Bačovi sa splnili všetky detské sny

Bol prvým slovenským obrancom v NHL. Jerguš Bača (50) však odohral na začiatku 90-rokov za dnes už neexistujúci Hartford Whalers v dvoch sezónach len desať duelov. Viac mu pravdepodobne nedovolil dodatok v zmluve, ak by prekročil zápasový limit. V tom prípade musel Hartford poslať Košiciam stanovenú čiastku. Rodák z Liptovského Mikuláša a majster sveta z roku 2002 o súčasnej NHL tvrdí: „Je veľmi náročná psychicky a rozhoduje mentálna pripravenosť.“

Peter Šťastný tvrdí, že keď v roku 1980 prišiel do Quebecu, domáci hráči sa naňho pozerali tak že im berie ako Európan prácu. Jiří Hrdina prišiel o štyri roky neskôr a on hovorí, že to bolo jedno, či zoberie miesto cudzinec alebo domáci hokejista. Ako ste to po príchode v roku 1990 do Hartfordu vnímali Vy?

„Dá sa súhlasiť obidvoma. Stretol som sa s hráčmi, ktorí to videli takto a aj s takými, ktorí nie. Závisí to vždy od toho, na akého človeka natrafíte. V každom prípade to nebolo ľahké. Dnes je to jednoduchšie v tom, že Európanov je tam viacej. Môj poznatok zo Severnej Ameriky bol, že hokejisti zo všetkých špičkových európskych krajín pozdvihli úroveň súťaže.“

Stále platí, že NHL potrebuje Európanov?

„Výber je veľký a kritéria čoraz prísnejšie. Za mojich čias bolo v lige menej mužstiev. Postupne súťaž expandovala a bola väčšia šanca zahrať si v najlepšej lige sveta. Som presvedčený, že do NHL sa dostanú najlepší hokejisti.“

Hartford Whalers Vás draftoval v roku 1990, rok po páde komunizmu.  Keby sa tak nestalo, boli ste ochotný emigrovať?

„Nebol som až taký hokejista, aby som takto uvažoval. Chcel som sa dostať do reprezentácie, čo boli otvorené dvere do sveta. Dušan Pašek, Igor Liba či Jiří Hrdina sa po Olympiáde v Calgary (rok 1988) dostali legálne do NHL. Vtedy platili prísne kritéria, hráč musel mať cez 30 rokov a odohraný určitý počet zápasov v reprezentácii. Všetko išlo cez Pragosport (spoločnosť, ktorá sprostredkovávala odchody do zahraničia). Ihneď po zmene režimu som využil šancu na odchod, hoci som v 25 rokoch už nebol najmladší.“

Bol Hartford jediné mužstvo z NHL, ktoré prejavilo záujem?

„Vybrali si ma na základe výkonov z MS 1990 vo Švajčiarsku. Boli tam za mnou osobne, kde mi povedali, že ma chcú draftovať a následne dať šancu. Bol to jediný mančaft, ktorý ma kontaktoval, len bolo treba počkať na letný draft, či si ma náhodou nevyberie pred nimi niekto iný. Inú možnosť som nemal a chcel som to jednoznačne vyskúšať.“

Pri spomínaných MS 1990 dostal šancu útok mladíkov Holík, Reichel, Jágr. Okrem Jágra boli prví dvaja menovaní draftovaní už rok predtým. Údajne medzi nimi už vtedy prebiehali plamenné debaty o ešte dosť tabuizovanej NHL.

„Patrili k najlepším hráčom reprezentácie do 20 rokov a v tom čase bola tendencia zapracovávať mladých hráčov do zostavy. Po spomínaných MS odišiel Jágr do Pittsburgu a Reichel do Calgary. Po roku 1990 sa národné mužstvo definitívne rozpadlo. Mnohí odišli do NHL či Fínska. Bobby Holík bol azda jediný, o ktorom sa dopredu vedelo, do ktorého mužstva pôjde. Jeho otec i agent komunikovali vopred s jedným z vtedajších vlastníkov Hartfordu, Ivanom Lendlom. Dokonca bol aj na jednom z prípravných kempov, ešte skôr ako si ho draftovali. Mnohí iní netušili, či a kam presne pôjdu.“

V prvej sezóne v zámorí ste odohrali len 9 stretnutí v NHL a všetky ostatné na farme v Springfielde. Sezóna v druhom tíme Vám i mužstvu vyšla. Čo bolo hokejovo najťažšie pri prechode z Košíc do NHL, resp. AHL?

„Našťastie Springfield bol veľmi blízko Hartfordu, nemusel som sa sťahovať. Asi trikrát som v tom roku pendloval medzi prvým a druhým tímom. Väčšinu sezóny som odohral na farme a liga bola taká predpríprava na NHL. Ako 26-ročný som bol najstarší v mužstve, pretože AHL slúžila 18,19 ročným hráčom, ktorí boli sledovaní už od juniorských čias. Mal som medzinárodné skúsenosti, a tak mi tréner dal dostatok hernému priestoru. Nakoniec sme vyhrali  Calder Cup (trofej pre víťaza AHL). Pre záložné mužstvo to bola veľmi úspešné sezóna, pretože Hartford v tom roku nepostúpil ani do play off a sezóna im skončila o jeden a pol mesiaca skôr. Ako nám. Celé vedenie sa na nás chodilo pozerať, držalo palce a hľadalo hráčov, ktorých by mohli v budúcnosti zabudovať do organizácie.“

Napriek vydarenej sezóne v AHL Vám klub v ďalšom roku už doprial len jediný duel v NHL. Nečakali ste viac?

„Áno. Myslím, že aj výkonnostne som na to mal. Z odstupom času som sa dozvedel, že bola dohoda s Košicami, že po odohraní viac ako 10 zápasov v NHL musia uhradiť určitú čiastku. Ich jediná šanca bola zaplatiť to, alebo nie. Prípadne nájsť iný klub. Chvíľu sa uvažovalo o výmene do Detroitu, dokonca aj ich tréner za mnou prišiel, ale nakoniec z toho zišlo. Aj takéto okolnosti rozhodovali o zotrvaní v lige. Podiel na tom mali zrejme financie, a možno aj ja som nemal v sebe niečo, čo práve vtedy potrebovali ““

Vyčítali Vám niečo konkrétne, v čom ste sa mali zlepšiť?

„Na farme som hral veľmi veľa. Presilovky, oslabenia, patril som medzi vyťažených hráčov. Čakal som na pokyn zhora, ale nie vždy to je tak, že keď sa nedarí, musia prísť zmeny. Naopak, často hráči, ktorí majú vysoké zmluvy, musia nastupovať, aby ich mohli vymeniť do iného klubu. Mnohé veci ovplyvňujú chod organizácie, ale to som pochopil až neskôr. Tvrdo som pracoval, ale šanca bola minimálna.V každom prípade som vďačný za príležitosť, i keď to mohlo byť rozvinuté viacej.“

Váš prvý prípravný kemp v Hartforde v roku 1990?

„Veľmi tvrdý. Bolo tam asi 60 hráčov, z toho 18 malo zmluvu s prvým tímom. Zvyšných 40 bojovala o dve voľné miesta.“

V tíme boli hráči ako Ron Francis či Pat Verbeek. Bol zreteľný herný rozdiel medzi týmito hviezdami a zvyškom mužstva?

„Kapitán Francis, na ľade výborný,  tomu vedel pomôcť aj ľudsky. Bolo tam množstvo vynikajúcich hokejistov. Obrancovia: Ulf Samuelsson, Dave Babych, Randy Ladouceur, dokonca Joel Quenneville, súčasný úspešný tréner Chicaga. A útočníci: Kevin Dineen, Randy Cunneyworth, Ray Ferraro. Sám som bol prekvapený, že taký menami nabitý tím, nedokázal v tom roku postúpiť do play off. Zrejme skladba mužstva nebola ideálna, k tomu brankársky post bol slabo obsadený (Poliak Peter Sidorkiewicz). Onedlho z finančných dôvodov vymenili Francisa spolu so Samuelssonom do Pittsburgu za Johna Cullena. Pričom Francis bol ikona klubu a fanúšikovia to ťažko niesli. Hráčovi samému to pomohlo, keďže o pár mesiacov neskôr vyhral Stanley Cup. Postupom času som pochopil, že je to častokrát obchod a musia sa aj takéto zmeny robiť.“

O šesť rokov neskôr Hartford predal licenciu do Caroliny. Mohla byť výmena Francisa začiatkom konca organizácie?

„Priamy vplyv to podľa mňa nemalo. Jednoducho to neutiahli ekonomicky a museli svoje práva predať. A dokonca Francis za Carolinu ešte hral.“

Po dvoch sezónach ste skončili v Hartforde resp., Springfielde a odišli do tímu americkej ligy Milwaukee Admirals. Zmena AHL voči IHL?

„Skončil mi kontrakt, mal som snahu zostať, ale nový mi neponúkli. Prišla ponuka z IHL, z tímu Milwaukee, čo bol nezávislý klub, nikomu nepodliehal. Hralo sa po celej USA a malo to vynikajúcu úroveň a slušné podmienky. Bola to jediná možnosť pokračovať v Severnej Amerike.“

V roku skrátenej NHL sezóny 1994/95 ste odišli na sezónu do Švédska a potom ste sa ešte na jeden rok vrátili do Milwaukee.

„Znova ma oslovili z USA a rozhodli sme sa ešte na rok vrátiť. Deti boli ešte malé a predtým sa nám v USA páčilo. V tom čase sa už ale IHL začala pomaly rozpadávať. Vravelo sa, že rozpočty mančaftov sú veľmi veľké a nedajú sa utiahnuť. Následne syn išiel do druhej triedy a zvažovali sme čo ďalej. Mal som 30 rokov a prišla ponuka z českej Extraligy. Bol to definitívny koniec hrania v zámorí.“

Prechod z hráčskej kariéry do bežného života.

„Počas hrania v Košiciach (rok 1986 -1990) som začal v Prešove študovať odbor telesná výchova. Posledný ročník mi dovolili rozdeliť do dvoch rokov, a tak som skončil školu v roku 1992, po sezóne v USA. K tomu som si v roku 2000 spravil najvyššiu trénerskú licenciu. Chcel som ísť touto cestou. Nakoniec som hral do štyridsiatky, bolo mi dopriate dosť. Prechod bol plynulý, hoci to nebolo jednoduché, hranie je úplne iné ako bežný život.“

Na MS 1990 vo Švajčiarsku bol v bráne Dominik Hašek, budúca hviezda NHL.

„Tvrdohlavý bol už vtedy. Veľa ľudí ho v Severnej Amerike odpisovalo, že  takým štýlom chytania sa nemôže presadiť. Prvé dve sezóny tiež pendloval medzi NHL a IHL. Nakoniec sa uplatnil vlastným spôsobom chytania a dokázal byť svetovým brankárom. Mám pekné spomienky na vtedajšie federálne mužstvo. Boli sme výborná partia so skvelými hráčmi. Tréner Wohl s Neveselým mi dali po jednom roku hrania v Československej lige šancu reprezentovať na dvoch MS. Splnili sa mi všetky detské sny.“

Pridaj komentár