problémy klubu. Keď vám niekto niečo sľúbi, a nedodrží to, tak to nikdy nemôže fungovať.“

Po odchode z organizácie vám majiteľ Mráz cez médiá odkázal, že jeden váš gól ich stál 300 tisíc korún (I.P. strelil v 39 zápasov 8 gólov).

„Keď vám niekto neplatí, tak nikdy neodvediete stopercentnú prácu. Môžete byť akýkoľvek profesionál. V hlave to jednoducho máte. Veď predsa máte svoje platové povinnosti, záväzky. Vyhodnotil som, že lepšie bude odísť, ako sa s nimi handrkovať. Na Slovensku tieto problémy v mnohých kluboch pretrvávajú dodnes. Nebolo to od nich korektné. Chápem, že rodina Mrázovcov riadila silný podnik Doprastav, ale keď chcete hrať extraligu a chýba poriadny výstroj, hokejky… Nedá sa čakať tri mesiace na peniaze. Potom každý radšej odíde bezbolestnou cestou. Samozrejme, pri odchode mi prieky nerobili.“

Ale zrejme jedna časť tímu peniaze dostávala, a druhá nie.

„Viem si predstaviť, že niektorí chalani peniaze mali. V takýchto prípadoch však vždy nastane situácia, že mančaft neťahá za jeden koniec povrazu. Prídete do kabíny a pýtate sa spoluhráčov, či dostali to, čo im patrí. Stane sa z toho každodenná téma. Samozrejme, po podpise zmluvy som chvíľu čakal, mal som s nimi určitú trpezlivosť. Opatrnejší som mal byť od chvíle, keď som videl, že mi nechcú dať do zmluvy klauzulu o meškaní výplaty. Moja chyba.“

Sám seba ste v jednom rozhovore charakterizovali ako typ víťaza, ktorý chcel čo najviac pomôcť tímu. Preto ste sa dostali do konfliktu s Aloisom Hadamczickom či Františkom Výborným. Na druhej strane s koučmi ako Vladimír Růžička, Marek Sýkora, Ivan Hlinka či s Vladimírom Vůjtekom ste problém nikdy nemali. Do ktorej skupiny by ste zaradili Ernesta Bokroša, ktorý vás krátko viedol v HKM?

„Konflikty sme mali, keby som hovoril opak, klamal by som. On mal svoj pohľad na môj hokej, a ja svoj. Ale myslím si, že určité nezhody medzi nami vznikli aj pre spomínané problémy, ktoré boli vo vnútri klubu.“

Ako by ste ho charakterizovali Bokroša ako trénera?

„Podobný typ ako Alois Hadamczik. Nechcel prehrávať, bol náročný a mal tendenciu presadzovať svojich obľúbených hokejistov. Istým spôsobom sme spolu komunikovali, pretože ja som bol pripravený odovzdať najlepšie výsledky. Kamaráti sme neboli, ale nemyslím si, že náš vzťah by výrazne vybočoval z bežného rámca tréner-hráč.“

Po rýchlom konci na strednom Slovensku, ste sa znova vrátili do vášho osudového Litvínova. Výsledky už zďaleka neboli také ako pri prvých dvoch pôsobeniach. Chýbali klubu peniaze alebo vlastní odchovanci?

„Čo sa týka finančného zabezpečenia, je Chemopetrol na tom stále veľmi dobre. Obchodní partneri dávajú do organizácie dosť peňazí. Odišla kvalita a nastala, podobne ako predtým, veľká fluktuácia hráčov. Vymenili sa tréneri a nehrali sme tak, ako sme sa prezentovali predtým. Nebolo to ľahké obdobie a svoj podiel viny máme aj my hráči.“

Asi najvydarenejší ročník vášho hokejového života bol 2005/06, kedy ste so Slaviou Praha skončili na druhom mieste v českej extralige. Zároveň vás Alois Hadamczik nominoval na MS do Lotyška, kde ste taktiež skončili tesne pod stupňom víťazov. Ako ste prežívali MS ako 36-ročný veterán?

„Bolo to pre mňa niečo úplne nové. Dostať sa v tom období na svetový šampionát bolo v Česku veľmi náročné, pretože konkurencia hráčov z NHL, Európy a českej extraligy bola naozaj veľká. Hadamczikovi som vďačný zato, že ma zobral na takýto turnaj, to by veľa trénerov nespravilo. A už viem, čo sa ma chcete pýtať ďalej.“ (Smiech)

V jednom zápase ste sa dostali s Hadamczikom do slovnej potýčky a do šampionátu ste viac nezasiahli. Čo presne sa stalo?

„Netrafil som prázdnu bránu v súboji s USA a o pár striedaní neskôr som mal vinu na góle v našej sieti. Hadamczik ma posadil a ja som na striedačke vybuchol. Niečo sme si povedali. Bol to dôležitý duel. Keby sme vyhrali, narazíme vo štvrťfinále na Bielorusko a vyhneme sa Rusku. O to nám išlo. Je však možné, že gól ktorý som zavinil, nakoniec pomohol k úspešnému výsledku na MS. Postupne sme porazili Rusov a Fínov a prehrali sme až vo finále so Švédmi. Pre mňa smola, ale pre mančaft zrejme šťastie. Spätne hodnotím náš konflikt ako moju chybu. Neprimerane som reagoval. Hadamczik mal plné právo zamiešať so zostavou. Ja som chcel ďalej hrať a odčiniť svoju chybu.“

Na najvyššej úrovni ste hrali až do 39 rokov a na nižších stupňoch ešte o päť rokov dlhšie. V tomto smere spokojnosť?

„Po konci v prvoligovom Ústí nad Labem som išiel na rok trénovať mládež Karlových Varov. Následne ma oslovil manažér Mostu, či by som bol ochotný pomôcť pri postupe do Chance ligy. No a vzápätí prišla ponuka na post hrajúceho trénera vo švajčiarskom Lenzerheide. Tam som nastupoval ďalšie dva roky a keby nezrušili licencie pre cudzincov, asi by som ešte odohral aj minulú sezónu ako 48-ročný.“

Akých bolo šesť rokov vo švajčiarskom Lenzerheide, kde ste začínali ako hrajúci kouč a končil ako šéftréner mládeže.

„Lenzerheide je krásne lyžiarske stredisko, dva a pol tisícové mesto. Snažil som sa pomôcť pri budovaní tamojšej mládeže. Začínali sme s dvadsiatimi deťmi, nemali sme ani jeden vlastný mančaft. Keď som končil, mali sme deväťdesiat detí a niekoľko vlastných mužstiev. Krok dopredu sme spravili. Ale šesť rokov zrejme stačilo. Všetko som robil vlastne sám a trochu si potrebujem oddýchnuť. Nie som sklamaný, že nepokračujem.“

Hrali ste do pokročilého veku a najznámejší český hokejista Jaromír Jágr, ktorý bude mať v piatok (15. 2.) 47 rokov, sa ešte stále pohráva s myšlienkou nastúpiť za rodné Kladno v Chance lige. Odporúčate mu to?

„Vek nezastavíte a zdravie má každý človek len jedno. Jarda nebol tak často zranený ako som bol napríklad ja. Preto stále hrá. Mladí hráči mu ale nedajú nič zadarmo. Pamätám si, že ako 40-ročný som zvládol jednu sezónu v Chance lige, a musím povedať, že je to ťažká liga. Po jednom zápase proti Ústí nad Labem, keď mi chlapík narazil do kolena, som odhodil výstroj a zakričal som, že okamžite končím. Tréningy a zápasy sú úplne niečo iné. Pokiaľ bude hrať Kladno o postup do extraligy, Jágr už podľa mňa nebude chcieť zasahovať do ustálenej zostavy.“

 

Pridaj komentár