„Agenti hráčov majú dva druhy cien. Jednu pre Švajčiarsko a druhú pre zvyšok Európy“, hovorí žurnalista Zaugg

V roku 1990 vyhralo Švajčiarsko majstrovstvá sveta B skupiny s jednobodovým náskokom pred Talianskom a chvíľu sa vyhrievalo na slnku medzi najlepšími krajinami sveta. Lenže po krátkom čase prišiel opätovný zosun o poschodie nižšie. Potom znova postúpili hore, no následne opäť padli do druhej výkonnostnej skupiny. Ročník 1996/97 bol posledný, keď krajina helvétskeho kríža nehrala medzi elitou. V tom období mali Švajčiari jedného hráča v NHL. Dnes ich majú trinásť a z toho šiesti sú vo výbere Patricka Fischera (na fotke s generálnym manažérom Bernu Alexandrom Chatelainom) na svetovom šampionáte 2019 v Bratislave a Košiciach. „Jedným z dôvodom úspechu nášho hokeja je, že v domácej súťaži môžu v každom klube nastúpiť len štyria cudzinci. Tým pádom zostáva dostatok priestoru pre domácich hokejistov v presilovkách aj oslabeniach,“ hovorí rešpektovaný švajčiarsky novinár Klaus Zaugg (62r.)

 

Keď píše novinár vo vašom štáte priamočiaro, okamžite má veľa nepriateľov, pretože Švajčiarsko je štát kompromisov. Naozaj je jedna z najbohatších krajín sveta, kde je takmer nulová miera korupcie, bez pevných zásad?

„Švajčiarsko je jediný štát na svete, kde žijú v mieri viaceré národnosti. Mieša sa nemecká mentalita s francúzskou a talianskou. V pokoji nažívajú katolíci s protestantmi. A preto musia ľudia v krajine robiť rôzne ústupky. Politika Švajčiarska, to je politika kompromisov. Našou hlavnou národnou črtou je opatrnosť. Osvojili sme si hovoriť: áno, ale; určite, ale; máš pravdu, ale… Preto, ak je niekto priamy, prieči sa to zaužívanému spôsobu myslenia.“

Vaše komentáre sú často veľmi ostré. Keď chcete urobiť rozhovor s človekom, ktorého ste predtým skritizovali, nemáte problém dostať ho k diktafónu?

„Vždy dám každému šancu, aby sa k téme vyjadril. Keď hovoriť nechce, napíšem článok bez jeho slov. Je to ako v hokeji. Na konci dňa si s dotyčným sadnete, podáte si ruky a idete ďalej.“

Vaše novinárske krédo znie: Nikdy sa nevzdať pravdivého príbehu zo súcitu s hráčom, trénerom, manažérom, prezidentom klubu alebo zo strachu z reakcie čitateľov. A ešte, po každom napísanom článku musí mať autor odvahu prísť na zimný štadión.

„Myslel som si, že čím budem starší, tým budem vo svojich vyjadreniach miernejší. Ale nie je to tak (smiech). Stále som rovnaký, a tým mám aj nepriateľov. Uvediem jeden príklad. Bol som v zákopovej vojne s trénerom reprezentácie Patrickom Fischerom. Po jeho nástupe do funkcie som napísal, že hrá „pausenplatzhockey“, čiže hokej na dvore bez taktických pravidiel. V roku 2017 mi povedal, že so mnou viac nebude hovoriť. Tak som ho mal možnosť počuť len na tlačových konferenciách. O rok neskôr sa Švajčiarsko prebojovalo do finále MS a deň pred duelom so Švédmi mi Fischer poslal SMS: „Klaus, tvoja kritika ma neustále podnecovala, aby som pracoval lepšie. Zabudnime na náš rozbroj. Zajtra je veľký deň nášho hokeja.“ A odvtedy je medzi nami v všetko v poriadku. Vidíte, Švajčiari vždy nájdu riešenie (úsmev).“

V čom sa zmenil Patrick Fisher za dva roky?

„Zásadná zmena prišla v roku 2017, keď trénerský štáb posilnil švédsky asistent Tommy Albelin (obranca odohral vyše 1000 zápasov v NHL a v tej istej lige pracoval štyri roky ako asistent). On si zobral na starosť taktické prvky a Fischer, ovplyvnený americkou víťaznou mentalitou, vyhlásil, že chce byť majstrom sveta, čo niektorých ľudí pohoršilo. Svojich zverencov dokázal nakaziť zdravým sebavedomím a odvahou. V tomto je v našej krajine revolucionár.“

Za posledných pätnásť rokov sa zdvihli platy vo švajčiarskej najvyššej súťaži o päťdesiat percent. Nie je to pre tamojší hokej nebezpečné?

„Nie je to dobré. Klub získa nového sponzora alebo dostane viac peňazí z predaja televíznych práv a okamžite ich investuje do platov. Financie by sa mohli použiť na rozvoj mládežníckeho hokeja. O tomto probléme sa diskutuje už dlhé roky, no nikto zatiaľ nenašiel správne riešenie. Každý chce mať najlepšie mužstvo, a tým postupuje platová špirála. Je to začarovaný kruh.“

Koľko klubov švajčiarskej najvyššej súťaže nepotrebuje za chrbtom bohatého mecenáša, ktorý v prípade ekonomicky neúspešnej sezóny vyrovná straty?

„Len Bern a Langnau. Všetci ostatní potrebujú vlastníka, ktorý zabezpečí, že ročná účtovná uzávierka bude na nule. Ale nikto z desiatich klubov nie je ohrozený bankrotom, preto funguje prvoligový hokej bez problémov.“

V súčasnosti hrá Zürich na štadióne s kapacitou 11 200 miest. V roku 2022 sa presťahuje do modernej haly, ktorá pojme o tisíc fanúšikov viac. Ako je to možné, že od tej chvíle bude finančne nezávislý?

„V súčasnosti patrí štadión mestu a celú gastronómiu riadi súkromná firma. Takže Lions niečo zarobia, ale ani zďaleka nie toľko, koľko by mohli, keby si všetko riadili sami. Jediná cesta k výrazným ziskom vedie cez príjmy zo vstupného, predaja piva a párkov a všetkých reklám na štadióne. Po dokončení stánku bude mať Zürich vynikajúcu infraštruktúru a jeho zárobky sa dostanú do úplne iných čísel. Majú mimoriadnu mládežnícku základňu (1000 detí) a reálne predpoklady stať sa velikánom vo švajčiarskom hokeji. Väčším ako je Bern.“

Viacerí miliardári, ktorí podporujú švajčiarsky hokej sú v dôchodkovom veku. Bude z ich strany pokračovať podpora tohto dynamického športu?

„Syn Waltera Freya, Emil, je hokejový nadšenec, takže tam bude spolupráca pokračovať. Dcéra Sergia Mantegazza, Vicky, tiež ide v otcových šľapajách. Je tam silné puto, ktoré tak skoro nezhrdzavie. A Hans-Peter Strebel má s Zugom jasné plány. Títo ľudia hokeju pomáhajú, pretože majú víziu a dobré nápady. A čo je najdôležitejšie, nechcú hokejom bezpodmienečne zarábať peniaze. Iná situácia je v Lausanne. Podnikateľ Ken Stickney je typický americký kapitalista. V septembri otvoria v meste novú arénu (dejisko MS 2020), a keď mu biznis nezačne čoskoro vynášať, je riziko, že odíde. A to bude znamenať problém. Takéto niečo sa už viackrát stalo pri zahraničných investoroch vo švajčiarskom futbale.“

Boháči v športe robia často emocionálne rozhodnutia, lebo si myslia, že sú všemocní. Ale väčšinou nie sú odborne zdatní.

„To je nebezpečné, no pri Freyovi, Mantegazza a Strebelovi je riziko minimálne, pretože oni hokeju rozumejú. Ale uvediem jeden príklad. V Zürichu bola hokejová legenda Mathias Seger. No ku koncu jeho kariéry to už z jeho strany nebolo ono. Manažment mu nechcel obnoviť zmluvu. Ale Frey povedal: „Je to významný hráč našich dejín a nový kontrakt dostane.“ S takýmito vecami sa jednoducho musíte naučiť žiť. Ten, kto drží kasu, rozhoduje.“

Na konci kalendárneho roka sa v Davose pravidelne odohrá Spengler Cup. Každý európsky klub, ktorý sa podujatia zúčastní, si pochvaľuje, že okrem vynikajúcej športovej úrovne a atmosféry im na cestu pribalia slušný balík peňazí. Aké príjmy pritečú organizátorom do kasy za usporiadanie šesťdňového turnaja?

„Čistý zisk je okolo dvoch miliónov eur a všetky peniaze putujú na účet Davosu. Oni tieto financie nevyhnutne potrebujú, pretože nemajú ani zďaleka také divácke zázemie ako Bern a Zürich. Geografická poloha mesta nie je najvhodnejšia. Dlho sa im darilo, lebo každý mladý hokejista chcel nastupovať pod vedením Arno Del Curto. Dnes je úspešný kouč v dôchodku a hráči musia mať iný silný dôvod, aby odišli za prácou na východ krajiny.“

Hráčski agenti majú v Európe údajne dva druhy cien. Jednu pre Švajčiarsko a druhú pre ostatné krajiny na starom kontinente.

„Je to tak a ja nedokážem pochopiť, že kluby NLA nechajú so sebou manipulovať. Bežne sa stáva, že hokejista sa handrkuje o zmluvu vo Švédsku, a keď sa nevedia dohodnúť, povie im, že vo Švajčiarsku dostane viac. V našej krajine sú zahraniční hráči platení v čistom. Keď legionárovi príde na účet 300 tisíc eur, manažment to stojí dvakrát toľko, lebo dane a poistenie hradí za neho. Po NHL a KHL sú najvyššie platy v NLA. Prirátajte si k tomu vysokú životnú úroveň a fakt, že po každom zápase môžete spať vo vlastnej posteli, lebo cestovanie je nenáročné.“

Najvplyvnejším agentom švajčiarskeho hokeja je Daniel Giger, ktorý pomohol Hanlonovi dostať sa na lavičku helvétskeho kríža?

„Je s veľkým odstupom najúspešnejší. On je veľmi šikovný, pretože okrem hráčov zastupuje aj trénerov. Takéto niečo je v NHL nemysliteľné. Giger má v portfóliu reprezentantov, ako Timo Maier či Kevin Fiala a medzi koučmi zastupuje Fischera, Seana Simpsona či Dona Jacksona.“

V roku 2014 sa vrátil zo zámoria do domácej ligy Damien Brunner a s Luganom podpísal kontrakt na 650 tisíc eur ročne v hrubom. Obranca Romain Loeffel bral svojho času v Lugane 600 tisíc eur ročne brutto. Kto je dnes najlepšie plateným hokejistom NLA?

„Brankár Leonardo Genoni nedávno podpísal s Zugom päťročný kontrakt v hodnote 750 tisíc eur na jednu sezónu v hrubom. Snová hranica viac ako jeden milión švajčiarskych frankov ešte nebola prekročená. Ale aj to sa čoskoro stane.“

V NLA môžu do zápasu naskočiť maximálne štyria cudzinci. Je toto číslo v poriadku?

„Nedávno prebehla debata ohľadom navýšenie kvóty legionárov na šesť. Ale kompetentní to zamietli. V blízkej budúcnosti určite zostaneme na čísle štyri a je to veľmi dôležité pre náš hokej. Keby bolo zahraničných hráčov v mančafte viac, domáci hokejisti by sa nedostali na presilovky a na oslabenia.“

Švajčiarskej hokejovej federácii sa nedávno podaril majsterštuk. Za predaj televíznych práv zinkasuje ročne 25 miliónov eur. Z tejto sumy dostane každý klub NLA 1,2 milióna eur a každý klub NLB 120 tisíc eur.

„To je veľká výhra. Treba si však uvedomiť, že televízny svet prechádza revolučnými zmenami. Nastal čas, kedy si budú kluby samy produkovať obraz. Už to nebude ako predtým, keď ste prišli za televíznou spoločnosťou s prosbou, aby odkúpila vaše práva a obsah sprostredkovala fanúšikom. Odteraz si organizácie budú všetko režírovať sami, pretože cez internet urobíte rovnako kvalitný obraz ako cez televíznu obrazovku. A všetci konzumenti predsa chcú jedinečný obsah, a ten šport prináša. Priame prenosy sú plné emócií. Nemôžu celý deň bežať v televízii len seriály.“

 

Pridaj komentár