„Babcocka ľudia milujú, alebo nenávidia“, spomína kanonier Cisár

V dvadsiatich šiestich rokoch musel ukončiť sľubnú kariéru. Stopku mu vystavili štyri operácie kolena v priebehu dvoch rokov. Tak ako bol odchovanec Slovana Marián Cisár (39) rýchly na ľade, dokázal sa obratne prispôsobiť novému životu. Vyštudoval fakultu manažmentu a pracuje v rodinnej IT firme. Desať rokov nechcel o hokeji počuť, no dnes s pribúdajúcim vekom dvoch synov bývalý útočník priznáva: “Trochu ma to k nemu znova začína ťahať.“

Vnímali ste ako výhodu, že váš otec bol profesionálny hokejista?

Keď som robil prvé kroky na ľade, bol trénerom Ekonómu Bratislava, a občas ma zobral so sebou na tréning, ale vtedy som jeho vplyv nepociťoval. Viac som ho začal vnímať, keď som bol žiak a dorastenec. Dopodrobna čítal hru a vedel mi poradiť alebo ma sfúknuť.“

Bol typom otca ktorý chodil aj na tréningy?

Áno, bol takmer na každom, o zápasoch nehovoriac. Hokeju veľmi dobre rozumel. Všetky momenty mal zachytené v hlave a vedel, o čom hovorí, to bolo super.“

Ste odchovancom Slovana Bratislava. Pociťovali ste pri zápasoch v doraste a juniorke, že prišiel k súperom mančaft z hlavného mesta?

Určite. Na nás sa vždy všetci pripravovali. Boli sme Bratislavčania a cítili sme voči nám prehnanú rivalitu, to sa mi nepáčilo, na druhej strane nás to posúvalo ďalej. “

Po maturite ste odišli do USA do juniorského tímu Spokane Chiefs, hrajúceho Western Hockey League. Bola možnosť zostať v „áčku“ belasých a hrať slovenskú extraligu?

V hre bol môj rodný klub, myslím Dubnica, alebo juniorka v zámorí. Generálnym manažérom Slovana bol nebohý Dušan Pašek a viac sa preferovali starší hráči. Mne by zostal priestor v tretej, štvrtej formácii, vyššie nie. Išiel som na draft, kde si ma vybralo Los Angeles Kings (36. miesto). To mi pomohlo pri rozhodovaní. Ich GM Sam McMaster sa so mnou osobne stretol a presne povedal, do ktorej ligy by som mohol ísť, ku ktorému trénerovi. Oni uprednostňovali WHL. Doma sme nad tým rozmýšľali asi týždeň a usúdili sme, že to bude najlepšie riešenie. V Spokane ma naučili tamojší štýl hokeja.“

V Chiefs bol koučom Mike Babcock, dnes asi najlepší tréner sveta. Ako na neho spomínate?

Ja veľmi dobre, mal som na neho šťastie. Ľudia ho buď majú radi, alebo nenávidia, zrejme nič medzi tým. Bol veľmi prísny, ale dobrý, a to sa mi páčilo. Inak férový, otvorený, dobre komunikoval a robil pre nás aktivity aj mimo ľadu. Tréningový proces mal veľmi dobre vymyslený, učil nás hrať hokej, ktorý sa hral v NHL. Trénovali sme detaily. Jedným z jeho mnohých motto bolo, že keď urobíš všetky drobnosti správne, celok sa dostaví sám.“

Panoval v juniorskej lige profesionálny režim?

Úplne. To bolo ako v NHL a mali sme na to aj zázemie. Nový zimný štadión s kapacitou desaťtisíc miest, šatňa, posilňovňa. Len v základnej časti sa hralo sedemdesiatdva stretnutí v priebehu sto štyridsať dní, predtým prípravné duely a potom play-off, spolu cez sto zápasov. Existoval len tréning, cestovanie a zápas. U mňa to bolo v poriadku, mal som po maturite, no bolo mi ľúto mladých chalanov, ktorí sa presťahovali z domova, a tam si dva roky dorábali High School (stredná škola). Vôbec to nestíhali. Bolo trochu divné, že to tam takto majú. V podstate ich nenechali doštudovať. A na cestovanie to bolo mimoriadne náročné. Byť osemnásť hodín v autobuse niekoľkokrát za sezónu nie je veľmi príjemné (úsmev).“

Podmienky vo WHL boli drsné. Ak by ste sa mali rozhodnúť znova, nezvolili by ste radšej európsku cestu na presadenie sa do najlepšej ligy sveta?

Asi nie, pretože v Slovane by som minimálne prvý rok veľa priestoru nedostal. Išiel by som znova, ale dnes by som zrejme zvolil univerzitnú ligu. Vtedy som si vybrať nemohol. Dnes majú mladí hráči oveľa viac možností. Na konci univerzitného štúdia máte dvadsaťdva-dvadsaťtri rokov, vysokoškolský titul a nastáva medzník, či sa do NHL dostanete alebo nie. A úroveň súťaže je výborná, hrá sa len čosi vyše štyridsať stretnutí v základnej časti, čo je perfektné. V juniorke sme boli v Spokane spolu s Portlandom Winter Hawks najlepšie tímy a do NHL sa výrazne presadil z každého klubu jeden-dvaja hokejisti z tých top dvoch ročníkov. Bol som dva roky v juniorke, dva v IHL, mal som dvadsaťdva rokov a v rukách žiadne vzdelanie. Šanca, že sa niekam dostanete, je malá. Ja som perspektívu a aj hokejové sebavedomie mal, tak som do toho išiel.“

Medzi seniormi v Severnej Amerike ste pôsobili celkovo štyri roky. Prvé dva ste sa snažili prebojovať do zostavy Nashvillu Predators cez jeho rezervný tím Millwaukee Admirals hrajúci IHL. Tretí bol jasne najvydarenejší, ten ste takmer celý odohrali v NHL. Vo štvrtom to už bolo v len desať duelov v najlepšej lige sveta. Kde začali prvé zdravotné ťažkosti?

Ešte v juniorke som si poranil rameno a so zafixovaným som odohral takmer celý rok. Po sezóne ma poslali letecky do Nashvillu, kde mi ho operovali a neskôr som už s ním problémy nemal. V IHL som vážnejšie zranený nebol. Keď som sa konečne usadil v NHL trafili ma hokejkou do úst a vybili mi takmer všetky zuby. To bol veľký problém. Zápasy som síce nevynechal, ale tri týždne som hral s celotvárovým krytom, a v dôsledku toho prišiel útlm. Bolo to škoda, pretože som mal vydarený vstup do sezóny. Ako nováčik som mal v prvých tridsiatich dvoch súbojoch dvadsaťtri kanadských bodov, čo bolo vzhľadom na to, že som hral v treťom útoku a s mladými spoluhráčmi (Hartnell a Arkhipov), výborné. V poslednom roku som mal silný otras mozgu. Od novembra som pauzoval a ešte v máji ma bolela hlava. Tá ma rozbolela vždy pri zvýšenej frekvencii srdca, napr. keď som vyšiel po schodoch. Tri mesiace som ležal v posteli, nemohol som čítať, pozerať na televíziu, chodiť na prechádzky, šoférovať. V USA ma poslali za špecialistami a podľa nich sa veci zlepšovali, ale otras mozgu jednoducho liečiť nevedeli. V máji som chcel na Slovensku začať trénovať, ale problémy sa vracali. V júni som sa nahneval, zobral bicykel a napriek silnej bolesti som vyšliapal na Biely kríž a ťažkosti zrazu ustupovali. Začal som trénovať na bicykli a bol som rád, že kariéra ešte nekončí. Agent mi začal zháňať kluby v Európe, hoci som dostal ponuku aj od Nashvillu. No odmietol som, pretože do nižšej súťaže som už ísť nechcel, tam to je viac boj ako hra. No vidím, že keby som tam šiel, z farmy by som sa dostal hore pomerne rýchlo, pretože „predátori“ vtedy nemali taký kvalitný tím.“

Vybrali ste si od Bratislavy neďaleko vzdialené Znojmo.

Chcel som byť blízko domova v prípade, že by sa vrátili zdravotné ťažkosti. Začiatok bol fantastický, hral som s Petrom Pucherom a Marekom Uramom a výborne sme si tam všetci rozumeli. V treťom týždni prípravy ma jeden spoluhráč nechtiac narazil a natrhlo sa mi trieslo, čo ma na chvíľu vyradilo z hry. Druhým negatívnym faktorom bol nemenovaný tréner, niečo strašné. Najlepší hráči boli v tretej, štvrtej pätorke. Po zranení som sa ťažšie rozbiehal, no začalo sa mi dariť. Manažér ma po ligovom zápase pochválil ako najlepšieho hráča na ľade a kouč ma na ďalší duel nepostavil. Viem, že s ním mali problém viacerí aj manažér. Ja som prišiel hrať a výrazne pomôcť, no on začal robiť nezmyselné veci, a preto som znechutený odišiel.“

V decembri ste sa presunuli do fínskeho Lukko Rauma.

Bola ponuka aj zo Slovana, ale už v lete ma Rauma chcela. Hral sa tam veľmi dobrý, rýchly hokej.“

Nasledoval nemecký Norimberg Ice Tigers, kde ste za ročník strelili vyše dvadsať gólov.

Tam som si na začiatku sezóny pri tréningu vyvrtol koleno. Nevenoval som tomu pozornosť, hoci ma pichalo. Neskôr mi po každom zápase opuchlo a bolelo ma. Celú sezónu som odohral prakticky na jednej nohe a chodil po doktoroch. Došlo to až tak ďaleko, že som takmer nemohol chodiť. No chcel som byť pritom, lebo sme hrali dobre. Potom som už riešil len to, ku komu pôjdem na operáciu.“

Tlačilo na vás vedenie „Ľadových tigrov“, aby ste hrali cez bolesť?

Nikto mi neprikazoval, že musím nastúpiť. Tak to nefunguje. Je to tak, že každý chce hrať. Človek si povie: “Vydržím pár mesiacov.“ Určite chceli, aby som nastupoval, bol prínosom a ja som aj z hlúposti hrával. Dnes to vidím tak, že som mal povedať nie. Mohol som ísť na operáciu hneď, mne sa totiž odtrhol meniskus, a ten mi zrejme počas hrania trel o chrupavky, ktoré sú teraz zničené. Avšak toto všetko som vtedy nevedel.“

Napriek zraneniu ste boli najlepším strelcom klubu a na ďalší rok ste dostali údajne od Hannoveru výrazne lepšie finančné podmienky.

To určite nie. Zmluva bola porovnateľná. Pri rozhodovaní hralo rolu viacero faktorov. Jeden z väčších pri mojom odchode bol vtedajší kouč Greg Poss, ktorý nebol u mňa najlepším trénerom. V základnej časti sme boli druhí a po neúspechu v play off (vypadnutie v prvom kole) chcel vymeniť takmer celý mančaft. Myslím, že len mne a pár iným ponúkli nové kontrakty. To sa mi nepáčilo, nerozumel som obrovskej fluktuácii v kádri, no zrejme tam svoju rolu zohral kouč Poss, ktorý to vtedy so staršími hráčmi akosi nevedel.“

Ako sa vyrovnávate s faktom, že ste mali predpoklady na výraznú kariéru, ale veľa vážnych zranení ju predčasne ukončilo.

Snažím sa to vnímať pozitívne, všetko je na niečo dobré. Otras mozgu mi zabránil pokračovať v NHL, no keď som ho prekonal vydýchol som si a mal som nové plány. V Európe som si zranil koleno v čase, keď som sa chcel cez nemeckú ligu a možno reprezentáciu vrátiť buď do zámoria, alebo hrať blízko domova na starom kontinente. Dodnes nemôžem behať či spraviť drep, jediné čo môžem, je sadnúť na bicykel a ísť sa vyvetrať do Malých Karpát.“

Generálnym manažérom Nashvillu je od vzniku klubu (rok 1998) stále jediný muž David Poil a koučom bol dlhých šestnásť rokov Barry Trotz. Ako ste s nimi vychádzali?

S Poilom aj Trotzom všetko v poriadku. Barry mal dobrý herný systém, bol kvalitný kouč na ľade aj mimo neho. Čo by som mu vytkol, že moc neveril hráčom s talentom. Skôr presadzoval pracantov. Dokonca nám raz povedal pri prechádzke a diskusii o hokeji, že radšej bude mať troch tristotisícových hokejistov ako jedného deväťstotisícového. Jeho filozofia bol tvrdý boj. Zatiaľ čo obranný herný systém mal dobrý, dopredu to bol skôr hokej na náhodu. Osobne som až do spomínaných vybitých zubov hrával pomerne dosť v tretej formácii a v druhej presilovkovej zostave. Bolo to nejakých pätnásť až osemnásť minút, čo bolo na nováčika dobré. Potom to spadlo pod desať minút na stretnutie, a z toho už hráč moc nevyčaruje. V hokeji a hlavne NHL veľmi záleží na tom, koľko minút odohráte, s kým a či sa dostanete na presilovky.“

V súčasnosti je koučom našliapnutého Washingtonu Capitals.

A určite sa musel prispôsobiť. Ak ku svojím dobrým trénerským vlastnostiam pridá talentovaných hráčov, môžu dosiahnuť vysoké méty, pretože nadaní hráči získavajú Stanleyho pohár. Bez talentu sa najcennejšia trofej vyhrať nedá.“

U „predátorov“ bolo zopár zaujímavých hokejových mien, ako Tomáš Vokoun, Scott Hartnell, Kimmo Timonen, Cliff Ronning, David Legwand alebo Richard Lintner. Fascinoval vás hokejovo niekto z nich?

Niektorí mladíci boli vynikajúci. Legwand výborne korčuľoval, Randy Robitaille a Patric Kjellberg taktiež hokejovo výborný. Vokoun neskutočne tvrdo na sebe pracoval, bol skvelý. No najviac ma fascinoval Cliff Ronning, Mal úžasný cit pre hru a priestorové videnie. Je zaujímavé, že keď si spätne na videu pozriem svoje góly a prihrávky, tak väčšinou mi prihral na gól on alebo ja jemu, a to sme spolu nehrali v útoku. Stretli sme sa na ľade len na pár sekúnd pri striedaniach a na presilovke, ale výborne sme si rozumeli. Ako krídlo som vždy potreboval centra, ktorý mi vedel dobre prihrať, kde fungovala chémia. Bolo by to ešte lepšie, keby som si s ním hrával viacej.“

Aké je Nashville mesto?

Krásne, hoci v podstate nemá žiadne centrum. Tamojší životný štýl, teplé podnebie, k tomu country, niečo úžasné. A ľudia tam na hokejové zápasy chodia, atmosféra sa mi veľmi páčila. Kúsok od zimáka je osemdesiattisícový štadión amerických futbalistov klubu Tennessee Titans.“

Rok ste trénovali prípravku Slovana Bratislava. Prečo ste nepokračovali?

Priťahuje ma pomôcť deťom a učiť ich. Ponúkli mi miesto asistenta trénera pri štvrtej a piatej triede. Bavilo ma to, ale perspektíva trénovania na Slovensku je veľmi slabá. Výplata ide akurát na benzín a celé víkendy strávite mimo domova. Pri mojich možnostiach a predstave o živote som nevidel dôvod pokračovať ďalej.“

Ste v kontakte s hokejom?

Desať rokov od skončenia kariéry som ho takmer vôbec nesledoval. Bol som unavený, nahnevaný, že nemôžem hrať, lebo vek som na to mal. Avšak teraz mi trochu odrástli chlapci (desať a šesť rokov), mám viacej času a priznávam, že mi začína trochu chýbať. Sledujem majstrovstvá sveta, niektorých hráčov, ale podrobne ani teraz nie.“

Viete si teoreticky predstaviť, že v prípade kvalitnej ponuky z hokejových kruhov by ste odišli z rodinnej firmy?

Predstaviť si to viem, ale muselo by to byť niečo mimoriadne zaujímavé. Máme dobre rozbehnutú prácu, tam je perspektíva veľmi dobrá.“

Po kariére ste si dorábali vysokú školu. Aký odbor?

Mal som dvadsaťosem rokov a chcel som popri štúdiu aj pracovať, preto som si našiel vysokú školu manažmentu v Petržalke, ktorá ponúkala online štúdium MBA a titul magistra. Päť rokov som sa vzdelával po nociach. Prvorodený syn zaspal, od desiatej večer do druhej po polnoci som sa učil a ráno išiel do roboty. Absolvoval som namáhavý päťročný blok, v ktorom som pospájal ohromné množstvo vedomostí a päť rokov praxe v IT. Bol som vo veľmi náročnom kolobehu a výrazne mi pomohla manželka.“

Pridaj komentár